Soudce si lidé představují jako člověka zásadového, přísného, ale spravedlivého. Jaká soudkyně jste Vy?
"Myslím si, že táto predstava ma do istej miery skutočne vystihuje. Som prísna a zásadová, ale ľudská a spravodlivá. Je veľmi ťažké hodnotiť seba samu. Svoju rolu v takom hodnotení zohráva aj uhol pohľadu, pretože v každom súdnom konaní sú dve strany. Tá strana, ktorá je v konaní úspešná, hodnotí sudcu inak ako strana neúspešná. Ale v každom prípade si myslím, že byť zásadový a zároveň mať aj kus ľudskosti a spravodlivosti je potrebné  pri každom rozhodnutí. Ak sa pýtate na kvalitu rozhodovania, tú by mali posúdiť súdy, na ktorých som pôsobila, resp. nadriadené súdy. Keď som pracovala na okresnom súde, o kvalite môjho rozhodovania rozhodoval krajský súd, keď som pôsobila na krajskom súde, moju prácu posudzoval najvyšší súd. Hodnotiť seba samu je dosť zložité. Sú také typy ľudí, ktoré to bez problémov urobia, ale v mojich očiach to vždy nesie stopy narcizmu a mne toto nie je vlastné. Pôsobila som na všetkých stupňoch súdov, venovala som sa najmä trestnej a správnej agende – vždy zákonne,  ale ľudsky a predovšetkým spravodlivo."

Jak by se dal jednou větou popsat Útavný súd Slovenskej republiky tak, aby to odrářelo jeho „ducha“?
"Je to mladá dynamická inštitúcia,  ktorá v tomto roku oslávila dvadsiate výročie svojho vzniku. Prešla zložitým a dynamickým vývojom, ale po uplynutí dvoch desaťročí poskytujúcich už istý objektivizujúci odstup možno podľa môjho názoru bez pochybností konštatovať, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa pri ochrane ústavnosti v Slovenskej republike jednoznačne osvedčil a preukázal svoje nezastupiteľné miesto v procese premeny Slovenskej republiky z formálneho právneho štátu na materiálny právny štát, a teda predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti porovnateľný so súdnymi orgánmi ochrany ústavnosti ktoréhokoľvek moderného demokratického právneho štátu."

Jste spokojena s aktuální zákonnou úpravou postavení ústavního soudu?
"Nie som veľký sympatizant otvárania ústavy či zásahov do jej obsahu, ale v prípade, že by mala byť novelizovaná, vyvinula by som úsilie, aby sa začalo seriózne diskutovať o obmedzení právomocí ústavného súdu a zvýšení počtu sudcov ústavného súdu zo súčasných 13 na 15. Ústavný súd Slovenskej republiky je v súčasnosti špecifikum v rámci Európy. V porovaní s ústavnými súdmi Českej republiky, Maďarska, Spolkovej republiky Nemecko, Poľskej republiky a Rakúskej republiky, resp. s právnymi inšitúciami s funkciou ústavného preskúmania máme najviac právomocí (18), najviac podaní (návrhov a sťažností)  – v roku 2012 to bolo 16 326 podaní, v roku 2013 je to už 23 000 podaní. Z týchto faktov vyplýva potreba zvýšiť počet sudcov  a znížiť počet kompetencií. V súčasnom zložení je potrebné vyvíjať nadľudské úsilie nielen zo strany sudcov, ale aj celého aparátu, ktorý asistuje sudcom, vybaviť všetky podania (sťažnosti a návrhy) tak, aby  ústavný súd nepracoval s prieťahmi v konaní."

Je soud postupem doby „politizován“? Tedy že na jeho bedrech leží aktuální a vysoce politické otázky... A jak se na to příipadně diváte Vy osobně?
"Podľa môjho názoru sú v súčasnosti všetky ústavné súdy v Európe pod tlakom, ktorý súvisí so situáciou v Európskej únii a je aj dôsledkom finančnej situácie jednotlivých krajín. Keď sa pozrieme na rozhodovanie niektorých euŕopskych ústavných súdov, odráža sa v nich politická a ekonomická situácia jednotlivých krajín. Slovenský ústavný súd je na tom obdobne. Avšak, aj keď sú  na ústavnom súde kauzy, ktoré môže vnímať verejnosť a najmä médiá ako politické kauzy, ústavný súd rozhoduje tak, aby sa nespreneveril svojmu postaveniu zakotvenému v ústave – ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Nie je a nemôže byť spolitizovaný."

Jak jste spokojena s efektivitou a ekonomičností soustavy soudů na Slovensku – prošla jste si všemi stupni.
"Toto je otázka, na ktorú by mal odpovedať skôr minister spravodlivosti Slovenskej repubiky, ale vzhľadom na moje skúsenosti z rozhodovania na všetkých stupňoch všeobecných súdov dovolím si len malú poznámku. Nie som dostatočne spokojná s množstvom rozhodnutých vecí, s dĺžkou konania na všeobecných súdoch a do istej miery ani s kvalitou rozhodnutí. Na druhej strane treba povedať aj to, že celá slovenská justícia prešla od roku 1989 radikálnymi zmenami, a to sa muselo podpísať na dĺžke konania, množstve pojednávaných vecí a časom aj na kvalite. K tomuto možno pre niekoho príliš kritickému názoru ma oprávňujú moje skúsenosti s rozhodovacou činnosťou na všeobecných súdoch a výsledky projektu, ktorý som iniciovala v roku 2009 v záujme efektívnejšie realizovať výkon rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a zabrániť opätovnému vzniku zbytočných prieťahov v občiansko-súdnom a trestnom konaní, ktorý realizuje Ústavný súd Slovenskej republiky pod názvom „Efektívnosť výkonu rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb (konkrétna kontrola ústavnosti) v kauzálnej súvislosti s princípom prezumpcie zavineného konania štátom (všeobecných súdov a orgánov činných v trestnom konaní).“

A jak je na tom vymahatelnost práva?
"Na túto relatívne jednoduchú otázku  neexistuje rovnako jednoduchá odpoveď. Jej zložitosť opäť spočíva v uhle pohľadu. Každé sporové konanie má dve strany – dvoch účastníkov konania. Vždy bude úspešná strana spokojná, neúspešná, samozrejme, nespokojná. Účastník konania spokojný s rozhodnutím súdu bude pochopiteľne zastávať názor, že vymožiteľnosť práva na Slovensku je dobrá. Nespokojná strana bude tvrdiť, že vymožiteľnosť práva tu nefunguje. Podľa môjho názoru nemôžeme hovoriť o ideálnom stave, ale ani o stave absolútnej katastrofy. Aj na vymožiteľnosti práva sa odzrkadľujú rozsiahle zmeny za relatívne krátky čas, ktorými prešla slovenská justícia od roku 1989. Bohužiaľ, toto je daň typická pre všetky postkomunistické krajiny."

Co by práci soudců ulehčilo?
"Predovšetkým nové, dôsledne prepracované zákony, ktoré by zjednodušovali konanie pred súdom, nie neustála rekodifikácia, novelizovanie existujúcich zákonov a najmä celoživotné vzdelávanie sudcov."

Jak se dívate na snahy o rekodifikace procesních předpisů?
"Považujem to za veľmi potrebnú vec. Ale pýtam sa: Kedy  to bude? Už aby bola."

Maji noví soudci dostatečný prostor na rozvoj?
"Neviem, či sa pýtate  na sudcov všeobecných súdov, alebo na sudcov ústavného súdu."

Spíše všeobecných soudů.
"Podľa mňa nemajú. Ak má sudca oddelenie so stovkami, ba tisíckami vecí, popri takom objeme práce mu už jednoducho nezostáva priestor na ďalšie odborné vzdelávanie. Je to podľa mňa chyba."

Který člověk by se podle Vašeho názoru měl být ústavním soudcem a zatím ho v „týmu“ nemáte?
"V roku 2014 nastáva na ústavnom súde obmena sudcov. Odchádzajú traja sudcovia, o rok neskôr odchádza ďalší sudca, čiže do roku 2015 budú v pléne ústavného súdu štyria noví sudcovia. Možno až potom by bola na mieste Vaša otázka, či sa v „tíme“ nachádza niekto, o kom som mala predstavu, že by tam mal byť alebo nemal. Prepáčte, ale konkrétna odpoveď na túto otázku dnes by znamenala, že niekoho favorizujem, a to by nebolo vhodné."

Jaké jsou aktualně největší problémy slovenské justice?
"Podľa môjho názoru je najväčším problémom slovenskej justície dĺžka konania. Považujem za neprimerané, aby na všeobecných súdoch boli nerozhodnuté veci staršie ako desať rokov. Dôvodov, prečo to tak je, máme hneď niekoľko. Prvým je množstvo nevybavených vecí na súdoch, ktoré sú dôsledkom zmien za uplynulých 24 rokov. Druhým je súčasná legislatíva, pretože niekoľkokrát novelizované základné predpisy neprispievajú k zrýchleniu konaní. A tretím je  fakt, že predsedovia súdov nedostatočne využívajú svoje právomoci, v dôsledku čoho absentuje dôslednejšia kontrola práce sudcov.Potreba vytvárania tlaku na prácu sudcov potvrdzuje aj Európska komisia pre efektívnosť súdnictva (CEPEJ) svojím „Porovnávacím prehľadom súdnictva v Európskej únii“, ktorý začala realizovať v marci 2013 a ktorým chce každoročne sledovať dĺžku trvania súdnych konaní, monitorovať a hodnotiť výkonnosť jednotlivých súdov, ako aj efektívnosť  nástrojov riešenia korupcie v súdnictve."

Plní soudcovská rada poslání, které má?
"Postavenie, právomoci a kompetencie Súdnej rady Slovenskej republiky vymedzuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 141a ods. 4 a zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Zatiaľ som nezaznamenala prekročenie týchto právomocí a kompetencií Súdnou radou Slovenskej republiky. Pripúšťam, že niektoré jej rozhodnutia môžu vyvolávať pochybnosti a nespokojnosť sudcov, ale v takom prípade sa môžu obrátiť na všeobecné súdy, resp. na ústavný súd, čo sa aj v niekoľkých prípadoch stalo."

Jak vlastně probíhá spolupráce mezi „justičními špičkami“? Kde jsou „třecí plochy“?
"Doterajšiu spoluprácu medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi považujem za primerane dobrú. Vychádzam predovšetkým z už spomínaného projektu, ktorého cieľom je efektívnejšie realizovať výkon rozhodnutí ústavného súdu, zabrániť opätovnému vzniku zbytočných prieťahov v občianskom súdnom konaní a trestnom konaní, koordinovaným postupom so zainteresovanými subjektmi zabezpečiť precíznejšiu riadiacu a kontrolnú činnosť na všeobecných súdoch v konkrétnych prípadoch,  po splnení podmienok iniciovať disciplinárnu zodpovednosť sudcov (prokurátorov, vyšetrovateľov), napomáhať predchádzaniu uplatňovania právnej zodpovednosti proti Slovenskej republike v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva z dôvodu porušenia ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov. V rámci tohto projektu evidujeme a sledujeme jednotlivé konania až do ich právoplatného skončenia.  Projekt sa osvedčil, pretože zo všetkých sledovaných konaní je takmer 50 percent skončených. Monitorujeme nielen konania, kde bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale aj právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Je pochopiteľné, že keď ústavný súd zruší rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vráti mu ho na nové konanie, vyvolá to určitú treciu plochu a do istej miery sa to v danom čase prejaví na vťahu medzi najvyšším súdom a ústavným súdom. Ale nepovažujem to za nič neprirodzené a myslím si, že vzťahy medzi, ako Vy hovoríte, justičnými špičkami sú štandardné."

Pokud byste měla osobně zhodnotit Vaši dosavadní práci u ústavního soudu – které nálezy jsou pro Vás nejvýznamnější?
"Predsedníčkou ústavného súdu som od roku 2007. Za zhruba sedem rokov môjho pôsobenia som sa sústredila na to, aby bola rozhodovacia činnosť ústavného súdu nielen kvalitná, ale aj dynamická. Ústavný súd v novom zložení sa musel vyrovnať aj s „dedičstvom“ po predchádzajúcom vedení a zostave ústavného súdu, po ktorej nám zostalo 993 nevybavených sťažností a návrhov, z toho až 80 bolo starších ako päť rokov. Navyše, celkový počet podaní (sťažností a návrhov) doručených ústavnému súdu sa každým rokom zvyšoval a zvyšuje, takže práce je viac než dosť, a preto je nevyhnutné zotrvať v rozhodovacej činnosti v primerane dynamickom tempe. Najstaršie ešte nerozhodnuté veci, ktoré momentálne na ústavnom súde evidujeme, sú z roku 2011 (23 vecí). Zvyšuje sa aj nápor na jednotlivé senáty a jednotlivých sudcov –za prvý polrok 2013 pripadalo na jedného sudcu ústavného súdu v priemere cca 441 rozhodnutých podaní (sťažností a návrhov), k 30. novembru 2013 je to už 1 188 rozhodnutí. Samozrejme, nie je v mojich silách ovplyvniť počet podaní (sťažností a návrhov) na ústavnom súde, ale snažím sa podporovať tento trend vysokého pracovného nasadenia a vytvárať priaznivé podmienky na rozhodovaciu činnosť sudcov. Čo sa týka významných nálezov, určite môžem spomenúť tzv. interrupčný zákon, krajinársky zákon či tzv. zákon o preukazovaní pôvodu majetku – tieto patria do kategórie už spomínaných „zdedených“ sťažností a návrhov po predchádzajúcom zložení ústavného súdu, ako aj nálezy vo veci  tzv. zákona o Špeciálnom súde, zákona o zákaze zisku zdravotných poisťovní, vyvlastňovacieho zákona, asperačnej zásady, zákona o štátnej pomoci, zákona o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov či tzv. zákona o minimálnych mzdových nárokoch sestričiek."

A která rozhodnutí byla nejtěžší?
"Ťažko mi je pomenovať jeden konkrétny príklad, pretože náročnosť v rozhodovaní nevidím ani tak v našej schopnosti vyriešiť problematiku daného podania po odbornej stránke, ako skôr vo vonkajších vplyvoch. V prípadoch, ktoré sú viac medializované a sledované, je zo strany verejnosti vyššia tendencia hľadať v každom našom kroku závan politiky. Vtedy sa dostávame pod väčší tlak, pretože či už rozhodneme tak alebo onak, vždy sa v médiách dané rozhodnutie interpretuje očami tej strany, ktorá s priebehom alebo výsledkom konania nie je spokojná. Od tohto sa, samozrejme, musíme odosobniť a pristupovať ku všetkým podaniam s rovnakou mierou zodpovednosti a prikladať im rovnaký význam."

Co jsou aktuální výzvy ústavního soudu?
"Rozhodne chceme pokračovať v nastavenom trende. Momentálne nemáme na ústavnom súde veci staršie ako z roku 2011 (23 vecí) a naším cieľom je aj naďalej skracovať dĺžku konania pred ústavným súdom pri zachovaní vysokej kvality rozhodovacej činnosti. Výzvou sú aj rôzne administratívne náročné projekty, ktoré sme jednak už rozbehli, a iné, ktoré ešte zvažujeme. Tieto by mali vytvoriť podmienky pre lepší vzdelávací program a technické zabezpečenie tak sudcov, ako aj ostatného aparátu zamestnancov, ktorý je  nevyhnutnou súčasťou podpory v rozhodovacej činnosti sudcov ústavného súdu."

Jmenujte, prosím, konkrétní krok, který si lidé spojí s Vaší prací na ústavním soudu – a to v pozitivním i negativním smyslu.
"Myslím si, že viac ako cez moje rozhodnutia ma ľudia vnímajú ako človeka, ktorý reprezentuje ústavný súd a mnohí ma s ústavným súdom často stotožňujú. S tým sa potom spája aj prílišný optimizmus, s ktorým ma žiadajú o pomoc. Na jednej strane ma teší, že sa ľudia s dôverou obracajú na ústavný súd (v roku 2012 to bolo 16 326 sťažností a návrhov, v roku 2013 takmer 23 000), a ja pristupujem ku každej požiadavke či prosbe o pomoc s úprimnou snahou pomôcť im, bohužiaľ, často však tieto požiadavky narážajú na limity mojich právomocí a kompetencií, z čoho zasa pramení frustrácia zainteresovaných. Ľudia si nesprávne myslia, že môžem ovplyvňovať rozhodovaciu činnosť ostatných sudcov. Na tomto mieste musím zdôrazniť, že síce reprezentujem ústavný súd, ale som iba jedným z trinástich sudcov ústavného súdu a ako každý z nich aj ja mám pri rozhodovaní iba jeden hlas."

Dovedete si ještě představit svůj život bez ústavního soudu?
"Samozrejme. Na ústavnom súde budem ešte päť rokov, takže je predo mnou stále množstvo práce a výziev, kvôli ktorým si momentálne nerobím konkrétne plány na obdobie, keď už nebudem predsedníčkou ústavného súdu, ale nové podnety, ako si zariadiť život po mojom pôsobení na ústavnom súde, prináša každý ďalší deň.  Po skončení funkčného obdobia na ústavnom súde ma čaká práca na najvyššom súde. Som presvedčená, že si nájdem priestor na svoj ďalší profesijný aj osobnostný rozvoj."

A na závěr obligátní otázka – co vlastně dělá ústavní soudce vo svém volném čase?
"Relaxuje a športuje."

Děkuji za rozhovor

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk