8.11.2018
ID: 4279upozornenie pre užívateľov
Aplikácia zasady nemo plus iuris v dobrovoľnej dražbe
Inštitút dobrovoľnej dražby bol komplexnejšie do našej právnej úpravy zavedený zákonom č. 527/2002 Z. z.[1] (ďalej len „ZDD“). Tento zákon nahradil predchádzajúcu právnu úpravu, ktorá umožňovala výkon záložného práva prostredníctvom verejnej dražby len vo vzťahu k hnuteľným veciam.
 |
Nová právna úprava obsiahnutá v ZDD bola jednoznačným prínosom zvlášť pre výkon záložného práva, posilnenie postavenia záložného veriteľa, a tým pre celú rozvíjajúcu sa trhovú ekonomiku založenú aj na úverových vzťahoch.
Napriek nesporným pozitívam, znenie ZDD nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, či nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe možno považovať za originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, a teda, či udelenie príklepu licitátorom v dobrovoľnej dražbe v spojení s včasným uhradením ceny dosiahnutej vydražením vydražiteľom zhojí akékoľvek vady nadobúdacích titulov k predmetu dražby a prelomí zásadu „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ platnú pre zmluvné prevody.
Originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
Právna teória sa dlhší čas prikláňala k záveru o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva a opierala sa pri tom o niekoľko argumentov:
1. Text právneho predpisu
Z formulácie § 27 ods. 1 ZDD[2], kde zákonodarca používa výraz „prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby“, napríklad K. Valová odvodzuje, že „pre nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe zvolil zákonodarca princíp prechodu vlastníckeho práva“[3], a teda dobrovoľná dražba nemôže byť osobitným typom zmluvného prevodu vlastníctva. Udelenie príklepu licitátora v spojení so zaplatením ceny dosiahnutej vydražením považuje K. Valová za zloženú právnu skutočnosť, na základe ktorej vydražiteľ nadobudne vlastnícke právo k predmetu dražby. Taktiež prof. Lazar považuje príklep za „inú právnu skutočnosť“[4] v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka[5], na základe ktorej je možné nadobudnúť vlastnícke právo.
2. Paralela s exekučnou dražbou
Citované ustanovenie § 27 ods. 1 ZDD nachádza paralelu v ustanovení § 150 ods. 2[6] Exekučného poriadku[7]. Judikatúra, napr. nález Ústavného súdu II. ÚS 289/08 zo dňa 05.11.2008, uvádzala, že nadobudnutie vlastníckeho práva udelením príklepu v exekučnej dražbe v spojení so zaplatením najvyššieho podania a schválením súdom je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva.
3. Žaloba o neplatnosť dražby ako jediný prostriedok obrany skutočného vlastníka
V ustanovení § 21 ods. 2 ZDD sa pripúšťa ako prostriedok obrany proti porušeniu zákona v priebehu dobrovoľnej dražby žaloba o neplatnosť dobrovoľnej dražby, ktorú môže podať osoba, ktorá tvrdí, že bola dotknutá na svojich právach porušením ustanovení ZDD, a to v prekluzívnej lehote troch mesiacov odo dňa príklepu. Súdy opakovane judikovali[8], že dobrovoľná dražba je platná až dovtedy, kým súd neskonštatuje jej neplatnosť, a to môže urobiť výlučne v konaní o žalobe o neplatnosť dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 1 ZDD podanej v rámci prekluzívnej lehoty. Mimo tohto konania nemôže súd posudzovať platnosť dobrovoľnej dražby ani ako predbežnú otázku.
Právna teória vychádzala teda zo záveru, že v prípade dobrovoľnej dražby vydražiteľ nadobúda vlastnícke právo k vydraženej veci prechodom na základe právnej skutočnosti, ktorou mal byť príklep v spojení so zaplatením ceny dosiahnutej vydražením na základe zákonného ustanovenia § 27 ods. 1 ZDD. Ide teda o originárne nadobudnutie vlastníckeho práva bez aplikácie zásady „nemo plus iuris“ typickej pre zmluvné prevody vlastníckeho práva. Osoba, ktorá tvrdí, že jej prislúcha vlastnícke právo k predmetu dražby sa svojho vlastníckeho práva môže domáhať výlučne žalobou o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2 ZDD v 3- mesačnej prekluzívnej lehote, po uplynutí ktorej už nie je možné dražbu a teda ani nadobudnutie vlastníckeho práva, spochybniť (až na zákonnú výnimku zahrnutú v uvedenom ustanovení ZDD).
Hoci v právnej teórii existovali aj odlišné názory[9], dlhší čas judikatúra mlčky podporovala tento záver, keďže sa opakovane odmietala zaoberať posudzovaním právnych vzťahov súvisiacich s dobrovoľnou dražbou mimo žaloby o neplatnosť podanej v rámci prekluzívnej lehoty.
Derivatívny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
Za prelomový v pohľade na aplikáciu zásady „nemo plus iuris“ v dobrovoľnej dražbe je možné považovať rozsudok Krajského súdu Prešov z 30.10.2012 sp. zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012.
KS Prešov najprv potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý posúdil platnosť dobrovoľnej dražby ako predbežnú otázku v rámci konania o žalobe o určenie vlastníckeho práva a rozhodol, skrátene zhrnuté, že nehnuteľnosti nebolo možné nadobudnúť od vydražiteľa s ohľadom na zásadu „nemo plus iuris“. Záložný dlžník nebol vlastníkom nehnuteľností, a preto aj zmluva o vykonaní dražby v rámci výkonu záložného práva bola absolútne neplatná. Na základe dobrovoľnej dražby nemohlo teda dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na vydražiteľa s ohľadom na uvedenú zásadu.
Toto rozhodnutie KS Prešov zrušil Ústavný súd nálezom 448/2010 zo dňa 13.04.2011 s poukazom aj na záver a ustálenú judikatúru uvedenú v bode 3) vyššie a vrátil vec na ďalšie konanie.
KS Prešov v rozhodnutí z 30.10.2012, sp. zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012 akceptoval neprípustnosť posudzovania platnosti dobrovoľnej dražby mimo konania podľa § 21 ods. 2 ZDD, avšak zároveň konštatoval, že: „... ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.“ KS Prešov jednoznačne odmietol dobrovoľnú dražbu ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a trvá na rešpektovaní zásady „nemo plus iuris“ v rámci nadobúdania vlastníckeho práva na základe dobrovoľnej dražby.
S vyššie uvedenými argumentmi zástancov teórie originárneho nadobudnutia sa vysporiadal nasledovne:
Ad 1. Text právneho predpisu
Len zo samotnej zákonnej formulácie, ktorá používa pojem „prechod“ nie je možné odvodiť originárnosť nadobúdania vlastníckeho práva. Zvlášť v rámci nášho právneho poriadku, kde je zákonodarca extrémne nepresný v používaní zákonných pojmov. Súkromnoprávnu (zmluvnú) povahu dobrovoľnej dražby je možné odvodiť z nasledovných skutočností:
„1. navrhovateľ navrhuje vykonanie dražby právnym úkonom a oprávňuje dražobníka (a zaňho konajúceho licitátora), aby svojimi právnymi úkonmi spôsobil stratu vlastníckeho práva navrhovateľa (resp. záložcu, ak navrhovateľom je záložný veriteľ);
2. dražobník (zaňho licitátor) sa obracia na účastníkov dražby na základe takto mu udeleného oprávnenia a vyzýva účastníkov dražby, aby robili podania;
3. účastníci robia podania – právne úkony;
4. licitátor (v mene a na účet dražobníka a sprostredkovane aj navrhovateľa dražby) udelením príklepu – právnym úkonom spôsobí, že medzi navrhovateľom dražby a vydražiteľom vznikne právny vzťah, ktorého dôsledkom je, že vlastnícke právo prejde z navrhovateľa na vydražiteľa.
Príklep licitátora (a dobrovoľná dražba ako celok) tak nie je „inou právnou skutočnosťou“, ale určitou (komplikovanejšou) variáciou zmluvy, uzatváranej v rámci zákonom presne regulovaného procesu prostredníctvom viacerých vrstiev oprávnených zástupcov, ktorej ďalšie právne aspekty sú regulované odchylne od všeobecnej úpravy zmluvných vzťahov (napr. výrazne prísnejšie uplatňovanie dôvodov neplatnosti než pri zmluvných vzťahoch všeobecne – porov. § 21 zákona č. 527/2002 Z. z.) a vzťahov splnomocnencov – splnomocniteľov.“
Ak teda dobrovoľná dražba je inštitútom zmluvného práva, osobitnou zmluvou, jednoznačne je potrebné na prevody vlastníckeho práva na základe dobrovoľnej dražby aplikovať zásadu „nemo plus iuris“.
Ad 2. Paralela s exekučnou dražbou
Paralela dobrovoľnej dražby s exekučnou dražbou taktiež neobstojí. Ako uvádza KS Prešov: „Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci (§ 2 Ex. por.) pod dozorom exekučného súdu (§ 148 Ex. por.), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave.“ Myslí sa tým najmä:
a) obsah dražobnej vyhlášky, ktorá podľa § 140 ods. 2 písm. l) Exekučného poriadku musí obsahovať výzvu, „aby uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, sa preukázalo pred začatím dražby s upozornením, že inak by sa také práva nemohli uplatniť na ujmu vydražiteľa, ktorý bol dobromyseľný“;
b) právo tretej osoby podať návrh na vylúčenie veci z exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku);
c) nárok na vydanie výťažku z predaja veci od oprávneného ako náhradu za odňatie práva tretej osoby k vydraženej veci;
d) nárok na náhradu škody voči exekučnému súdu resp. exekútorovi.
Z uvedenej právnej úpravy zrejmým spôsobom vyplýva úmysel zákonodarcu, aby v rámci exekučnej dražby došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol vlastníkom nehnuteľnosti a exekúcia tak prebehla v rozpore s § 135 ods. 1 Exekučného poriadku.
ZDD takúto právnu úpravu neobsahuje a v dobrovoľnej dražbe absentuje aj externá kontrola zabezpečovaná v prípade exekúcie súdom. Notár, ktorý osvedčuje priebeh dražby notárskou zápisnicou, nemá postavenie verejného činiteľa ani žiadne kontrolné právomoci a priebeh dražby osvedčuje ako skutočnosť súkromnoprávnej povahy.
ZDD teda neobsahuje právnu úpravu, ktorá by priamo a výslovne alebo aspoň ústavne konformným výkladom prelamovala zásadu „nemo plus iuris“ a umožňovala tak nadobudnúť nehnuteľnosti/veci aj v prípade, že navrhovateľ dražby nebol ich vlastníkom.
Ad 3. Žaloba o neplatnosť dražby ako jediný prostriedok obrany skutočného vlastníka
KS Prešov sa vysporiadal aj s predchádzajúcou judikatúrou, a to v konštatovaní, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom posledne citovanom uznesení výslovne ponechal otvorenú otázku, „aké právne dôsledky má pri dobrovoľnej dražbe skutočnosť, že oprávnená osoba neuplatnila právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby na súde do troch mesiacov odo dňa príklepu. Z uvedeného je zrejmé, že i Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre nestotožňuje platnosť dražby s automatickým nastúpením všetkých jej účinkov „erga omnes". K uvedenej otázke sa vo svojom náleze záväzne nevyjadril ani Ústavný súd SR (v náleze Ústavného súdu č. 448/2010 zo dňa 13.04.2011, ktoré predchádzalo analyzovanému rozhodnutiu KS Prešov), ktorý poukázal len na to, že sa odvolací súd s námietkami žalovanej vôbec nevysporiadal.“ A teda absencia jednoznačnej odpovede na kľúčovú otázku: „či dobrovoľná dražba spôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom aj vtedy, ak nikto z tých kto sú oprávnení dražbu navrhnúť, nie je vlastníkom predmetu dražby“ bola hlavnou motiváciou KS Prešov dôsledne odôvodniť predmetné rozhodnutie a k tejto otázke sa jednoznačne vyjadriť.
Teda, ako už bolo vyššie uvedené, je akceptované, že zaoberať sa platnosťou dobrovoľnej dražby je možné len v rámci konania o žalobe o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2 ZDD. Samotná platnosť dražby však nie je jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva k vydraženej nehnuteľnosti. Nezávisle na tejto podmienke je možné a potrebné skúmať, či boli splnené aj iné podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vyplývajúce z právneho poriadku, a teda aj dodržanie zásady „nemo plus iuris“ a s tým spojené vlastníctvo navrhovateľa dražby (prípadne záložcu).
Iné rozhodnutia:
Skutočnosť, že analyzovaný rozsudok, a najmä v ňom obsiahnutú argumentáciu, je možné považovať za súčasť zmeny pohľadu na uplatnenie zásady „nemo plus iuris“ pri prevodoch vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe potvrdzuje napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2M Cdo/20/2011 z 18.12.2012. Najvyšší súd SR v predmetnom konaní rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vo veci nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe dobrovoľnej dražby, ktorej predchádzalo uzatvorenie zmluvy o zabezpečovacom prevode práva hodnotenej ako „neurčitá, svojím účelom odporujúca zákonu a v rozpore s dobrými mravmi“. Najvyšší súd zaujal k uplatneniu zásady „nemo plus iuris“ jednoznačné stanovisko: „Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada „nemo plus iuris“ nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého musí byť výklad zákonov v súlade s ústavou.“
Dobromyseľnosť nadobúdateľa
Aby bolo možné sa s predloženou otázkou o aplikácii zásady „nemo plus iuris“ pri prevodoch vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe vysporiadať komplexne, je potrebné zmieniť sa ešte o vplyve dobromyseľnosti nadobúdateľa na platnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k veci, ktorá bola predmetom dobrovoľnej dražby, hoci navrhovateľ dobrovoľnej dražby nebol jej vlastníkom. V oboch vyššie analyzovaných rozhodnutiach súdy vzhľadom na skutkové okolnosti prípadov vylučovali dobromyseľnosť nadobúdateľa.
Otázkou dobromyseľnosti nadobúdateľa v nadväznosti na uplatnenie zásady „nemo plus iuris“ sa však zaoberal Najvyšší súd SR napríklad v uznesení sp. zn. 6Cdo/71/2011[10] a konštatoval nasledovné: „Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady (nemo plus iuris) je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 02.10. 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.“
Na základe uvedených súdnych rozhodnutí, ale najmä v nich obsiahnutých presvedčivých argumentoch je možné len odporúčať venovať zvýšenú pozornosť prevereniu nadobúdacích titulov nehnuteľností, ktoré majú byť predmetom dobrovoľnej dražby v prípade, že existuje záujem o ich nadobudnutie.
Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava
Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk
_____________________
[1] Zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov
[2] § 27 ods. 1 ZDD: Ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastnícke právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu; to neplatí, ak je vydražiteľom osoba, ktorá je povinná zapísať sa do registra partnerov verejného sektora podľa osobitného predpisu, 17) ak v čase príklepu nie je zapísaná v tomto registri. Ku dňu zaplatenia ceny dosiahnutej vydražením vydražiteľom zaniká pohľadávka veriteľa v rozsahu uspokojenia veriteľa z výťažku dražby.
[3] Valová, K. a kol. Zákon o dobrovoľných dražbách. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2013 s. 288-289
[4] Lazar, J. a kol.: Občianske právo hmotné. Tretie doplnené a prepracované vydanie. 1 zväzok. IURA EDITION: Bratislava 2006, s. 436
[5] § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka: Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
[6] § 150 ods. 2 Exekučného poriadku: Ak vydražiteľ zaplatil najvyššie podanie a súd udelenie príklepu schválil, stáva sa vydražiteľ vlastníkom nehnuteľnosti ku dňu udelenia príklepu.
[7] Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v texte ako „Exekučný poriadok“)
[8] Napr. Rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 272/2007 zo dňa 01.07.2008, Uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 66/2008 zo dňa 30.06.2009, Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 186/2010 zo dňa 16.12.2010
[9] napr. prof. Knapp: O přiklepu a také o právní filozofii. Právní rozhledy, roč. 1995 č. 6, deviaty bod
[10] V riešenom prípade išlo o verejnú dražbu v tzv. malej privatizácii, ktorá však podľa názoru súdu mala rovnako ako dobrovoľná dražba povahu zmluvného prevodu vlastníckeho práva.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk