Nepredpokladám, že by čitatelia nevedeli, ako funguje prokuratúra na Slovensku. Ale, kde sa slovenská prokuratúra dnes nachádza? Ako by ste ju popísali z pozície človeka, ktorý ju prakticky vedie?
„Začal by som malým porovnaním medzi Českom a Slovenskom. Rozdiel je markantný a väčšina ľudí si nevie predstaviť rozdiel medzi prokuratúrou a štátnym zastupiteľstvom. Chápu zvolenie jedného, alebo druhého systému  len ako jednu z možností, ale rozdiely nevidia. Na čele prokuratúry stojí generálny prokurátor, ktorého volí Národná rada Slovenskej republiky a je ústavným činiteľom. Plne zodpovedá za činnosť prokuratúry. Teoreticky a z hľadiska ústavnosti, by mu teda nemala do riadenia prokuratúry zasahovať ani vláda, ani minister spravodlivosti. Zásahov by sa mal vyvarovať dokonca aj parlament, či prezident, ktorý ho menuje, pretože zodpovednosť právnu a dokonca i politickú nesie sám generálny prokurátor. V Čechách je to trochu inak. Najvyššieho štátneho zástupcu menuje minister spravodlivosti, ktorý ho môže kedykoľvek i bez udania dôvodu odvolať. Tento fakt považujeme z nášho pohľadu za dosť veľký problém, keďže kultúra časti Európy, v ktorej sa nachádzame a ešte dalej na východ nie je taká ako napríklad v Nemecku odkiaľ pochádza vzor štátneho zástupcu pre Česko. V Nemecku minister spravodlivosti nedal najvyššiemu štátnemu zástupcovi za posledných štyridsať rokov žiadny pokyn a ani inak nezasahoval do jeho práce. Nemecký minister spravodlivosti na úrovni Spolkovej republiky teda len teoreticky zasahuje do činnosti štátneho zástupcu alebo zastupiteľstva ako celku, čo sa nedá povedať o Česku. Z tohto pohľadu si myslím, že sme na tom o niečo lepšie. Avšak druhý pohľad na celú problematiku hovorí, že to tak celkom nie je. Už viac než dva roky sa nám nedarí dostať sa k novému generálnemu prokurátorovi a tu sa ukazuje práve slabina voľby národnou radou, pretože sa príliš silno ukazuje politický akcent. Prejavuje sa v praxi tým, že politické strany nie sú schopné sa dohodnúť na vhodnej osobe, pretože každá chce „toho svojho“ generálneho prokurátora. Aj v minulosti boli dlhé rokovania na túto tému. Preto si myslíme, že v súlade so závermi Benátskej komisie by táto právomoc voliť generálneho prokurátora mala byť zverená buď Súdnej rade, v ktorej by však boli aj prokurátori alebo Rade prokurátorov, prípadne inému zmiešanému orgánu. Vo všeobecnosti sme za to, aby bola táto významná právomoc zverená orgánu, ktorý má ústavné postavenie a zároveň sa skladá z odborníkov, ktorí môžu povedať, že konkrétna osoba má takú autoritu, že pozíciu generálneho prokurátora zvládne a prokuratúra pôjde dalej dopredu tým smerom, ktorý jej určuje Ústava a zákon.“

Situácia je veľmi turbulentná a neprehľadná, avšak je to dvojsečné. Samozrejme prokuratúra sa často objavuje v médiách z hľadiska vyšších postov. Nie z hľadiska najnižších, ku ktorým sa bežní občania dostanú najčastejšie. Máte pocit, že tam je prokuratúra funkčná, že tam nezávislosť funguje, že je všetko v poriadku? Každá prokuratúra i štátne zastupiteľstvo má svoje čierne kostry v skrini, ale je dôležité aj ako to funguje na základnej línii.
„Nižšie stupne prokuratúry sú našťastie ochránené pred otrasmi a fungujú tak, ako im to určuje zákon. Dôkazom sú štatistiky, ktoré ukazujú koľko trestných oznámení podávajú občania, koľko podnetov a riešení je podaných okresnými a krajskými prokuratúrami. Za rok 2012 bolo podaných 22 660 trestných oznámení. Nápad (v trestnej aj netrestnej agende) bol v roku 2012 za celé Slovensko 187 817 spisov.

Môže sa to prejavovať i do tých spodných stupňov?
„Problém otriasa najmä generálnou prokuratúrou, konkrétne jej vedením. Systém uchráni nižšie stupne pred otrasmi.“

Je podľa vášho názoru na tých spodných stupňoch niečo, čo by sa mohlo zmeniť?
„O tom je viacero diskusií a práve Benátska komisia hovorí o tom, že to hierarchické zoradenie prokuratúry je možné a zároveň vhodné pre riešenie problematiky, ktorú prokuratúra má riešiť, to znamená trestné právo, trestné činy a tak ďalej.  Iná otázka je nakoľko môže nadriadená prokuratúra zasahovať do právneho názoru podriadenej prokuratúry. Či jej môže dať pokyn. Napríklad zistí pri svojej činnosti, že je stíhaná osoba, ktorá nespáchala trestný čin, alebo že skutok, za ktorý je stíhaná vôbec nie je trestným činom. Otázka znie, či môže nadriadená prokuratúra povedať jednoducho, že nie je možné pokračovať v takomto stíhaní, či môže vykonávať dohľadovú činnosť nad nižším stupňom a meniť jeho rozhodnutia. Toto je kardinálna otázka vzťahu prokuratúr na jednotlivých stupňoch, a pričom vo svete je to riešené rôznymi spôsobmi.“

Viem, že v Česku je to veľká téma, dohľad, dozor. A je to asi veľmi citlivá téma všade na svete. Mňa by ale zaujímal váš osobný názor na to ako by to malo fungovať.
„Vzhľadom na to, že mám určité skúsenosti v tejto oblasti, tak vám poviem len toľko: kto nič nerobí, nič nepokazí. To znamená, že v žiadnom systéme nemôžete s určitosťou povedať, či je oprávnene začaté trestné stíhanie a či je to trestné stíhanie na mieste dôvodné. Vždy môže dôjsť k určitej disproporcii, či už v osobe alebo právnej kvalifikácii. Na vyslovenie viny a uloženie trestu sú tu súdy. Aj v systéme prokuratúry, tak ako aj všade inde musí existovať akýsi systém opravných prostriedkov. Niekto musí mať možnosť nezákonné rozhodnutie prokurátora alebo aj vyšetrovateľa zrušiť alebo zmeniť takým spôsobom, že nebude stíhaná nevinná osoba. Podľa môjho osobného názoru, má byť systém opravných prostriedkov a možnosti zásahu obmedzené.“

Z hľadiska stupňov?
„Áno, z hľadiska stupňovitosti. Má byť presne uvedené kedy a ako je to možné urobiť a za akých okolností, prípadne či taký postup nadriadenej prokuratúry voči nižšej môže preskúmať ešte vyššia prokuratúra. Pretože obyčajne je kontakt okres kraj, alebo či dokonca by do toho mal niekedy zasiahnuť súd, ktorý by mohol povedať či ďalej stíhať alebo nie. Takýto rozpor sa stane občas aj u nás, že sa jednoducho dve prokuratúry nezhodnú v právnom názore a vyvrcholí to tak, že sme riešili problém až na generálnej prokuratúre. Otázka vždy znie, ktorý právny názor je ten, ktorý má byť ďalej presadzovaný. Ja si myslím, že v obmedzenom množstve a rozsahu má táto právomoc zostať. Nemá však zostať neobmedzene, pretože keď je niekto prokurátor okresnej prokuratúry a dostáva za to plat, má mať aj zodpovednosť, to znamená že ak niečo pokazí, má byť za to aj zodpovedný. Ale predovšetkým nemá pykať nevinný človek, ktorý sa nedopustil trestného činu.“

I tu je tá dvojsečnosť – jedna vec sú bežné spory, ktoré sa odohrávajú na najnižších stupňoch a nie sú mediálne sledované a potom sú tu veľké mediálne kauzy.
„Neviem sám určiť čo je a čo nie je mediálne zaujímavý trestný čin, ale vychádza mi to tak, že to asi určujú médiá. Pre obyčajného človeka je zaujímavé všetko, čo sa ho týka, teda ak mu niekto ublížil na zdraví alebo ho poškodil na majetku. Pre konkrétnu osobu je vždy najdôležitejšie čo sa deje s jeho kauzou. Pravda je taká, že treba riešiť aj mediálne zaujímavé veci, ale spôsobom, ktorý zodpovedá právu. Na základe dôkazov a nie na základe indícií, rečí a manipulácií, ako to veľakrát robia médiá.“

V Česku je snaha, aby sa štátny zástupcovia – na Slovensku prokurátori, nebáli vyjadrovať k daným veciam a poskytovali médiám informácie. Máte na Slovensku rovnaký prístup? Myslíte si, že je dobré aby prokurátori komunikovali s médiami, alebo to vždy radšej delegujete na skúsených profesionálov – tlačových hovorcov?
„Máme zamestnaných hovorcov iba na generálnej prokuratúre, na krajských prokuratúrach vykonávajú kumulovanú funkciu hovorcov prokurátori. Okrem toho, že majú svoju prokurátorskú agendu, tak vykonávajú prácu hovorcu za svoju krajskú a podriadené okresné prokuratúry. Okrem toho v zásadných mediálnych kauzách mávajú dozoroví prokurátori tlačové besedy, kde informujú o prebiehajúcom prípravnom konaní a to často aj za prítomnosti príslušníkov Policajného zboru na spoločných tlačových besedách.“

Ide tam o to, že o tom prípade vie vždy najviac ten prokurátor, má ho na stole...
„Sú aj také prípady, že osobne prokurátor, ktorý má pridelenú vec, alebo intervenuje vo  veci, vystúpi pred médiami. U nás nemajú prokuratúry zákaz sa vyjadrovať, ale je na prokurátorovi, či chce svoju vec medializovať sám, najmä po pojednávaní na súde. Alebo to nechá na hovorcu. Oficiálne stanoviská sa  poskytujú prostredníctvom hovorcov za generálnu prokuratúru a krajské prokuratúry.“

Myslíte si, že by generálna prokuratúra mala viac komunikovať? Je to určitá otvorenosť voči médiám. Všetci vieme z doby nedávno minulej, kde všetko boli za zavretými dverami a médiá sa nič nedozvedeli a ani verejnosť. Mala by sa prokuratúra otvárať spoločnosti, verejnosti?
„To je ťažká otázka. Naša činnosť, činnosť tajnej služby a  zväčša aj polície nespočíva v neustálom informovaní verejnosti, prostredníctvom médií, pretože by to mohlo hroziť prezradenie informácií dôležitých pre trestné konanie. Treba si uvedomiť, že páchatelia trestného činu, proti ktorým smeruje naša činnosť sú tiež súčasťou verejnosti. A preto v zmysle trestného poriedku trestné konanie, konkrétne jeho prípravná časť je v zásade neverejné. Súd však už v zásade koná verejne a ústne a vtedy sa k priebehu konania a k jeho výsledkom prokuratúra vyjadruje. Pripomínam, že nie sme ani obecný úrad ani vývesná tabuľa a nemáme povinnosť zverejňovať každý náš krok, naopak sme povinný podľa zákona dbať na prezumpciu neviny a zároveň na to, aby nebol zmarený účel trestného konania. Z tohto pohľadu musíme v prípravnom konaní veľmi citlivo zvažovať, ktoré informácie môžeme sprístupniť médiám. Do určitej miery je možné, aby ste prišli za každým prokurátorom a o každej kauze ste s ním hovorili, ale o poskytnutí informácie (podľa Trestného poriadku § 6), o tom za akých podmienok, v akom rozsahu a v akom procesnom štádiu, rozhoduje  príslušný prokurátor, ktorý za trestnú vec zodpovedá.“

Oproti Česku ste v niečom hodne popredu, máte napríklad spečiálny súd pre závažné korupčné trestné činy a hospodárske. Ste osobne spokojný ako je ten systém nastavený na postihovanie tých najzávažnejších trestných činov, ktoré i ta verejnosť vníma veľmi citlivo a veľmi pozorne sleduje každý krok.
„Bola to u nás veľmi diskutovaná otázka, ktorá skončila na Ústavnom súde. Skončilo to tak, že máme špecializovaný súd aj s prokuratúrou. Je to prvok, ktorý sa sem jednoducho dostal tak trochu aj na hranici Ústavy, pretože Ústavný súd povedal, aké má k tomu pripomienky, ale už je etablovaný. Jeho úlohou, aj preto bol zriadený, bolo stíhať určité trestné činy a určitých páchateľov. Určití páchatelia vypadli a zostalo len určiť trestné činy. Pôvodným zmyslom bol boj proti korupcii, terorizmu a proti trestnej činnosti s určitou kvalifikáciou. Ak to z tohto pohľadu mám zhodnotiť, tak si svoju úlohu plní tak, ako jej ukladá zákon. Vo všeobecnosti je možné povedať, že voči činnosti špeciálnej prokuratúry - Úradu špeciálnej prokuratúry nie sú zásadné pripomienky. Špeciálnej prokuratúre médiá nevenujú toľko pozornosti ako ostatným zložkám prokuratúry a vzhľadom na to, že sú novší a nestihli sa dostať do časového sklzu s určitými kauzami a aj preto, že verejnosť novému prvku viac dôveruje, majú viac pohody na svoju činnosť ako všeobecné súdy a prokuratúra.“

Z hľadiska toho nastavenia, myslíte si, že je ten výsledok v poriadku? Samozrejme tá vízia je vždy širšia ako ten reálny výsledok.
„Možno táto otázka ani nie je pre mňa, pretože ja sa viem vyjadriť len v číslach, ale neviem sa vyjadriť v ponímaní verejnosti, či verejnosť zmenila názor, či je tu podľa nej orgán, ktorému absolútne dôveruje. To sa vždy ukáže časom a zohrajú tu svoju rolu médiá, ktoré dokážu urobiť z blchy slona a v súčasnosti bez znalosti základov práva interpretujú, hodnotia a zameriavajú sa na výsledky súdov a prokuratúry v len negatívne.“

Možno sa to prejaví na dôvere verejnosti voči generálnej prokuratúre.
„Áno. Aj keď sú súčasťou generálnej prokuratúry, tak ako som už povedal médiá ich obchádzajú a nechávajú im viac priestoru.“

Máte pocit, že sa vám darí dotiahnuť kauzy, od ktorých sa očakáva, že sa dotiahnu k nejakému výsledku?
„Niektoré sa daria a niektoré menej. Nikdy nemôžete byť prorokom, čo s ktorou konkrétnou kauzou bude. V niektorých sa nám podarí zadovážiť dostatok dôkazov na podanie obžaloby, ale súd je iného názoru a obžalovaných oslobodí. Je to ďalší prvok, ktorý môže zasahovať do mechanizmu a podľa mňa je to správne, pretože nemôže všetko ostať len na prokurátorovi. Niektoré veci zase skutočne skončia u nás. Je však naivné si myslieť, že prokurátor pri jasných dôkazoch by si dovolil zastaviť trestné stíhanie. Ťažko ma môže niekto z médií presvedčovať, keď ja ako dozorujúci prokurátor viem čo v tom spise je, vrátane toho či to je alebo nie je z procesného hľadiska použiteľné pre ďalšie trestné konanie. Toto hovorím za všetkých kolegov, ktorí túto prácu robia. Ďalej je to zopodvednosť súdu, či obžalobu príjme, ako s ňou naloží, či podľa predstavy prokurátora, alebo či obvineného oslobodí.“

Keby ste moholi spomenúť tri veci, ktoré vás najviac pália z hľadiska generálnej prokuratúry, kde by to od zajtrajška mohlo byť podľa vašich predstáv?
„Je to pre mňa jednoduché, to znamená, že do 20. mája 2011 by bol zvolený generálny prokurátor a ustanovený do funkcie nadväzne po uplynutí funkčného obdobia bývalého generálneho prokurátora JUDr. Dobroslava Trnku. Pre mňa osobne je to najdôležitejšie, ale pre prokuratúru by som rád zmazal roky, kedy boli prijaté nesystémové novely. V roku 2011 boli prijaté novely oboch prokurátorských zákonov, ktoré nám narobili obrovské problémy. V niektorých častiach vznikol chaos, pretože je tam pozastavená účinnosť niektorých ustanovení Ústavným súdom. V niektorých veciach nemôžme postupovať rozviazanými rukami a s jasným cieľom, musíme čakať, ako Ústavný súd rozhodne. Bol by som teda rád, keby sa vrátil čas a Ministerstvo spravodlivosti by bolo ochotné komunikovať o zmenách. Boli to dve novely, ktoré boli pripravené „o nás bez nás. Vďaka ministerstvu spravodlivosti boli totiž schválené novely prokurátorských zákonov, ktoré predstavujú nekvalifikované zásahy do činnosti prokuratúry a jej personálneho obsadenia.“

Na druhú stranu si povedzme tri veci, ktoré si myslíte, že tá generálna prokuratúra zvláda najlepšie, v čom skutočne taká, ako má byť?
„Máme viacero odborov a osobne si myslím, že práca na všetkých odboroch, či už trestnom, alebo netrestnom alebo medzinárodnom odbore funguje takým spôsobom, ako sa patrí. Nedochádza k zásadným disproporciám a nezákonnostiam. Som hrdý na to, že na rozdiel od súdov sú prieťahy konania u nás absolútne výnimočnou záležitosťou. Myslím si, že toto platí aj na jednotlivé okresy. Dobrý šéf je vtedy dobrý, keď má dobrých podriadených. A ak začne raz robiť chaos a rozbíjať systém, tak sa môže dožiť prekvapenia, že to môže zrazu prestať fungovať. Tiež sa neodvažujem opraviť si auto, keď sa mi niekde pokazí, pretože ho „vylepším“ ešte viac. Treba si len vyhodnotiť, čo funguje a  čo nefunguje. Keď niečo nefunguje ako to má, tak to zmením, ale toho, čo funguje, sa nebudem chytať, pretože je to nebezpečné.“

To je tá chyba, ktorú urobilo Ministerstvo spravodlivosti, že sa vám rozhodlo prísť „opraviť auto“.
„No to nám teda prišlo a ani sme o tých opravároch netušili.“
 
Je celkom trendom, že na seba ľudia dávajú trestné oznámenie.
„To hovorí aj o autorite prokuratúry, že síce politici na nás nadávajú, aj na vláde, lebo keď im „nejdeme po ruke“, tak im to nevyhovuje. Ale my nemáme „ísť po ruke“ politikom, a ani vláde, ani nikomu inému. Generálny prokurátor a prokuratúra si má vykonávať svoju činnosť tak ako jej to zákon ukladá, ale toto sa veľmi nehodí žiadnej výkonnej moci. Napriek tomu, keď sa medzi sebou pohádajú a vykričia si to v parlamente, alebo medzi vládou, tak prvé čo urobia je, že prídu na prokuratúru s trestným oznámením. Vtedy už nikto z nich nepochybuje o tom, že sme skutočne oprávení a kompetentní to riešiť a zrazu zabudnú na to, že „to sú tí zlí, ktorí všetko zametú pod koberec“. Na okresoch to je podobné. Trestné oznámenia politikov však tvoria percentuálne nezaujímavé číslo, hoci mediálne je im prikladaný veľký význam. Väčšinou vo svojich podaniach riešia svoje spory a nezhody, ktoré vyplývajú z ich politickej činnosti. Posledný rok alebo dva nemáme veľa trestných oznámení, akurát teraz podali dvaja ministri, jeden terajší a jeden bývalý.“

Podľa štatistických údajov za rok 2012 bolo na Slovensku podaných 22 660 trestných oznámení. To je 90 trestných oznámení každý pracovný deň, 12 trestných oznámení podaných za hodinu. Z toho najviac bolo podaných na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, 2117 (viac ako 8 každý pracovný deň), na Okresnej prokuratúre v Bratislave I (1781 – viac ako 7 každý pracovný deň) a na Okresnej prokuratúre v Bratislave II (1700 - takmer 7 každý pracovný deň). Najmenej trestných oznámení bolo podaných na Okresnej prokuratúre vo Svidníku (58) a na Krajskej prokuratúre v Prešove (10).

Je to skôr v médiách než sa to dostane k vám?
„Veľakrát je to tak. Povedia: „Podáme trestné oznámenie“ a tri týždne ho vypracuvávajú a potom ho podajú. Nám novinári tri týždne volajú, že s tým nič nerobíme. Považujem to za taký výstrel do vzduchu, že to urobia len preto, aby prezentovali pred novinármi, že sa niečo deje, že niečo robia, nesúhlasia. Ale jeden rok sme mali vážne problémy, bolo to asi pred piatimi rokmi, kedy podával každý z našich politikov na každého často nedôvodné trestné oznámenie. Tam sme už zápasili s problémom. Buď ho stíham, to znamená, že som zlý u pre toho, ktorého stíham. Keď ho nestíham, tak som zlý pre podávateľa.  Prokurátor však môže trestne stíhať len osobu, u ktorej je dôvodné podozrenie, že spáchala trestný čin. Pri hodnotení dôkazov sa má vyhýbať akejkoľvek zaujatosti a svojvôli voči podozrivému alebo podávateľovi trestného oznámenia. A my sme povedali jednu vec: „dobre, ak to takto ďalej pôjde, tak sme ochotní pripustiť, že v trestnom konaní bude možná aj súkromná žaloba, že skončíme trestné stíhanie a skonštatujeme, že to nie je trestný čin“ a keď na tom poškodený trvá, tak môže podať súkromnú žalobu, vezme spis s dôkazmi a sám si to došetrí. Máme advokátov, máme súkromných policajtov, SBS-ky a podobne. V určitých prípadoch by mala byť daná možnosť „poškodenému“ podať obžalobu na trestnom súde, čiže pripustiť v určitom rozsahu súkromnú trestnoprávnu žalobu tak, ako je to v niektorých štátoch. Vôbec sa tomu nebránim a podľa mňa je to najlepšie riešenie. Nech si páni politici potom prezentujú pred súdom, dôkazy, ktoré by odôvodňovali ich žalobu. Nebudeme tu neustále riešit ich vzájomné spory. Nevidím dôvod, aby za štátne peniaze bolo vykonávané zbytočné dokazovanie za predpokladu, že orgány činné v trestnom konaní došli k názoru, že k spáchaniu trestného činu nedošlo. A platí to nie len pre politikov, ale na Slovensku celkovo, že v sporoch, ktoré patria do občiansko–právneho konania, občania, aby ušetrili financie, podajú trestné oznámenie, pretože advokát stojí peniaze, právne služby nie sú zadarmo. Zverejnením trestného oznámenia sa podávatelia snažia o to, aby celú vec nafúkli, aby to bolo pre nich lacnejšie a aby takýmto spôsobom vplývali na činnosť prokuratúry a súdov. Takéto veci sa stávajú hlavne pred voľbami do Národnej rady SR a tesne po nich.“

Ako ste spokojný s novou generáciou prokuratúr, hlavne s čakateľmi, pretože tá generácia, ktorá zažila situáciu pred rokom 1989 je iná. Akí sú tí mladí?
„Dúfam, že máme dobrú budúcnosť, pretože okrem toho, že som námestníkom generálneho prokurátora, tak som aj predsedom jednej skúšobnej komisie Justičnej akadémie, ktorá skúša budúcich sudcov a prokurátorov. Keď sa máte dať vyskúšať zo všetkých predmetov, ktoré musí ten čakateľ absolvovať, tak je to obrovská hromada vecí. Sú tam ľudia, ktorí majú špičkovú úroveň a sú veľkou nádejou a majú obrovskú prednosť pred staršími generáciami v tom, že sú veľmi dobre jazykovo vybavení. Boli v zahraničí, dokonca majú niektoré tituly, ktoré sa obávajú priznať, aby nevzbudzovali zbytočnú pozornosť. Mám rád múdrych a vzdelaných ľudí a mladých mimoriadne, pretože v našej práci neexistuje zostať na jednom mieste, oni sa musia vzdelávať ďalej. Preto, keď vidím u tých ľudí, že majú záujem ísť aj do zahraničia, niečo študujú, napíšu občas nejaký článok a tak ďalej, to ja mám veľmi rád a cením si to. V tomto ohľade sú na tom určite oveľa lepšie ako starší, ktorí sú dobrí vo fachmanskej robote. Dlhoročným prokurátorom je zrejmé, že každú vec, ktorú majú pred sebou na stole musia rýchlo a kvalitne skončiť a nesmú mať prieťahy v konaní. Túto časť mladí postupne dobehnú. V tom sytéme musíte jednoducho stále pracovať, ináč vás systém pohltí.“

Nebojíte sa o budúcnosť prokuratúry?
„Nebojím sa. Neviem si prestaviť štát a právny systém bez prokuratúry.“

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk