Skutkové okolnosti prípadu možno zhrnúť nasledovne:

Sťažovateľom je španielsky štátny občan, ktorému sa narodilo dieťa zo vzťahu so Slovenkou. Dvojica žila spolu až do roku 2010 v Španielsku, kedy matka odišla spolu s maloletou dcérou na Slovensko. Otec dieťaťa následne inicioval konanie o návrat podľa Dohovoru o ochrane občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“), ktoré prebiehalo na dvoch stupňoch. Konanie sa právoplatne skončilo vo februári 2011, pričom súdy vyhoveli žalobe otca a nariadili návrat maloletej dcéry do Španielska. Následne sa matka dieťaťa obrátila na najvyšší súd prostredníctvom dovolania a neskôr na generálneho prokurátora prostredníctvom návrhu na podanie mimoriadneho dovolania, ani jednému z nich však nebolo vyhovené. Napokon sa matka obrátila na ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy namietajúc porušenie práv svojho dieťaťa v dotknutom konaní o návrat. Ten v decembri 2011 dospel k záveru o porušení práv dieťaťa podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v dôsledku viacerých procesných pochybení, predovšetkým z dôvodu absencie vypočutia dieťaťa v konaní pred súdom. Z toho dôvodu zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd následne zrušil právoplatné rozhodnutie v merite veci a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Po opätovnom vykonaní dokazovania však súdy na dvoch stupňoch už nenariadili návrat maloletej dcéry do Španielska z dôvodu, že prijaté rozhodnutie by nebolo v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. V tomto ohľade dospeli k záveru, že dieťa bolo silne citovo pripútané na matku, medzičasom si na Slovensku vybudovalo silné rodinné väzby, ako aj, že bolo plne integrované do spoločnosti, navštevovalo škôlku a hovorilo len po slovensky. Pán López Guió v tomto ohľade podľa článku 8 Dohovoru namietal, že nález ústavného súdu podstatným spôsobom ovplyvnil výsledok konania podľa Haagskeho dohovoru, že sa nemohol zúčastniť konania pred ústavným súdom, a že nebol o ňom ani informovaný, v dôsledku čoho bol na dlhý čas pozbavený kontaktu so svojou dcérou.

Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, európsky súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ sa mohol domáhať postavenia vedľajšieho účastníka konania v konaní o ústavnej sťažnosti. V tomto ohľade uviedol, že prax na ktorú sa odkazovala vláda bola málo presvedčivá, a že sťažovateľ nebol úradne informovaný ako tretia strana o konaní pred ústavným súdom. Preto ani nemal možnosť zasiahnuť do konania vedúceho k nálezu a hájiť svoje práva. Podľa názoru európskeho súdu sťažovateľovi tak nebola v konaní pred ústavným súdom poskytnutá procesná ochrana, ktorá mala v jeho prípade zásadný význam. V tejto súvislosti európsky súd poznamenal, že napriek tomu, že nález ústavného súdu sledoval legitímny účel, ktorým bola ochrana práv dieťaťa, bolo potrebné ho vnímať v jeho širšom procesnom kontexte. Konkrétne poukázal na to, že pred jeho vyhlásením boli matkou vyčerpané všetky riadne aj mimoriadne prostriedky nápravy, pričom bolo opakovane prerušené konanie o výkon rozhodnutia, ktorým bol nariadený návrat. V tejto súvislosti európsky súd prihliadol aj na vyjadrenie predsedu Okresného súdu Bratislava II v inej veci medzinárodného únosu dieťaťa evokujúce, že dostupnosť dovolania a mimoriadneho dovolania v právnom poriadku Slovenskej republiky môže viesť k popretiu základného účelu a podstaty konania podľa Haagskeho dohovoru. Ďalej uviedol, že následné vrátenie veci súdu prvého stupňa ešte viac predĺžilo dĺžku konania, ktorá práve pri konaniach o návrat zohráva kľúčový význam. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že takýto stav spočívajúci v absencii rozhodnutia o statuse dieťaťa počas dlhého obdobia (vzhľadom na absenciu príslušnosti slovenských súdov na jednej strane a absenciu praktickej možnosti španielskych súdov na druhej strane) nemožno považovať za súladný s najlepším záujmom dieťaťa. S poznámkou, že hmotnoprávne dôvody vedúce k nálezu ústavného súdu nie je potrebné samostatne skúmať, európsky súd dospel k záveru, že v predmetnom prípade Slovenská republika nezabezpečila sťažovateľovi jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Z toho dôvodu konštatoval, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Zvyšné námietky sťažovateľa európsky súd vyhlásil za neprijateľné.

Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, pán López Guió si uplatnil 150 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy, 692,40 EUR z titulu majetkovej škody a spolu 16 841,47 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov.  Európsky súd mu priznal 19 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a nárok na náhradu majetkovej škody odmietol z dôvodu, že nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a uplatnenou majetkovou škodou. Okrem toho mu priznal 7 500 EUR pokrývajúcu všetky náklady a výdavky.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk