Hmotnoprávne podmienky prípustnosti zaznamenania tretích osôb prostredníctvom KIS obsahuje (i) Zákon o ochrane osobných údajov [1] (ďalej aj „ZOOÚ“) a (ii) Občiansky zákonník [2] (ďalej aj „OZ“).

1.1 Podmienky užívania KIS podľa ZOOÚ

ZOOÚ predstavuje verejnoprávnu (administratívnu) úpravu užívania KIS, nad dodržiavaním ktorej dohliada Úrad na ochranu osobných údajov SR (ďalej aj „Úrad“).

Vlastník a užívateľ KIS sa považuje za prevádzkovateľa podľa § 6 ZOOÚ (ďalej aj „Prevádzkovateľ“).

Nižšie sa budeme zaoberať nasledovnými tromi osobitnými spôsobmi užívania KIS a podmienkami, ktoré pre zákonnosť týchto troch spôsobov vyžaduje ZOOÚ:

• (i) monitorovanie vlastného obydlia prostredníctvom KIS,
• (ii) monitorovanie priestoru prístupného verejnosti prostredníctvom KIS,
• (iii) monitorovanie iných verejne neprístupných priestorov (okrem vlastného obydlia) prostredníctvom KIS.  

1.1.1   Monitorovanie vlastného obydlia prostredníctvom KIS

Na monitorovanie vlastného obydlia prostredníctvom KIS sa ZOOÚ nepoužije.

Takéto monitorovanie sa totiž v zmysle § 3 ods. 2, písm. a) ZOOÚ považuje za spracúvanie osobných údajov pre vlastnú potrebu fyzickej osoby v rámci jej osobných alebo domácich činností, ktoré je vyňaté z pôsobnosti ZOOÚ.  

Z uvedeného dôvodu nemá osoba, ktorá monitoruje vlastné obydlie prostredníctvom KIS, žiadnu oznamovaciu ani evidenčnú povinnosť voči Úradu.[3]

1.1.2 Monitorovanie priestoru prístupného verejnosti prostredníctvom KIS

Monitorovanie verejne prístupného priestoru (napr. chodníka alebo verejnej cesty vedúcej popri pozemku patriacemu užívateľovi KIS) [4] je výslovne upravené v § 15 ods. 7 ZOOÚ.

V zmysle § 15 ods. 7 ZOOÚ možno verejne prístupný priestor monitorovať prostredníctvom KIS iba na účely taxatívne vymedzené v tomto ustanovení, okrem iného aj za účelom ochrany zdravia alebo majetku. 

Z povahy veci vyplýva, že na monitorovanie verejne prístupného priestoru sa nevyžaduje súhlas osôb, ktorých činnosť KIS zaznamená (ďalej aj „Dotknuté osoby“ alebo samostatne aj „Dotknutá osoba“). 

Prevádzkovateľ je však povinný monitorovaný priestor výslovne označiť.[5]

Podľa § 15 ods. 7 ZOOÚ možno záznam vyhotovený prostredníctvom KIS z verejne prístupného priestoru použiť iba na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Ak sa tento záznam nepoužije na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, je Prevádzkovateľ povinný tento záznam zlikvidovať najneskôr v lehote 15 dní odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol záznam vyhotovený.[6]

Prevádzkovateľ je ďalej povinný zozbierané osobné údaje chrániť a za týmto účelom je povinný prijať primerané bezpečnostné opatrenia.[7] 

Prevádzkovanie KIS za účelom monitorovania verejne prístupných priestorov nie je Prevádzkovateľ povinný oznámiť Úradu.[8] Prevádzkovateľ je však povinný o tomto monitorovaní viesť osobitnú evidenciu. Túto evidenciu si Prevádzkovateľ ponecháva u seba, Úradu ju nezasiela. [9]

1.1.3 Monitorovanie iných verejne neprístupných priestorov prostredníctvom KIS

V tomto bode sa budeme zaoberať otázkou, či je možné prostredníctvom KIS monitorovať aj iné verejne neprístupné priestory (okrem vlastného obydlia), ku ktorým nemá Prevádzkovateľ žiadne vlastnícke ani užívacie právo.

Konkrétne sa zameriame na situáciu, či môže vlastník rodinného domu prostredníctvom KIS bez súhlasu Dotknutých osôb monitorovať susedný dvor vo vlastníctve Dotknutých osôb.

Je zjavné, že takéto monitorovanie predstavuje významný zásah do súkromia Dotknutých osôb a z tohto dôvodu podlieha sprísnenému režimu ZOOÚ a sú s ním spojené osobitné povinnosti Prevádzkovateľa.

Právny základ takéhoto monitorovania obsahuje § 10 ods. 3, písm. g) ZOOÚ, podľa ktorého Prevádzkovateľ je oprávnený spracúvať osobné údaje Dotknutej osoby aj vtedy, ak je takéto spracúvanie nevyhnutné na ochranu práv Prevádzkovateľa alebo tretej strany, najmä  na ochranu jeho majetku, finančných alebo iných záujmov. To však neplatí, ak pri takomto spracúvaní osobných údajov prevažujú základné práva a slobody Dotknutej osoby chránené ZOOÚ.

Prevádzkovateľ je povinný splniť ešte pred začatím monitorovania susedného pozemku vo vlastníctve Dotknutej osoby osobitné oznamovacie povinnosti voči Dotknutej osobe a voči Úradu.

[Oznamovacia povinnosť voči Úradu] Prevádzkovateľ môže začať monitorovať iný verejne neprístupný priestor, ku ktorému nemá žiadne vlastnícke ani užívacie právo, až potom, ako túto skutočnosť oznámi Úradu.[10]

Ak toto oznámenie spĺňa všetky zákonné náležitosti, Úrad

• (i) pridelí KIS osobitné identifikačné číslo a na žiadosť Prevádzkovateľa vydá aj potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti [11] alebo 
• (ii) rozhodne o tom, že takéto monitorovanie podlieha osobitnej registrácii.[12]

Úrad rozhodne o povinnosti osobitnej registrácie monitorovania iného verejne neprístupného priestoru najmä vtedy, ak z oznámenia nie je možné dostatočne posúdiť pomer medzi nebezpečenstvom porušenia práv Dotknutej osoby, ktoré môže spôsobiť monitorovanie a potrebou ochrany práv Prevádzkovateľa.

Sme toho názoru, že pokiaľ bude Prevádzkovateľ chcieť monitorovať susedný pozemok vo vlastníctve Dotknutej osoby, Úrad v drvivej väčšine prípadov nariadi povinnosť osobitnej registrácie, nakoľko bude musieť dôkladne preskúmať, či právo Prevádzkovateľa na ochranu jeho zdravia, majetku alebo iných oprávnených záujmov skutočne prevažuje nad právom Dotknutej osoby na ochranu jej súkromia.

Podľa toho, ktoré z uvedených dvoch práv v konkrétnom prípade preváži, Úrad buď vydá potvrdenie o povolení osobitnej registrácie alebo rozhodne o neudelení osobitnej registrácie.[13]    

Počas konania o osobitnej registrácii Prevádzkovateľ nesmie vykonávať monitorovanie.

Ak Prevádzkovateľ už začal vykonávať monitorovanie momentom, kedy túto skutočnosť oznámil Úradu, je povinný počas konania o osobitnej registrácii od tohto  monitorovania upustiť. Prevádzkovateľ môže opätovne začať monitorovať iný verejne neprístupný priestor až po doručení potvrdenia o osobitnej registrácii zo strany Úradu.

[Oznamovacia povinnosť voči Dotknutej osobe] Prevádzkovateľ, ktorý plánuje monitorovať susedný pozemok Dotknutej osoby je povinný ešte pred začatím tohto monitorovania oznámiť túto skutočnosť aj Dotknutej osobe. Toto oznámenie musí obsahovať náležitosti podľa § 15 ods. 1 ZOOÚ.

Dotknutá osoba sa môže domáhať voči Prevádzkovateľovi práv podľa § 28 ZOOÚ.[14] O týchto právach ju musí Prevádzkovateľ poučiť v oznámení podľa predchádzajúceho odseku.

Ak Dotknutá osoba zastáva názor, že monitorovaním jej pozemku došlo k porušeniu ZOOÚ a k zásahu do jej práva na súkromie, môže

• (i) od Prevádzkovateľa žiadať, aby upustil od ďalšieho monitorovania a aby zlikvidoval jej už zozbierané osobné údaje,[15] alebo
• (ii) podať na Úrad návrh na začatie konania o ochrane osobných údajov.[16]

Ak Úrad v konaní o ochrane osobných údajov zistí, že Prevádzkovateľ porušil práva Dotknutej osoby alebo porušil iné ustanovenia ZOOÚ, uloží rozhodnutím Prevádzkovateľovi, aby v určenej lehote vykonal opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku. Zároveň môže Úrad Prevádzkovateľovi uložiť aj ďalšie opatrenia, ktoré sú taxatívne vypočítané v § 65 ods. 2 ZOOÚ.

1.1.4 Za porušenie povinností Prevádzkovateľa hrozia pokuty

Pre upozornenie uvádzame, že Prevádzkovatelia, ktorí spracúvajú osobné údaje tretích osôb prostredníctvom KIS, by mali dôsledne dodržiavať povinnosti stanovené ZOOÚ, nakoľko Úrad môže za ich porušenie v konkrétnom prípade uložiť Prevádzkovateľovi pokutu od 150 až do 200.000 EUR.[17] 

1.2 Podmienky užívania KIS podľa OZ

Súkromnoprávnu ochranu pred neoprávneným vyhotovením záznamu podobizne, respektíve činnosti tretej osoby prostredníctvom KIS obsahujú ustanovenia OZ o ochrane osobnosti.[18]

Ide o samostatnú právnu úpravu, nezávislú od právnej úpravy obsiahnutej v ZOOÚ. Inými slovami, skutočnosť, že vyhotovenie záznamu prostredníctvom KIS je v súlade so ZOOÚ, neznamená automaticky aj to, že vyhotovením takéhoto záznamu nemôže dôjsť k porušeniu ustanovení OZ o ochrane osobnosti.[19]

OZ obsahuje striktnejšie podmienky na vyhotovenie záznamu fyzickej osoby než ZOOÚ. Podľa § 12 ods. 1 OZ možno totiž obrazový alebo obrazovo-zvukový záznam fyzickej osoby (teda aj záznam vyhotovený prostredníctvom KIS) vyhotoviť a použiť iba s jej súhlasom.  

Súhlas fyzickej osoby s jej zaznamenaním nemusí mať osobitnú formu a môže byť daný aj konkludentne. Za účelom preukázania tohto súhlasu, najmä pre prípad, ak by dotknutá fyzická osoba neskôr udelenie tohto súhlasu poprela, je vhodné, aby si osoba vyhotovujúca záznam vyžiadala písomný súhlas Dotknutej osoby.

Fyzická osoba, ktorá bola v rozpore s § 12 ods. 1 OZ, teda bez je súhlasu, zaznamenaná prostredníctvom KIS, môže sa voči osobe, ktorá tento záznam vykonala, domáhať

• (i) upustenia od vykonávania neoprávneného záznamu, pokiaľ tento stále trvá;
• (ii) odstránenia následkov tohto neoprávneného záznamu, teda napríklad zničenia zaznamenaných údajov;    
• (iii) poskytnutia primeraného zadosťučinenia vo forme morálnej satisfakcie, teda ospravedlnenia.[20]

Pokiaľ by osoba, ktorá vyhotovila kamerový záznam dotknutej fyzickej osoby, tento záznam bez súhlasu Dotknutej osoby zverejnila, môže sa Dotknutá osoba domáhať voči zodpovednej osobe aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.[21]

2) Procesná prípustnosť záznamu vyhotoveného prostredníctvom KIS

V tejto kapitole sa budeme zaoberať možnosťou použitia záznamu vyhotoveného prostredníctvom KIS v civilnom a trestnom konaní.  

Je zrejmé, že pokiaľ Dotknutá osoba udelila súhlas s vyhotovením kamerového záznamu, pôjde o záznam vyhotovený v súlade so zákonom, a teda takýto záznam bude prípustný ako dôkaz v civilnom aj v trestnom konaní.

Nižšie sa však budeme zaoberať prípustnosťou kamerového záznamu ako dôkazu v prípade, ak bol tento záznam vykonaný v rozpore so ZOOÚ alebo OZ.

Hneď na úvod však považujeme za potrebné uviesť, že je nevyhnutné striktne rozlišovať medzi hmotnoprávnymi následkami nezákonne vyhotoveného kamerového záznamu a jeho prípustnosťou ako dôkazu v súdnom konaní.

Skutočnosť, že súd v konkrétnom prípade vyhodnotí nezákonne získaný kamerový záznam ako procesne prípustný dôkaz, neznamená, že sa takýto záznam stáva aj hmotnoprávne dovoleným. Naopak, takýto záznam aj naďalej zostane hmotnoprávne nezákonný a Dotknutá osoba sa môže voči osobe, ktorá takýto kamerový záznam vyhotovila, domáhať svojich práv podľa OZ alebo ZOOÚ.   

2.1 Nezákonný kamerový záznam ako dôkaz v civilnom konaní

CSP výslovne upravuje možnosť použiť v civilnom konaní, za určitých podmienok, aj nezákonne získaný dôkaz.

Podľa článku 16 ods. 2 CSP, súd v konaní „nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1.“

V zmysle článku 3 ods. 1 CSP je každé ustanovenie CSP potrebné vykladať ústavnokonformne, eurokonformne, v súlade s verejným poriadkom a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ.  

V zmysle dôvodovej správy k článku 16 CSP (ďalej aj „Dôvodová správa“) možno celkom výnimočne vykonať aj nezákonne získaný dôkaz, pokiaľ dôvodnosť tohto postupu vyplýva z testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv. 

Dôvodová správa konkrétne uvádza nasledovné: „Súd môže vykonať dôkaz získaný v rozpore so zákonom, ak je právo protistrany ústavnokonformne posúdené ako v konkrétnom prípade silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva. Ak teda napríklad súd vezme  do úvahy zaznamenanie obrazu alebo zvuku na to určenými elektronickými prostriedkami, ktoré boli získané bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli takto zachytené, musí to odôvodniť tým, že právo  na ochranu osobnosti tohto subjektu je v konkrétnom prípade proporčne slabšie oproti tomu ústavnému právu, ktorého porušenie sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať  (v zmysle judikatúrnych záverov môže ísť napr. o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu).“

Použiteľnosťou nezákonne získaných dôkazov v civilnom konaní sa zaoberá aj judikatúra.

Podľa Ústavného súdu ČR, základným kritériom, ktorý má viesť k rozhodnutiu o použiteľnosti nezákonne získaného dôkazu v civilnom konaní, je pomerenie chránených práv a záujmov, ktoré sa v tejto súkromnej sfére stretávajú, a kde sa štát stáva arbitrom rozhodujúcim o tom, ktorý z týchto záujmov bude mať v konkrétnom prípade prednosť, pričom hodnotenie použiteľnosti takto zadovážených informácií sa bude vykonávať podľa procesných noriem, ktoré však len vymedzujú pravidlá pre to, ako náležite zistiť skutkový stav a nájsť „materiálne“ právo, teda rozhodnúť o vlastnom predmete sporu.

Stret záujmu na ochrane osobnosti toho, koho prejav je bez jeho súhlasu zaznamenávaný, so záujmom na ochrane toho, kto tento prejav zachytáva a neskôr použije, nemožno však riešiť vo všeobecnej rovine, ale iba podľa okolností každého jednotlivého prípadu. 

Ústavný súd ČR sa stavia proti nekalým praktikám vzájomného elektronického sledovania a skrytého nahrávania pri súkromných a profesionálnych rokovaniach, ktoré sú spravidla nielen v rozpore s právom, ale aj rozširujú v spoločnosti atmosféru podozrievavosti, strachu, neistoty a nedôvery.

Úplne odlišne je však podľa Ústavného súdu ČR treba posudzovať prípady, kedy je tajné vyhotovenie záznamu súčasťou obrany osoby poškodenej trestným činom proti páchateľovi alebo ak ide o spôsob dosiahnutia právnej ochrany pre výrazne slabšiu stranu občianskoprávneho a najmä pracovnoprávneho sporu. Zásah do práva na súkromie osoby, ktorej prejav je zaznamenávaný, je tu plne ospravedlniteľný záujmom na ochrane slabšej strany právneho vzťahu, ktorej hrozí závažná ujma (vrátane napríklad straty zamestnania). Zadováženie jediného alebo kľúčového dôkazu tohto cestou je analogické ku konaniu  za podmienok krajnej núdze či dovolenej svojpomoci.[22] 

Prípustnosť nezákonne vyhotoveného kamerového záznamu ako dôkazu v civilnom konaní podľa nás závisí od súčasného splnenia dvoch podmienok:

• (i) úspešný test proporcionality a
• (ii) dôkazná núdza.  

2.1.1 K testu proporcionality

Ako vyplýva z bodu 2.1 tohto článku, právo, ktorého sa žalobca v konaní domáha (ako aj jeho právo na spravodlivý proces) nebude automaticky silnejšie ako právo žalovaného, ktoré bolo porušené vyhotovením nezákonného kamerového záznamu.

To, ktoré z uvedených dvoch práv v súdnom konaní preváži a bude mu poskytnutá právna ochrana, závisí od okolností konkrétneho prípadu.

Zastávame názor, že nezákonne získaný kamerový záznam by mal byť prípustný ako dôkaz v civilnom konaní najmä vtedy, ak

• (i) sa ním má preukázať protiprávne konanie zaznamenanej osoby a súčasne
• (ii) vykonaním záznamu nedošlo k závažnému zásahu do práv zaznamenanej osoby (nedošlo napríklad k neoprávnenému vniknutiu do obydlia alebo k neoprávnenému zásahu do fyzickej integrity zaznamenanej osoby s cieľom vyhotoviť záznam a pod.).

Pokiaľ teda napríklad kamera nainštalovaná na rodinnom dome, ktorá sníma susednú nehnuteľnosť vo vlastníctve Dotknutých osôb, zaznamená Dotknutú osobu ako poškodzuje oplotenie tohto rodinného domu alebo iné veci vo vlastníctve vlastníka rodinného domu, sme toho názoru, že takýto záznam by mal byť pripustený ako dôkaz v konaní, v ktorom  sa bude vlastník rodinného domu domáhať náhrady škody voči Dotknutej osobe.

Naproti tomu, pokiaľ bude nezákonným kamerovým záznamom zachytené konanie v súlade s právom (napríklad uzatvorenie zmluvy o pôžičke medzi dvomi rovnocennými subjektmi), judikatúra sa prikláňa k záveru, že takýto dôkaz nebude v civilnom konaní prípustný.[23]    

2.1.2 K dôkaznej núdzi

Druhou podmienkou, ktorá musí byť podľa nás splnená na to, aby bol nezákonne vyhotovený kamerový záznam prípustný ako dôkaz v civilnom konaní, je dôkazná núdza osoby, na preukázanie práva ktorej má tento kamerový záznam slúžiť.

Je zrejmé, že pokiaľ bude môcť strana sporu hodnoverne preukázať svoje právo aj prostredníctvom iných, zákonne získaných dôkazov, nie je dôvod na to, aby súd na preukázanie určitej, už dostatočne preukázanej skutočnosti pripustil vykonanie nezákonne získaného dôkazu.

Naproti tomu, súd by (v prípade úspešného testu proporcionality) mal pripustiť nezákonne získaný kamerový záznam vtedy, ak tento záznam je jediným relevantným dôkazom, ktorý preukazuje právo strany sporu.

2.2 Nezákonný kamerový záznam ako dôkaz v trestnom konaní

Procesná prípustnosť dôkazov v trestnom konaní je upravená v § 2 ods. 12 a v § 119 ods. 2 Trestného poriadku [24] (ďalej aj „TP“).

Podľa § 2 ods. 12 TP: „Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia ..... jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.“

Podľa § 119 ods. 2 TP: „Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže pripsieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona.“

Z citovaných ustanovení by sa mohlo na prvý pohľad javiť, že v trestnom konaní je prípustný len taký dôkaz, ktorý bol získaný v súlade so všetkými právnymi normami účinnými v SR. A contrario, pokiaľ bola pri získaní dôkazu porušená akákoľvek právna norma účinná v SR (bez ohľadu na to, či ide o normu súkromného alebo verejného práva), takýto dôkaz by nemalo byť možné v trestnom konaní vykonať.     

Právna teória aj súdna prax však nie sú pri výklade pojmu „dôkazy získané zákonným spôsobom“ jednotné.
 
2.2.1 Názory právnej teórie na prípustnosť nezákonne získaného obrazovo-zvukového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní

V právnej teórii prevláda právny názor, podľa ktorého v trestnom konaní je prípustný iba taký dôkaz, pri získavaní ktorého nedošlo k porušeniu žiadneho právneho predpisu.[25]

V zmysle tohto názoru teda nemožno ako dôkaz v trestnom konaní použiť kamerový záznam vyhotovený bez súhlasu zaznamenávanej osoby, nakoľko takýto dôkaz bol získaný v rozpore s § 12 OZ. 

Sporadicky sa v právnej teórii vyskytuje aj názor, podľa ktorého je v trestnom konaní prípustný aj dôkaz získaný nezákonným spôsobom, za predpokladu, že tento dôkaz prejde testom proporcionality.[26]

2.2.2 Názory súdnej praxe na prípustnosť nezákonne získaného obrazovo-zvukového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní

Rozdielne názory na prípustnosť nezákonne získaného obrazovo-zvukového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní sa vyskytujú aj v súdnej praxi. Nižšie poukážeme na štyri rozhodnutia súdov SR, ktoré sa touto otázkou zaoberali.   

[Právny názor Krajského súdu v Žiline z roku 2010] Podľa Krajského súdu v Žiline,[27] zvukový i obrazový záznam, zabezpečený jednou z komunikujúcich osôb i bez výslovného súhlasu ďalšej komunikujúcej osoby, môže byť v trestnom konaní použitý ako dôkazný prostriedok na preukázanie spáchania trestného činu.

Prípustnosť takého dôkazného prostriedku je však potrebné posudzovať s ohľadom na rešpektovanie práva na súkromie obžalovaného zakotveného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) a s ohľadom na čl. 6 Dohovoru  o práve na spravodlivý proces.

Krajský súd v Žiline teda zásadne pripúšťa ako dôkaz v trestnom konaní aj nezákonne získaný obrazovo-zvukový záznam, okrem prípadu, ak by právo obžalovaného na ochranu jeho súkromia (do ktorého bolo protiprávne zasiahnuté pri získaní dôkazu) bolo v konkrétnom prípade vyhodnotené ako silnejšie než záujem spoločnosti na ochrane poškodeného a na spravodlivom postihnutí možného protiprávneho konania obžalovaného.

Možno zhrnúť, že Krajský súd v Žiline pripúšťa možnosť vykonať ako dôkaz v trestnom konaní aj nezákonne získaný obrazovo-zvukový záznam, pokiaľ tento dôkaz obstojí v teste proporcionality v porovnaní s právom obžalovaného na ochranu súkromia.

[Právny názor Okresného súdu Pezinok z roku 2012] Na uvedený záver Krajského súdu v Žiline reagoval v jednom zo svojich rozhodnutí Okresný súd Pezinok.[28]

Okresný súd Pezinok považuje právny názor Krajského súdu v Žiline za účelovú interpretáciu ustanovení TP a neprípustne rozširujúci výklad, ktorý uprednostňuje záujem na zistení materiálnej pravdy pred záujmom nad dodržiavaním zákonnosti trestného konania. 

Okresný súd Pezinok taktiež poukázal na to, že Krajský súd v Žiline vo svojej argumentácii zjavne vychádzal z judikatúry českých súdov, ktorú však vzhľadom na odlišnosť slovenskej a českej právnej úpravy nemožno použiť.

Podľa Okresného súdu Pezinok je zásadne neprípustné, aby si súkromná osoba v rozpore so zákonom (a teda aj v rozpore s § 12 OZ) zaznamenala prejav inej osoby iba za tým účelom, aby ho mohla potenciálne v budúcnosti použiť ako dôkaz v trestnom konaní.

Okresný súd Pezinok v tomto rozhodnutí ďalej konštatuje, že zvukový záznam,[29] svojvoľne vyhotovený bez súhlasu nahrávaného (bez rešpektovania ustanovení TP a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov), je neopomenuteľne zaťažený porušením osobnostných práv dotknutej osoby chránených zákonom (napríklad OZ) , Ústavou SR a Dohovorom.

[Právny názor Ústavného súdu SR z roku 2012] Ústavný súd SR sa v rozhodnutí zo dňa 17.01.2012 [30] zaoberal otázkou, či je v trestnom konaní prípustný dôkaz (konkrétne dátový nosič) zabezpečený pri inšpekcii Protimonopolného úradu SR, ktorú Najvyšší súd SR vyhlásil za nezákonnú. 

Podľa Ústavného súdu SR, skutočnosť, že Protimonopolný úrad SR získal dátový nosič v rozpore so Zákonom o ochrane hospodárskej súťaže [31] (teda s administratívnoprávnou normou), nespôsobuje nemožnosť použitia tohto nosiča ako dôkazu v trestnom konaní.

Pojem „zákonnosť dôkazu“ na účely trestného konania Ústavný súd SR v tejto veci vyložil reštriktívne. Za zákonný dôkaz totiž považoval každý dôkaz, ktorý bol do trestného konania „prevzatý“ v súlade s TP a inými s trestným konaním súvisiacimi právnymi predpismi.

Skutočnosť, že dôkaz, zákonne prevzatý do trestného konania, bol pôvodne získaný v rozpore s inými právnymi predpismi, je teda podľa Ústavného súdu SR na účely prípustnosti tohto dôkazu v trestnom konaní irelevantná.

[Právny názor Najvyššieho súdu SR z roku 2014] Najvyšší súd SR sa v jednom zo svojich rozhodnutí zaoberal otázkou, či je ako dôkaz v trestnom konaní prípustný obrazovo-zvukový záznam, ktorý bol vyhotovený v rozpore s (i) trestnoprávnymi, (ii) administratívnoprávnymi, prípadne (iii) súkromnoprávnymi normami.[32]   

Podľa Najvyššieho súdu SR, vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov môže kolidovať s § 12 OZ. Na rozdiel od verejnoprávnych úprav (trestnoprávnej a administratívnoprávnych) však táto súkromnoprávna úprava dôkaznú použiteľnosť záznamu v trestnom konaní neobmedzuje (obsahuje len sankcie uvedené v § 13 a 16 OZ), nevyníma teda taký záznam  z definície „všetkého“, čo môže byť použité ako dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 TP. Záznam ako dôkazný prostriedok však musí byť orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom zabezpečený na účely trestného konania v súlade s TP.

Z toho vyplýva, že Najvyšší súd SR rozlišuje dôkaznú prípustnosť nezákonne získaných obrazovo-zvukových záznamov v trestnom konaní podľa toho, či pri ich získaní boli porušené normy súkromného práva (napríklad OZ) alebo normy trestného a správneho práva.

Pokiaľ bol záznam získaný „iba“ v rozpore so súkromnoprávnou normou (napríklad § 12 OZ), je takýto dôkaz prípustný v trestnom konaní.

Pokiaľ bol ale záznam vyhotovený v rozpore s normami trestného práva alebo s normami správneho práva (teda aj v rozpore so ZOOÚ) pôjde na účely trestného konania o neprípustný dôkaz.

2.2.3 Zhrnutie prípustnosti nezákonne získaného obrazovo-zvukového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní

Právna teória ani súdna prax nie sú pri posudzovaní prípustnosti nezákonne získaného obrazovo-zvukového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní jednotné.

Z gramatického výkladu § 2 ods. 12 TP vyplýva, že v trestnom konaní by nemal byť prípustný žiadny dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore s akoukoľvek právnou normou účinnou v SR. 

Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR aj Krajský súd v Žiline však tento gramatický výklad prelamujú a zhodne pripúšťajú, že ako dôkaz môže byť v trestnom konaní použitý aj taký obrazovo-zvukový záznam, ktorého získaním došlo „iba“ k porušeniu súkromnoprávnej normy (najmä § 12 OZ).

Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR sa však nezhodujú v otázke, či možno v trestnom konaní pripustiť dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore s administratívnoprávnou normou (akou je napríklad ZOOÚ). Ústavný súd SR takýto dôkaz pripúšťa, zatiaľ čo Najvyšší súd SR nie.

Do času zjednotenia názorov Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR na túto otázku, za účelom zabezpečenia prípustnosti dôkazu v trestnom konaní, odporúčame, aby užívatelia KIS striktne dodržiavali ustanovenia ZOOÚ. V prípade užívania KIS v rozpore so ZOOÚ nemusí byť nimi vyhotovený záznam prípustný ako dôkaz v trestnom konaní.

3) Záver

V tomto článku sme sa zaoberali hmotnoprávnymi podmienkami zaznamenávania činnosti Dotknutých osôb prostredníctvom KIS a prípustnosťou tohto záznamu ako dôkazu v civilnom a v trestnom konaní.   

Hmotnoprávne podmienky zaznamenávania Dotknutých osôb prostredníctvom KIS stanovuje ZOOÚ a OZ.

Na monitorovanie výlučne vlastného obydlia prostredníctvom KIS sa ZOOÚ nepoužije.

Ak Prevádzkovateľ monitoruje prostredníctvom KIS priestor prístupný verejnosti,

• (i) je povinný monitorovaný priestor výslovne označiť a splniť ďalšie povinnosti podľa ZOOÚ;
• (ii) nie je však povinný monitorovanie tohto priestoru oznámiť Úradu ani Dotknutým osobám.

Pokiaľ má Prevádzkovateľ záujem monitorovať prostredníctvom KIS verejne neprístupný priestor (okrem vlastného obydlia) vo vlastníctve Dotknutých osôb (napríklad susedný dvor),

• (i) môže tak urobiť iba na stanovený účel, napríklad ak je to potrebné na ochranu jeho zdravia alebo majetku; 
• (ii) musí túto skutočnosť vopred oznámiť Dotknutým osobám a Úradu;
• (iii) musí splniť ďalšie povinnosti podľa ZOOÚ.

Striktnejšie podmienky na vyhotovenie záznamu Dotknutej osoby prostredníctvom KIS stanovuje OZ. Podľa neho možno totiž takýto záznam vyhotoviť (bez ohľadu na to, v akých priestoroch sa vyhotovuje) a použiť iba so súhlasom Dotknutej osoby.

V prípade, že Prevádzkovateľ vyhotoví kamerový záznam Dotknutej osoby bez jej súhlasu, môže sa Dotknutá osoba podľa OZ voči Prevádzkovateľovi domáhať (i) upustenia od jej ďalšieho zaznamenávania, (ii) zničenia o nej zaznamenaných údajov a (iii) ospravedlnenia.

Ak Prevádzkovateľ kamerový záznam Dotknutej osoby bez jej súhlasu zverejní, môže sa Dotknutá osoba podľa OZ domáhať voči Prevádzkovateľovi aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.  

Pokiaľ Dotknutá osoba udelí Prevádzkovateľovi súhlas s jej zaznamenaním prostredníctvom KIS a Prevádzkovateľ dodrží aj ďalšie podmienky stanovené ZOOÚ, bude takýto záznam bez dalšieho prípustný ako dôkaz v civilnom aj v trestnom konaní.

V prípade, že Prevádzkovateľ vyhotoví kamerový záznam Dotknutej osoby v rozpore so zákonom, najmä ak ho vyhotoví bez súhlasu Dotknutej osoby, bude takýto záznam prípustný ako dôkaz v civilnom konaní vtedy, ak

(i) súd v konkrétnom prípade vyhodnotí, že právo, ktorého sa Prevádzkovateľ domáha v súdnom konaní, je silnejšie než právo Dotknutej osoby na ochranu jej súkromia (teda ak záujem spoločnosti na ochrane práva Prevádzkovateľa bude väčší než záujem na ochrane súkromia Dotknutej osoby) a súčasne
(ii) takýto záznam bude nevyhnutným dôkazom na preukázanie práva Prevádzkovateľa.

Ak Prevádzkovateľ vyhotoví kamerový záznam Dotknutej osoby v rozpore s OZ (teda vyhotoví záznam bez súhlasu Dotknutej osoby), Najvyšší súd SR aj Ústavný súd SR sa zhodujú, že takýto záznam je prípustný ako dôkaz v trestnom konaní. 

Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR sa však nezhodujú v odpovedi na otázku, či možno v trestnom konaní použiť ak odôkaz aj kamerový záznam Dotknutej osoby vyhotovený v rozpore so ZOOÚ (teda s verejnoprávnou normou). Ústavný súd SR takýto dôkaz pripúšťa, zatiaľ čo Najvyšší súd SR nie.

Do času zjednotenia názorov Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR na túto otázku, za účelom zabezpečenia prípustnosti kamerového záznamu Dotknutej osoby ako dôkazu v trestnom konaní, odporúčame, aby užívatelia KIS striktne dodržiavali ustanovenia ZOOÚ. V prípade užívania KIS v rozpore so ZOOÚ totiž nemusí byť nimi vyhotovený záznam ako dôkaz v trestnom konaní pripustený.

Celkom na záver si dovolíme upozorniť na skutočnosť, že aj keď súd v konkrétnom prípade vyhodnotí nezákonne získaný kamerový záznam ako procesne prípustný dôkaz, neznamená to, že sa takýto záznam stáva aj hmotnoprávne dovoleným. Naopak, takýto záznam aj naďalej zostane hmotnoprávne nezákonný a Dotknutá osoba sa môže voči osobe, ktorá takýto kamerový záznam vyhotovila, domáhať svojich práv podľa OZ alebo ZOOÚ.    

Pavol Chrenko,
advokát

Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava

Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk

______________________________
[*] Tento článok má iba informatívnu povahu, nie je právnou radou alebo stanovisko. V prípade akýchkoľvek otázok kontaktuje našu advokátsku kanceláriu.

[1] Zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
[2] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
[3] Bližšie pozri Metodické usmernenie Úradu č. 5/2016 o monitorovaní priestorov verejnosti neprístupných.
[4] Legálnu definíciu pojmu „priestor prístupný verejnosti“ obsahuje § 4 ods. 3, písm. j) ZOOÚ.
[5] Bližšie pozri Metodické usmernenie Úradu č. 2/2016 Označenie monitorovaného priestoru podľa § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z. z.  
[6] § 17 ods. 7 ZOOÚ.
[7] Pozri §§ 19 až 22 ZOOÚ a vyhlášku Úradu č. 164/2013 Z. z. o rozsahu a dokumentácii bezpečnostných opatrení v znení neskorších predpisov.
[8] § 34 ods. 2, písm. d) ZOOÚ v spojení s § 15 ods. 7 ZOOÚ. Rovnako aj strana 6, bod 5 Metodického usmernenia č. 1/2014 o monitorovaní priestoru prístupného verejnosti kamerovým systémom.
[9] §§ 43 a 44 ZOOÚ a strana 6, bod 5 Metodického usmernenia č. 1/2014 o monitorovaní priestoru prístupného verejnosti kamerovým systémom. 
[10] § 35 ZOOÚ v spojení s § 34 ods. 2, písm. b) ZOOÚ.
[11] § 36 ZOOÚ.
[12] § 34 ods. 2, písm. b), posledná veta ZOOÚ.
[13] § 39 ods. 3 a 6 ZOOÚ.
[14] Dotknutá osoba má právo od Prevádzkovateľa žiadať napríklad potvrdenie, či sú alebo nie sú o nej spracúvané osobné údaje; zoznam o nej spracúvaných osobných údajov; likvidáciu o nej spracúvaných osobných údajov, ak sa účel tohto spracúvania skončil alebo ak týmto spracúvaním došlo k porušeniu zákona a pod.  
[15] § 28 ods. 1, písm. g) a ods. 4 ZOOÚ. 
[16] § 28 ods. 7 ZOOÚ.
[17] Pozri §§ 68 a 69 ZOOÚ.
[18] Pozri §§ 11 až 16 OZ.
[19] Pozri § 3 ods. 3 ZOOÚ.
[20] Pozri § 13 ods. 1 OZ.
[21] Pozri § 13 ods. 2 OZ.
[22] Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn.: II. ÚS 1774/2014.
[23] Pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 30 Cdo 5216/2014.
[24] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
[25] Napríklad Šamko, P.: K zákonnosti získavania dôkazov (nad jedným rozhodnutím Ústavného súdu SR); Zo súdnej praxe, 2015, č. 4.
[26] Napríklad Gajdičiar, V. – Strigáčová, D.: Prípustnosť súkromnej nahrávky pri trestno-procesnom dokazovaní v slovenskej právnej úprave; Justičná revue, 2014, č. 6-7.
[27] Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 1 To 42/2010, ktoré bolo prijaté ako judikát trestnoprávneho kolégia krajského súdu v Žiline.
[28] Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 08.10.2012.
[29] Napriek tomu, že rozsudok Okresného súdu Pezinok sa zaoberal iba prípustnosťou nezákonného zvukového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní, zastávame názor, že závery tohto rozhodnutia možno plne aplikovať aj na obrazovo-zvukový záznam.
[30] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.: III. ÚS 24/2012.
[31] Zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov.
[32] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2 Tost 4/2014.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk