Prvý krok: Určenie cieľa investovania

Prvým krokom pri investovaní je stanovenie jeho cieľa. Môže ním byť ochrana majetku pred infláciou alebo jeho zveľadenie. S cieľom úzko súvisí nastavenie ďalších parametrov investície, ktorými sú dĺžka investovania, miera rizika a očakávaný výnos.

„Napríklad pri odkladaní si peňazí na dôchodok hovoríme o investičnom horizonte v desiatkach rokov, čo vytvára priestor investovať do rizikovejších a teda výnosnejších aktív, keď prípadné krátkodobé výkyvy hodnoty majetku nepredstavujú problém,“ hovorí analytik J&T Banky Stanislav Pánis. Na druhej strane, ak je cieľom napríklad nie tak vzdialená kúpa nehnuteľnosti, výhodné je mať pravidelný nižší fixný výnos z investície bez väčších výkyvov cien.

Druhý krok: Rozhodnutie o zložení portfólia

Po stanovení investičných cieľov prichádza na rad rozhodnutie o zložení portfólia, ktoré umožní dosiahnutie stanoveného požadovaného výnosu pri akceptovanej miere rizika.

Samotné portfólio môže mať expozíciu voči akciám, dlhopisom, komoditám či alternatívnym investíciám. Ich pomer závisí od už spomínaného cieľa, a teda od výnosu potrebného na jeho dosiahnutie, ako aj od miery ochoty podstupovať riziko. Cieľom je optimalizovať portfólio a nakombinovať jednotlivé triedy aktív tak, aby dosahovalo pri zvolenej stratégii čo najväčší výnos pri čo najnižšom riziku.

Tretí krok: Výber konkrétnych nástrojov

Alokáciu portfólia voči príslušnej triede aktív je potrebné naplniť prostredníctvom výberu konkrétnych nástrojov. „Pri akciovej zložke portfólia to môžu byť akciové podielové fondy či pre skúsenejších investorov akciové ETF fondy, prípadne derivátové futures, ktoré kopírujú vývoj akciových indexov. Tí, ktorí majú dostatočný finančný prehľad a znalosti, si môžu nakúpiť akcie priamo,“ vysvetľuje Pánis.

V prípade dlhopisovej zložky sú na výber podobné možnosti. Od konkrétnych dlhopisov až po podielové fondy na ne zamerané.

Hotovostnú časť portfólia môžu tvoriť nielen peniaze na účtoch, ale napríklad aj vysoko likvidné štátne pokladničné poukážky či podielové fondy peňažného trhu.

Väčšina komodít v portfóliu nie je, pochopiteľne, zastúpené fyzicky, ale prostredníctvom ETF fondov, prípadne podielových fondov alebo derivátových nástrojov ako futures. V prípade zlata však môže investor držať aj zlaté tehly fyzicky u seba či v bankovom trezore.

Alternatívne investície ako umenie, mince, vína či šperky sú väčšinou jedinou hmotne prítomnou investíciou v portfóliu na rozdiel od ostatných alternatívnych aktív ako napríklad hedžové fondy alebo private equity.

Špeciálnou kategóriou investícií sú nehnuteľnosti, ktoré investor môže konkrétne vlastniť. No expozíciu voči nim možno získať aj prostredníctvom kúpy dlhopisov firiem investujúcich do nich alebo prostredníctvom realitných fondov. „Jednu z najlepších možností investovania do nehnuteľností s priaznivým pomerom rizika a výnosu poskytuje kúpa akcií v súčasnosti na Slovensku stále málo známych realitných trustov, takzvaných REITs. Ide o verejne obchodovateľné spoločnosti zaoberajúce sa kúpou a predajom nehnuteľností,“ tvrdí Pánis. Poskytujú spravidla ešte lepšiu diverzifikáciu a likviditu ako realitné fondy a napríklad americké spoločnosti musia zo zákona vyplácať až 90 percent zisku v dividendách.

Derivátové nástroje, ako sú napríklad opcie alebo forwardy, plnia v portfóliu funkciu zaistenia sa, teda hedgingu, voči  určitým rizikám a môžu byť aj zdrojom dodatočného výnosu.

Investor môže využiť dva základné prístupy k investovaniu, a to aktívny a pasívny. V rámci aktívneho investovania si investor sám, respektíve v spolupráci so svojím bankárom či finančným poradcom, vyberá konkrétne akcie, dlhopisy či iné nástroje. Musí často využívať fundamentálnu analýza, v rámci ktorej sa sledujú jednotlivé ekonomické indikátory konkrétnej firmy. Tento druh investovania môže so sebou prinášať časté zásahy do portfólia a nezanedbateľnú úlohu zohrávajú aj poplatky.

Pri pasívnom investovaní je cieľom kopírovať vývoj trhu alebo jeho segmentu. „Pri tejto stratégii sú volené nákupy napríklad indexových ETF fondov, ktoré odzrkadľujú širší vývoj na trhu, a sú držané v súlade so stanoveným investičným horizontom,“ hovorí Pánis. Tento prístup si vyžaduje minimum zásahov do portfólia, s čím je spojená aj lacnejšia správa.

Štvrtý krok: Diverzifikácia je základ

Diverzifikáciu portfólia vystihuje pravidlo, podľa ktorého by sa nemali dávať všetky vajíčka do jedného košíka. Pri prípadnom páde možno totiž prísť o všetko. Správnym rozložením investícií sa dá znížiť miera rizika.

„Investície by mali byť rozložené do niekoľkých, čo najmenej na sebe závislých skupín. V  prípade správne rozložených investícií by nemal investor v čase prepadu trhu zaznamenať výrazné straty a na druhej strane by mal profitovať pri ich raste,“ vysvetľuje Pánis.

Diverzifikácia by sa nemala týkať len samotných tried aktív, ale aj rôznych oblastí či sektorov, ako napríklad technológie, zdravotníctvo, energetika, doprava, financie či ťažba. Jednotlivé odvetvia rôzne reagujú na vonkajšie vplyvy a aj investície do nich sa tak správajú rôzne.

Ďalším rozmerom diverzifikovania je geografické hľadisko, teda smerovanie voľných zdrojov do rôznych krajín či oblastí. Investori sa tak môžu zamerať na európske, americké či ázijské trhy alebo smerovať svoje investície do rozvíjajúcich sa trhov - takzvaných emerging markets.

Tak ako so všetkým, aj s diverzifikáciou to nie je dobré preháňať. Prílišný dôraz na rozdelenie rizika môže viesť k tomu, že niektoré zložky portfólia sa začnú prelínať, prípadne investor stratí prehľad vo svojich investíciách. Navyše od určitej miery ďalšia diverzifikácia nijako neznižuje mieru rizika.

Piaty krok: Výber investičného partnera

Pri výbere partnerskej spoločnosti na investovanie je potrebné brať do úvahy zvolené investičné ciele a aj štruktúru portfólia. Vybraný partner by mal okrem nákupu požadovaných konkrétnych aktív vedieť poskytnúť aj dostatok informácií či reagovať na požiadavky klienta.

Sprostredkovať investície na finančnom trhu môžu napríklad banky, obchodníci s cennými papiermi, správcovské spoločnosti či licencované spoločnosti, ktoré ponúkajú obchodovanie prostredníctvom obchodných platforiem.

Pri výbere konkrétnej spoločnosti, ktorá má sprostredkovať investície, sú dôležité aj informácie o samotnej spoločnosti, jej histórii či pôsobení na trhu. Dobré je pozrieť sa aj na skúsenosti iných klientov či jej referencie. Z praktického hľadiska by sa mal investor zaujímať napríklad aj o distribučnú sieť spoločnosti, rýchlosť procesov, priateľskosť on-line platformy či úroveň investičného poradenstva.

Dôležitú úlohu pri investovaní zohrávajú aj poplatky. Tie sa v jednotlivých spoločnostiach môžu líšiť a je dobré myslieť na ne už od začiatku výberu konkrétnej investície, keďže dokážu znížiť výsledné zhodnotenie investovaných prostriedkov.

Šiesty krok: Pravidelné investovanie je lepšie ako jednorazové

Ideálne je investovať  systematicky, teda  pravidelne a dlhodobo. „Hlavnou výhodou takéhoto prístupu je priemerovanie cien, ktoré z dlhodobého hľadiska rastú v dôsledku technologického pokroku či demografického vývoja. Kto v pravidelných intervaloch investuje rovnakú sumu, kupuje vo fázach rastu menej jednotiek daného aktíva, keďže je zvyčajne drahšie, a logicky vo obdobiach krízy viac, lebo je lacnejšie. Hospodársky cyklus a vývoj na akciových trhoch sa totiž viac - menej kopírujú,“ hovorí Pánis. Cyklus sa pritom opakuje, nie je ale jasné, kedy nastane dno, expanzia, rozmach, kontrakcia, pokles a recesia. „Inak povedané, pravidelné investovanie je bezpečnejšie, investor má totiž akoby viac výstrelov a nie jediný ako v prípade jednorazovej investície, keď existuje riziko, že nakúpi akurát na vrchole trhu a z dlhodobého hľadiska nezoptimalizuje zhodnotenie,“ vysvetľuje Pánis.

Siedmy krok: Revízia a rebalansovanie portfólia

Investovanie je väčšinou „beh na dlhé trate“, preto je potrebné nastavenie investície a štruktúru portfólia v čase sledovať. V prípade potreby by mal byť investor pripravený podniknúť príslušné zmeny tak, aby jeho investícia zodpovedala stanoveným cieľom počas celého obdobia.

Počas trvania investície sa môže zmeniť napríklad investičný zámer investora, jeho očakávaná výnosnosť či miera rizika, ktorú je ochotný podstúpiť. Vtedy by mala prísť na rad revízia portfólia. Investor by mal zmeniť nastavenie investície tak, aby bolo opäť optimálne z pohľadu upraveného cieľa. Môže napríklad predať investičné nástroje, ktoré už nezodpovedajú jeho novým očakávaniam a nahradiť ich novými, ktoré lepšie zapadnú do celkového portfólia.

Okrem revízie portfólia môže investor vykonať aj jeho rebalansovanie. Ide o vykonanie zmeny nastavenia portfólia tak, aby zohľadňovalo pôvodne stanovený cieľ a rizikový profil. Jednotlivé zložky portfólia sa v čase vyvíjajú, menia svoju hodnotu a to rôznym spôsobom. Pri rebalansovaní sa upraví portfólio tak, aby odrážalo pôvodne zamýšľané váhy jednotlivých investičných nástrojov. Napríklad ak sa akciová zložka portfólia výrazne zväčšila v dôsledku rastu akciových trhoch a tvorí významne väčšiu časť portfólia ako je jej strategická dlhodobá váha, časť z nej je potrebné predať a dokúpiť z nej ostatné zložky.

Zmenami v portfóliu dokáže investor zachovať mieru rizika na prijateľnej úrovni. Zároveň môže zvýšiť aj svoj výnos, ak nahradí pôvodné zložky takými, ktoré mu dokážu vzhľadom na aktuálnu situáciu na trhu priniesť vyššie zhodnotenie.

Ôsmy krok: Dodržanie investičného horizontu

Jednotlivé zložky portfólia potrebujú čas na to, aby priniesli očakávané zhodnotenie.

Historické štatistiky dokazujú, že čím dlhší je investičný horizont, tým väčšia je pravdepodobnosť, že peniaze vložené do akcií alebo dlhopisov prinesú kladný reálny výnos.

„Počas stanoveného investičného horizontu by mal investor prostriedky v jednotlivých aktívach nechať pracovať. Nerešpektovanie investičného horizontu môže viesť k zbytočným stratám či nenaplneným očakávaniam zhodnotenia. Jednotlivé investičné nástroje sú nastavené tak, aby v určitom horizonte prinášali očakávané výnosy,“ tvrdí Pánis.

Dlhodobý investičný horizont je odporúčaný napríklad pre akcie, investície do realít či do niektorých alternatívnych aktív (umelecké diela, zberateľské predmety). Pre sporiace produkty a konzervatívne dlhopisy sa napríklad odporúča strednodobý investičný horizont, teda tri až päť rokov.

Dôležité je stanovený horizont pre investície aj dodržať, absencia disciplíny v tomto smere je zvyčajne hlavná chyba začínajúcich investorov. Dodržiavanie tejto zásady je predpokladom, že bude dosiahnutý aj výnos, ktorý naplní očakávania.