Právo na prístup k informáciám

Zákon o slobode informácií zabezpečuje, aby verejnosť mala prístup k informáciám, ktoré majú orgány verejnej moci k dispozícii a nie je ich potrebné chrániť vo verejnom záujme. Prístup k informáciám patrí k princípom demokratického štátu a umožňuje vykonávanie externej kontroly štátu zo strany občanov. Na základe tohto zákona môže ktokoľvek požiadať orgán verejnej moci, aby mu poskytol informácie, o ktoré požiada. Zákon presne stanovuje lehotu, v ktorej daný orgán musí žiadosť vybaviť. Takéto poskytnutie údajov je bezplatné, s výnimkou úhrady nákladov spojených so zhotovením kópií, so zadovážením technických nosičov a s odoslaním informácie žiadateľovi.

Novela zákona tento režim mení a prináša nasledujúce zmeny, ktoré budú účinné od 1. 3. 2025.

Spoplatnenie informácií

Novela zavádza možnosť nového poplatku (úhrady) týkajúceho sa žiadostí, ktoré vyžadujú zhromaždenie mimoriadne veľkého rozsahu informácií.

Orgán verejnej moci, ako povinná osoba, môže požadovať aj úhradu účelne vynaložených nákladov za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií.[3]

Novela zákona nedefinuje čo sa považuje za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií.

Podľa dôvodovej správy má však mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií zahŕňať situácie, pri ktorých zhromažďovanie informácií bude pre povinnú osobu predstavovať v jej konkrétnych podmienkach časovo náročnú činnosť, ktorá sa objektívne vymyká bežnému poskytovaniu informácií touto povinnou osobou. Podľa dôvodovej správy  ide o prípady, kedy jedna žiadosť bude predstavovať náročnú činnosť, ktorá sa objektívne vymyká bežnému poskytovaniu informácií povinnou osobou; o prípady, kedy jeden žiadateľ v priebehu 30 dní žiada niekoľkými žiadosťami sprístupniť informácie, ktoré javia všetky znaky šikanózneho uplatňovania práva na prístup k informáciám (napr. zahltenie povinnej osoby veľkým počtom žiadostí v rámci informačného filibusteringu) ako aj o žiadosti, ktoré ako celok predstavujú náročnú činnosť, ktorá sa objektívne vymyká bežnému poskytovaniu informácií.[4]

Dôvodová správa obsahuje určité priblíženie pojmu „mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“, avšak dôvodová správa nie je právne záväzná. Má len vysvetľovací charakter a môže slúžiť ako pomôcka pri zistení účelu legislatívy, ale nenahrádza zákon. Bude na konkrétnom orgáne verejnej moci ako si pojem mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií v konkrétnom prípade vyloží. Predmetné môže byť v praxi problematické a orgánmi verejnej moci nadmerne využívané.

Ak sa orgán verejnej moci ako povinná osoba rozhodne, že bude požadovať úhradu za poskytnutie informácií, je povinný túto skutočnosť písomne žiadateľovi oznámiť spolu s výškou úhrady, a to do 5 pracovných dní. Z oznámenia musí byť zrejmé, na základe akých skutočností a akým spôsobom bola výška úhrady povinnou osobou vyčíslená.[5]

Zákon nielenže nestanovuje jasné pravidla, kedy je možné úhradu požadovať, ale nestanovuje ani žiadny spôsob výpočtu výšky tejto úhrady, teda rozmedzie pre určovanie výšky tejto úhrady alebo iné objektívne kritériá, ktoré by mohli dostatočne určito stanovať výšku tejto úhrady.

Zákon síce hovorí o úhrade účelne vynaložených nákladov, avšak vyvstáva otázka, či by sa táto úhrada svojim charakterom nemohla považovať za skrytý správny poplatok. V tejto súvislosti je problematické, že v zmysle čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, je možné poplatky ukladať len zákonom a na základe zákona. Zákon ako normatívny akt musí byť určitý, teda povinnosti v ňom musia byť dostatočne určité, čo znamená, že norma musí byť jasná, zrozumiteľná, určitá, nesmú byť pochybnosti o jej obsahu, aby nebolo možné zneužitie práva.[6] Výška správnych poplatkov by teda mala byť jasne a určito stanovená, aby nebola pochybnosť o ich výške. Zákon o slobode informácií však neurčuje výšku účelne vynaložených nákladov, ani postup, ako túto výšku určiť, ktorý by bol pre orgán verejnej moci jasný a záväzný a zároveň predvídateľný pre poplatníka. Z uvedeného dôvodu by dotknutá právna úprava mohla byť v rozpore z Ústavou SR a preto je podľa nášho názoru napadnuteľná pred Ústavným súdom.

Ak žiadateľ do 7 dní odo dňa doručenia oznámenia túto úhradu nezaplatí a zároveň nepodá námietku, príslušný orgán verejnej moci žiadosť odloží.

Zároveň platí, že odo dňa odoslania oznámenia o úhrade až do dňa pripísania úhrady na účet povinnej osoby lehota na vybavenie žiadosti (12 pracovných dní) neplynie.

Predmetná skutočnosť môže byť povinnými osobami nadmerne využívaná, a to najmä pri nedostatočnej personálnej obsadenosti daného úradu. Takýmto spôsobom si budú vedieť predĺžiť lehotu na vybavenie žiadosti.

Predĺženie lehoty

Lehota na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácií sa z pôvodných 8 pracovných dní predĺžila na 12 pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti, ak sa podala nekompletná žiadosť.

Predĺženie lehoty bolo do novely zákona doplnené doplňujúcim návrhom skupiny poslancov, ktorý bol odôvodnení tým, že predĺženie lehoty má zohľadniť objektívne zmeny vo fungovaní povinných osôb vyplývajúce z rastúceho objemu a rozsahu žiadostí o informácie.

Predĺženie lehoty má priniesť povinným osobám priestor na dôslednejšie, právne korektné a materiálne náročné spracovanie žiadostí, čím sa má zamedziť formálnemu či povrchnému vybavovaniu žiadostí a predísť administratívnej preťaženosti povinných osôb. Predĺženie lehoty má taktiež slúžiť na to, aby sa novozavedená úhrada nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií používala len ako posledný možný prostriedok, ktorý by sa použil len vtedy, keď by vybavenie mimoriadne rozsiahlej žiadosti výrazne presiahlo štandardnú administratívnu záťaž. Predmetné má zabezpečiť rovnováhu medzi právom verejnosti na prístup k informáciám a potrebou ochrany efektívnosti výkonu verejnej moci.[7]

Dôvodová správa síce prezentuje spoplatnenie rozsiahlych žiadostí ako poslednú možnosť a vysvetľuje celý proces, ktorý by mal spoplatneniu predchádzať, avšak zo zákona tento postup nevyplýva.

Námietky

Žiadateľ môže proti vyčísleniu úhrady podať námietku, o ktorej rozhodne odvolací orgán tak, že vyčíslenie úhrady potvrdí alebo zníži, ak povinná osoba nevyhovie námietke.[8]

Určenie námietky, ako opravného prostriedku proti vyčísleniu úhrady, nie je najšťastnejším riešením. Uvedené súvisí s tým, že novela, terajší zákon o slobode informácií, ani Správny poriadok, ktorý je aplikovateľný na tento zákon, takýto opravný prostriedok neupravuje[9].

Keďže procesný postup rozhodovania o námietkach nie je v zákone bližšie špecifikovaný, dotknuté subjekty budú mať problémy pri ich aplikovaní. Pre otázky, ktoré nie sú upravené v tomto zákone, sa môže síce uplatniť analógia, ale v praxi to môže byť aj pre samotné orgány verejnej moci problematické.

Problémy

Novela zákona je síce veľmi stručná, avšak prináša veľké zmeny. Tieto zmeny nie sú dopodrobna vypracované a jednoznačne naformulované. Ďalším problémom je, že k novele neprebehla žiadna odborná diskusia a ani riadne medzirezortné pripomienkové konanie.

Pre svoju stručnosť a nepresnosť vytvára táto novela veľký priestor pre svojvôľu orgánov verejnej moci, ktoré budú sami, bez zákonného usmernenia, vyhodnocovať, čo sa považuje za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií a určovať, aká úhrada sa má platiť.

Máme za to, že keď sa má sprísňovanie podmienok na získanie informácií uskutočniť, majú sa určiť jednoznačné pravidlá, ktoré nemôžu byť zneužívané.

Podľa dôvodovej správy vychádza navrhovaný legislatívny krok z pozitívnej českej praxe, kde sa obdobná zákonná úprava premietla do eliminácie zneužívania zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

České znenie je však presnejšie. Povinný subjekt v Českej republike, môže určiť úhradu za poskytnutie mimoriadne rozsiahlych informácií. Oznámenie o úhrade musí obsahovať informáciu, na základe akých skutočností a akým spôsobom bola výška úhrady vyčíslená. Oznámenie musí taktiež obsahovať poučenie o možnosti podať proti určeniu úhrady nákladov sťažnosť, ktorá je bližšie definovaná v predmetnom zákone. V poučení musí byť uvedené v akej lehote sa sťažnosť podáva, od akého dňa sa lehota počíta, ktorý nadriadený orgán o sťažnosti rozhoduje a ktorému orgánu sa má podať. Ak tieto oznamovacie povinnosti nie sú splnené, platí domnienka, že povinná osoba stráca nárok na úhradu nákladov.

Vrátenie zákona

Nedostatky tohto zákona si nakoniec uvedomil aj pán prezident, ktorý dňa 26. 11. 2024 vrátil zákon Národnej rade SR.

Dôvodom vrátenia zákona bola najmä neurčitosť zavádzaných pojmov; nepresné a neadekvátne prevzatie českej právnej úpravy, nedostatočná úprava nových inštitútov, ktoré môžu spôsobiť značné aplikačné problémy a nezohľadnenie existujúcej ustálenej judikatúry, ktorá už rieši niektoré problémy, ktoré mali byť vraj týmto zákonov vyriešené.

Vzhľadom na dosahy a možné aplikačné problémy je podľa pána prezidenta problematický tak obsah, ako aj spôsob prijatia schváleného zákona, ktorého finálne znenie bolo výsledkom procesu bez relevantnej odbornej a verejnej diskusie a dôsledného odôvodnenia. Schválený zákon vykazuje znaky problémovej právnej úpravy a potenciálne aj protiústavného zásahu do ústavou garantovaného práva konkrétnych oprávnených osôb.[10]

Uvidíme, či a v akom znení bude novela zákona o slobode informácií nakoniec schválená.

JUDr. Katarína Brath Liebscherová,
advokátka
 

 

Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.

Hodžovo námestie 1/A
811 06 Bratislava

Tel:      +421 232 786 411
E-mail: bratislava@eversheds-sutherland.sk