Slovenská republika sa po páde železnej opony v roku 1989 postupne stáva krajinou, kam prúdi stále viac cudzincov. Prichádzajú nielen utečenci, hľadajúci medzinárodnú ochranu pred prenasledovaním, ale aj cudzinci, pre ktorých je Slovenská republika iba tranzitnou krajinou na ich ceste do krajín západnej Európy - stále je však viac tých cudzincov, pre ktorých je cieľovou krajinou. Na príliv cudzincov musela Slovenská republika nutne reagovať. Prijala všetky podstatné medzinárodné dokumenty týkajúce sa ochrany ľudských práv a azylovej problematiky. Je stranou Dohovoru o právnom postavení utečencov, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dohovoru o právach dieťaťa a Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Túto matériu upravuje tiež Listina základných práv a slobôd a zákon o azyle. Zaistenie cudzincov v podmienkach Slovenskej republiky upravoval zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov, ktorý bol od 1. januára 2012 nahradený zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. K transpozícii Návratovej smernice 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 došlo už v priebehu účinnosti predchádzajúceho zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov. Slovenská republika bola jedným z prvých členských štátov EÚ, ktoré formálne splnili transpozičnú povinnosť, pričom úplná transpozícia tejto smernice bola zavŕšená 1. januárom 2012, a to nadobudnutím účinnosti práve zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. K problematike cudzineckého práva na slovenskom trhu chýba nielen komentár k zákonu o pobyte cudzincov a odborné články, ale predovšetkým zhrnutie a analýza judikatúry ESĽP, SD EÚ a slovenských súdov so zameraním na judikatúru vo veciach zaistenia cudzincov. S ohľadom na trojaký rozmer prameňov práva, ktoré upravujú zaistenie cudzincov, autorka predkladá publikáciu založenú na znalosti judikatúry ESĽP, SD EÚ a súdov Slovenskej republiky (Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR) s cieľom poskytnúť nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti spracovanú databázu judikátov v oblasti zaistenia cudzincov doplnenú o komentár súvisiacich relevantných ustanovení zákona o pobyte cudzincov. Hlavným motívom publikácie je poukázať na niektoré výkladové trendy, ktorými najvyšší súd zákon o pobyte cudzincov, niektoré medzinárodné dohovory a právne predpisy EÚ vykladá, ale je aj pokusom o nabúranie zotrvačnosti v myslení slovenského právnika, ktorý sa často upína na text zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov bez schopnosti vykladať ho vo svetle znalosti judikatúry ESĽP a textu EDĽP, resp. znalosti judikatúry SD EÚ a textu práva EÚ.