1. Čo máte na svojej práci najradšej?
To, že vždy ide o prácu s ľuďmi a pre ľudí. Je to práca kreatívna, každý deň iná, s novými výzvami, vďaka čomu nás neustále udržuje v tvorivom napätí.

2. Prečo ste sa rozhodli stať sa právnikom?
V čase voľby môjho povolania som sa rozhodoval medzi medicínou a právom. Možno to bude znieť naivne, ale zvolil som si právo, lebo v danom období som nadobudol dojem, že prostredníctvom tvorby a aplikácie právnych predpisov môžem byť užitočnejší pre spoločnosť než pri výkone lekárskeho povolania.

3. Kto alebo čo najviac ovplyvnilo Váš profesný život?
Profesne ma najviac ovplyvnili moji učitelia z Právnickej fakulty, ktorých som si veľmi vážil nielen pre ich prístup k právnej vede ale aj pre ich hodnoty a tiež pre schopnosť ďalej odovzdávať svoje poznanie. Za všetkých môžem spomenúť pána profesora Prusáka a pani profesorku Krskovú.

4. Ktorý predmet Vás na škole najviac inšpiroval?
Mimoriadne rád som mal teória štátu a práva, filozofiu práva a potom predmet, ktorý sa stal aj mojím koníčkom a zároveň špecializáciou v akademickom prostredí – európske právo.

5. Čím sú dnešní študenti iní oproti predošlým generáciám?
Vo všeobecnosti možno badať istú devalváciu hodnoty štúdia práva – možno je to aj vyšším počtom fakúlt, ľahším prístupom k štúdiu a zároveň ťažším uplatnením sa v praxi, keďže trh sa postupne zasycuje.
Ale ak by som mal hodnotiť študentov z pohľadu mojej 20-ročnej praxe na akademickej pôde, môžem povedať, že vždy sa nájdu študenti, ktorí vedia položiť správne otázky a majú záujem aj o odpoveď. I keď sa mi javí, že pred 15 rokmi bolo tých otázok o čosi viac než dnes.

6. Čo by ste odkázali mladým ľudom, ktorí uvažujú o právnickej profesii?
Nech sa pre túto profesiu rozhodnú, lebo je to krásna veda, ale treba si ju vybrať zo správnych pohnútok. V prvom rade si právo treba zvoliť ako vedu, ktorá je súčasťou fungovania spoločnosti, kreuje dialóg medzi ľuďmi, pomáha predchádzať konfliktom, a keď problémy predsa len dozrievajú, je úlohou právnej vedy prispieť k ich civilizovanému riešeniu. Je to krásna veda, umenie aj kumšt. S týmto povolaním sa zároveň snúbi mnoho iných vedných disciplín, či už je to psychológia, teória vyjednávania ale aj teória vojny, no vždy na konci dňa má právo viesť k riešeniam a nie ďalším konfliktom. Ak sa však mladí ľudia rozhodnú pre právnickú profesiu z pohnútok, ktoré nie sú správne, prípadne ak im chýba dostatočná motivácia, časom môže prísť veľká frustrácia a sklamanie.

7. Ktorý svoj pracovný úspech považujete za najvýznamnejší?
Ako profesionála ma vždy poteší, ak sa presadí môj právny názor. Konkrétne si spomínam na jeden nález Ústavného súdu, v ktorom sa súd stotožnil s našou právnou argumentáciou, čo následne znamenalo výrazný zlom nielen pre klienta ale pre celú právnu prax.

8. Ako často Vás vo Vašej praxi niečo prekvapí?
Ak hovoríme o pozitívnych prekvapeniach, vždy ma prekvapí, ak sa stretnem u protistrany s profesionálnym prístupom, so schopnosťou konštruktívne komunikovať, prípadne tiež ustúpiť z pozície v záujme korektného vyriešenia sporu. To ma vždy prekvapí a zároveň aj poteší.
Z negatívneho hľadiska ma prekvapuje presný opak – ak sa stretávam s neprofesionalitou, s povyšovaním vlastného ega nad záujem klienta, rovnako ma negatívne prekvapí, ak sa v profesnom živote stretnem s neznalosťou alebo s rozhodnutím, ktoré nekorešponduje s platným právnym stavom.

9. Je nejaký zákon, ktorý by ste najradšej zrušili?
Myslím si, že sa naša spoločnosť vcelku nebezpečne snaží upraviť, normovať a regulovať každú oblasť spoločenského ale aj  podnikateľského života. Myslím si, že to nie je správna cesta. Preferoval by som skôr zjednodušovanie právneho prostredia. Ľudský život by mal byť regulovaný základnými hodnotami určujúcimi právne rámce. Nemalo by byť našou snahou za každú cenu právne upravovať všetky možné situácie a vzťahy.  

10. Spomeniete si na nejaký zásadný pracovný konflikt, z ktorého plynie užitočné ponaučenie?
V pracovných vzťahoch dochádza ku konfliktom vždy, osobitne, keď je človek v riadiacej pozícii. Mnohí pracovníci sa môžu cítiť nedocenení, resp. málo zapojení. Je preto nevyhnutné aktívne a iniciatívne hľadať spôsob ako si veci vysvetliť. Vždy sa snažím pozerať na každého v prvom rade ako na človeka, potom ako na kolegu a až následne ako na podriadeného. Som rád, že s každým, s kým som  doteraz pracoval či inak prišiel do kontaktu, si viem pozrieť do očí, zavolať a máme veľmi dobré vzťahy.