Ratifikovaním Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej republiky pod č. 104/1991 Zb.) sa Slovensko zaviazalo, že bude rešpektovať práva každého dieťaťa a že záujem dieťaťa bude považovaný za prvoradý pri akýchkoľvek postupoch a riešeniach, ktoré sa týkajú dieťaťa ako osoby, ktorá pre svoju telesnú a duševnú nezrelosť potrebuje osobitné záruky, starostlivosť a zodpovedajúcu právnu ochranu. Aj preto kladie Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) mimoriadny dôraz na monitorovanie a posudzovanie postupov všeobecných súdov pri rozhodovaní o právach maloletých.

Ústavný súd konštatoval od 1. januára 2014 do 30. júna 2014 porušenie práv maloletých detí v 2 nálezoch.

Sťažovatelia v nich namietali čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (základné právo na súdnu a inú právnu ochranu) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote). Porušovateľmi ich práv boli Okresný súd Dolný Kubín a Krajský súd v Bratislave.

Predmetom sporu, ktorý rozhodoval Okresný súd Dolný Kubín, bolo začatie exekučného konania voči sťažovateľom ako dedičom po poručiteľovi vo veci zaplatenia jeho záväzkov z obchodných vzťahov veriteľom.

V druhej sťažnosti (vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 100/2014), ktorá svojím obsahom vďaka médiám zaujala aj pozornosť širokej verejnosti, namietala sťažovateľka zastupujúca maloletých rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v konaní o návrat detí do krajiny obvyklého pôvodu.

„Ústavný súd sa pri rozhodovaní o tejto veci opieral o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že Dohovor o právach dieťaťa a Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, tzv. Haagsky dohovor, musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je záujem dieťaťa. ESĽP zdôrazňuje, že vnútroštátne orgány sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o «vážnej ujme», ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť. Krajinou obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Toto preskúmanie musia súdy aj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach“, objasňuje nález ústavného súdu jeho predsedníčka Ivetta Macejková a dodáva: „Krajský súd odmietol návrh sťažovateľky na nariadenie znaleckého dokazovania z odboru detskej psychológie napriek tomu, že predložené správy psychológa signalizovali možnosť psychickej traumy nariadením návratu maloletých detí do Francúzskej republiky. Pri rešpektovaní zásady prihliadania k najlepšiemu záujmu dieťaťa mal krajský súd tvrdenie matky maloletých detí o možnosti vzniku psychickej ujmy náležite preskúmať, zohľadniť pri svojom rozhodovaní a následne posúdiť adekvátnosť primeraných opatrení na ochranu prevažne materiálneho charakteru navrhnutých otcom.“