Cezhraničné dedenie nehnuteľností v členských štátoch Európskej únie

Dedenie majetku s tzv. cezhraničným prvkom nie je prinajmenšom v rámci krajín Európskej únie ničím výnimočným. Vďaka európskej legislatíve, konkrétne nariadeniu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej tiež ako „Nariadenie“), je možné viesť jedno konanie zahŕňajúce nehnuteľnosti ako aj ďalšie aktíva umiestnené v ostatných členských štátoch. Napriek tomu však vďaka výnimkám nastávajú situácie, kedy celé dedičstvo nemôže byť predmetom jedného konania.

Vo vzťahu k nehnuteľnostiam predstavuje Nariadenie výnimku z obecne zaužívaného pravidla prítomného v predpisoch upravujúcich medzinárodné právo súkromné, resp. z kolíznych noriem. Podľa pravidla „lex rei sitae“ sa rozhodné právo a medzinárodná príslušnosť súdov odvíja a je závislá od štátu, v ktorom je nehnuteľnosť umiestnená.

V zmysle nariadenia sa však, predovšetkým s ohľadom na slobodný pohyb v rámci členských štátov, generálne uplatňuje princíp jednotného dedičského konania, ktoré zahŕňa všetky aktíva vrátane nehnuteľností, a to bez ohľadu na ich umiestnenie. Prednesené inak, súčasťou dedičského konania vedeného napr. nemeckým súdom, ev. notárom budú nehnuteľnosti umiestnené v ostatných členských štátoch, v ktorých sa Nariadenie uplatňuje, teda napr. aj nehnuteľnosti umiestnené na území Slovenskej republiky.

Dedičia majú na základe Nariadenia právo na vydanie Európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej tiež ako „Osvedčenie“). Účelom Osvedčenia je čo najjednoduchšie uplatnenie práv dedičov v ostatných členských štátoch bez ďalšieho, nakoľko Osvedčenie má účinky v členských štátoch bez potreby jeho uznania alebo iného obdobného konania. V zmysle ustanovenia čl. 69 ods. 5 je Osvedčenie dostatočným podkladom pre zápis vlastníckeho práva dedičov do registra nehnuteľností členského štátu.

Napriek uvedenému účinku Osvedčenia však Nariadenie výslovne vylučuje zo svojej pôsobnosti zápis práv k nehnuteľnostiam do relevantných registrov (katastra). Pravidlá zápisu vlastníckeho práva do relevantnej evidencie preto stále upravujú národné právne predpisy.

V podmienkach slovenského zákona č. 162/1995 Z. z., o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ďalej tiež ako „KatZ“) uvedené potom znamená , že v prípade nehnuteľnosti ležiacej na území Slovenskej republiky príslušný okresný úrad bude Osvedčenie predložené spravidla občanom iného členského štátu posudzovať ako verejnú listinu, na základe ktorej má vykonať zápis práva k nehnuteľnosti, a to so všetkými obsahovými náležitosťami.

KatZ v tomto kontexte výslovne uvádza prísne požiadavky na identifikáciu nehnuteľností, ktorých sa zápis týka, a to minimálne v rozsahu katastrálneho územia, parcelného čísla pozemku a označenie príslušného registra „C“ alebo „E“, druhu a výmery pozemku atď. V tejto súvislosti však Nariadenie dedičom napomáha iba vo veľmi obmedzenej miere, nakoľko obsahom Osvedčenia je v zmysle čl. 68 písm. l) dedičský podiel na celej pozostalosti, prípadne zoznam práv a/alebo majetku pre každého dediča, to však stále v zmysle rozhodného práva pre dedenie. Jednoznačná a výslovná povinnosť identifikácie nehnuteľnosti v rozsahu požadovanom národnými predpismi absentuje, pričom jediná zmienka o identifikácii nehnuteľností je obsiahnutá v nenormatívnej časti poznámok k prílohám Vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 1329/2014 z 9. decembra 2014 k Nariadeniu (ďalej tiež ako „Vykonávacie nariadenie“), ktorého vysvetľovacie poznámky žiadajú vydavateľa Osvedčenia o identifikáciu dedeného majetku v rozsahu a zmysle požiadaviek členského štátu registrácie.

Predmetná medzera bola predmetom aj súdneho konania pred nemeckými súdmi, kedy vyšším zemským súdom v Mníchove[1] v spore o opravu Osvedčenia obsahujúceho iba potvrdenie o dedičstve tak, aby bola konkrétna nehnuteľnosť jednoznačne identifikovaná pre účely zápisu do katastra nehnuteľností v Rakúskej republike rozhodol, že nakoľko je rozhodným právom pre dedenie nemecké právo a v zmysle nemeckého práva sa aplikuje univerzálna sukcesia, tj. „nededia sa jednotlivé predmety, ale majetok poručiteľa ako celok“[2], nemôže nemecký orgán prejednávajúci dedičstvo uviesť do Osvedčenia identifikáciu jednotlivých zdedených vecí. Rovnako sa vyjadril, že ani prosté informačné vyjadrenie identifikácie v zmysle vysvetľovacích poznámok podľa Vykonávacieho nariadenia nie je s ohľadom na vyššie uvedený princíp univerzálnej sukcesie možné.

Z uvedeného zreteľne plynie, že orgán vedúci dedičské konanie v zahraničí vo vzťahu k slovenskej nehnuteľnosti nie je výslovne povinný k tomu, aby v Osvedčení nehnuteľnosti vždy identifikoval tak, ako to vyžaduje slovenský KatZ. Nariadenie sa preto napriek svojej priamej použiteľnosti míňa svojim účinkom a účelom jednoduchého a bezprostredného uplatnenia práv dedičov.

Výnimky z uplatňovania Nariadenia

Nariadením nie je viazané Spojené kráľovstvo, Dánsko a Írsko. Z uvedeného dôvodu nie je možné čerpať výhody z jednotného dedičského konania a eventuálne z Osvedčenia o dedičstve v prípadoch, kedy by inak malo byť konanie vedené v týchto členských štátoch alebo v prípade, že nehnuteľnosť leží v týchto členských štátoch.

Vo vyššie uvedených situáciách nebude bez ďalšieho možné zabrániť tomu, aby boli vedené viaceré dedičské konania. V prípade nehnuteľností potom z pohľadu slovenského práva v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 97/1963 Zb., o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, v znení neskorších predpisov (ďalej tiež ako „ZMPS“) bude nevyhnutné vedenie dedičského konania po poručiteľovi – cudzincovi slovenskými orgánmi.

V prípade, že by v zmysle právnych predpisov jedného z týchto štátov malo byť prejedané dedičstvo, resp. nehnuteľnosti ležiace v inom štáte (napr. Slovenskej republike) nebude možné sa z perspektívy slovenskej legislatívy a zápisu práv dedičov k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností bez ďalšieho vyhnúť slovenskému dedičskému konaniu ani s odkazom na použitie Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej tiež ako „Brusel I bis“), tj. jednoduchým uznaním zahraničného súdneho rozhodnutia o dedičstve s účinkami aj pre orgány Slovenskej republiky, nakoľko Brusel I bis v tejto súvislosti výslovne vylučuje zo svojho rozsahu pôsobnosti dedenie.

Záver

Z vyššie uvedeného je celkom zreteľné, že aj napriek nespochybniteľne pozitívnym účinkom Nariadenia, vďaka ktorým vo veciach dedenia nemajú existovať dodatočné prekážky pre uplatnenie všetkých vlastníckych práv dedičov kde práve Osvedčenie má predstavovať univerzálny dokument slúžiaci na takéto uplatnenie vlastníckych práv bez ďalšieho, má cezhraničné dedenie nehnuteľností v rámci členských štátov únie svoje medzery a nedostatky. Nezostáva preto počkať na novelizáciu buď Nariadenia, alebo slovenského KatZ, prípadne na výkladové rozhodnutie SDEU.

Mgr. Frederik Tekely
Advokátsky koncipient