Cezhraničné poskytovanie služieb zahraničnou osobou môže byť na prvý pohľad vnímaný ako najjednoduchší spôsob podnikania zahraničnej osoby na území Slovenskej republiky, a to tak, že poskytuje služby cezhranične priamo táto zahraničná osoba bez toho, aby zmenila svoje sídlo podnikania resp. založila podnik alebo organizačnú zložku podniku zahraničnej osoby na území Slovenskej republiky.

Cezhraničné poskytovanie služieb vs. podnikanie zahraničnej osoby

Voľný pohyb služieb je jednou zo štyroch základných slobôd garantovaných Zmluvou o fungovaní EÚ. Sloboda voľného pohybu služieb garantuje občanom členských štátov EÚ právo vstupovať do záväzkových vzťahov na území iných členských štátov bez toho, aby sa ich činnosť považovala za podnikanie v zmysle Obchodného zákonník a živnostenského zákona.

Je nutné vidieť rozdiel medzi cezhraničným poskytovaním služieb a podnikaním zahraničnej osoby prostredníctvom podniku alebo organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby. V prípade podnikania zahraničnej osoby ide o poskytovanie služieb na základe podnikateľského oprávnenia hostiteľského štátu, zatiaľ čo cezhraničný poskytovateľ služieb je oprávnený poskytovať služby v hostiteľskom štáte len na základe podnikateľského oprávnenia udeleného mu príslušným orgánom domovského štátu.

V praxi ide o slobodné rozhodnutie osôb o tom, kde, akým spôsobom a akou formou budú poskytovať služby v EÚ. Podnikanie zahraničnej osoby členského štátu na území iného členského štátu prostredníctvom podniku alebo organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby je uplatnením práva na voľný pohyb osôb a práva usadenia sa, zatiaľ čo cezhraničné poskytovanie služieb je uplatnením práva voľného pohybu služieb.

Právna úprava

Cezhraničné poskytovanie služieb je regulované smernicou EP a Rady o službách na vnútornom trhu 2006/123/ES z 12. decembra 2006 (ďalej len “smernica o službách“), ktorej úlohou je predovšetkým zabezpečiť poskytovateľom služieb usadeným v členských štátoch EÚ právo na voľný pohyb služieb, a to odstránením právnych a administratívnych prekážok, ktoré často zbytočne obmedzujú možnosť poskytovania služieb.

V smernici o službách sa nevyužila možnosť daná Zmluvou o fungovaní EÚ, rozšíriť platnosť ustanovení o voľnom pohybu služieb na štátnych príslušníkov tretích krajín, v dôsledku čoho je personálna pôsobnosť smernice zameraná len na štátnych príslušníkov EÚ.

Tu je treba odlišovať členské štáty EÚ od zmluvných štátov dohody o Európskom hospodárskom priestore (Nórsko, Lichtenštajnsko a Island) a tiež štáty združené v OECD, na osoby týchto štátov sa totiž práva resp. výhody a povinnosti vyplývajúce zo smernice o službách nevzťahujú.

Proces zabezpečenia realizácie zásady slobodného pohybu služieb na území Slovenskej republiky na úrovni národnej legislatívy zavŕšil zákon č. 136/2010 Z. z. o službách na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o službách“), ktorý transponoval smernicu o službách do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zákon o službách garantuje rovnaký prístup k možnostiam a podmienkam poskytovania služieb na území Slovenskej republiky bez ohľadu na spôsob a formu ich poskytovania. Zákon upravuje cezhraničné poskytovanie služieb fyzickými a právnickými osobami, ktoré majú štátnu príslušnosť resp. sídlo v niektorom členskom štáte EÚ, alebo sú v niektorom z nich usadené a ktoré boli založené v súlade s právnymi predpismi domovského členského štátu.

Služba

Ako zo samotného názvu smernice o službách a zákona o službách vyplýva, služba je východiskovým pojmom danej problematiky. Službou sa rozumie samostatne zárobková činnosť priemyselnej, výrobnej, obchodnej alebo remeselnej povahy a tiež činnosť v oblasti tzv. slobodných povolaní, ktorá je spravidla ponúkaná za odplatu.[1]

Aj napriek tomu, že u absolútnej väčšiny poskytovaných služieb pôjde o činnosť, ktorá bude spĺňať znaky podnikateľskej činnosti resp. znaky živnosti, na účely zákona o službách môže ísť v ojedinelých prípadoch aj o činnosti, ktoré nie sú výslovne podnikateľskou činnosťou v zmysle Obchodného zákonníka resp. živnostenského zákona. Takými činnosťami sú napr. činnosť znalcov, prekladateľov a tlmočníkov, ktoré je tiež možné poskytovať cezhranične.

Zákon o službách síce pozitívnym spôsobom nevymedzuje okruh služieb, na ktoré sa vzťahuje, no vzhľadom na negatívny výpočet uvedený v § 1 ods. 2 a ods. 3 zákona o službách možno vyvodiť, že sa vzťahuje na všetky činnosti, ktoré nie sú osobitne vylúčené z jeho pôsobnosti. Takto sú z pôsobnosti zákona o službách vylúčené:

a) poskytovanie nehospodárskych služieb poskytovaných vo všeobecnom záujme,
b) finančné služby,
c) elektronické komunikačné služby vrátane poskytovania sietí a príslušných zariadení,
d) služby agentúr dočasného zamestnávania,
e) poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,
f) poskytovanie audiovizuálnych služieb, multimediálnych služieb a rozhlasového vysielania,
g) poskytovanie sociálnych služieb súvisiacich so sociálnym ubytovaním, starostlivosťou o deti a podporu rodín a osôb v trvalej alebo dočasnej núdzi,
h) poskytovanie súkromných bezpečnostných služieb,
i) poskytovanie služieb notárov a súdnych exekútorov,
j) prevádzkovanie dráhovej, leteckej, cestnej a námornej dopravy a
k) prevádzkovanie hazardných hier
l) uznávanie odborných kvalifikácií podľa osobitných predpisov.

Cezhraničné poskytovanie služieb sa nevzťahuje ani na služby poskytované vo všeobecnom hospodárskom záujme, ktorými treba rozumieť:

a) poštové služby,
b) služby v oblasti energetiky,
c) odber, využívanie a používanie vody,
d) vypúšťanie odpadových vôd do recipientu,
e) nakladanie s odpadom,
f) dodávka pitnej vody verejným vodovodom,
g) odvádzanie a čistenie komunálnych odpadových vôd verejnou kanalizáciou,
h) overenie určených meradiel a úradné meranie a
i) služby advokátov a audítorov.[2]

Podmienka dočasnosti

Kľúčovou podmienkou cezhraničného poskytovania služieb je dočasnosť takéhoto poskytovania. V zmysle Zmluvy o fungovaní EÚ je dočasnou službou taká služba, ktorá je dočasná z pohľadu pravidelnosti, trvania, opakovania a kontinuity.[3] Takéto dočasné cezhraničné poskytovanie služieb je založené na zmluvnom vzťahu medzi podnikom so sídlom v jednom členskom štáte, ako poskytovateľom služby a príjemcom služby, usadeného v inom členskom štáte.

Keďže neexistuje žiaden presne stanovený čas, počas ktorého môže podnik poskytovať služby cezhranične, môže v praxi nastať dilema, či je na poskytovanie služieb potrebné získať podnikateľské oprávnenie hostiteľského štátu alebo či je možné danú službu poskytovať len na základe oprávnenia udeleného domovským štátom.

Dočasnosť služieb je chápaná v jednotlivých krajinách individuálne. Niektoré členské štáty si hranicu dočasnosti určili priamo vo svojej národnej legislatíve napr. v Holandsku je to max. 6 mesiacov, v Španielsku max. 3 mesiace, zatiaľ čo iné krajiny, medzi ktoré patrí aj Slovenská republika, nemajú pre tento pojem stanovený žiaden limit.[4]

V Rakúskej republike je požiadavka dočasnosti vymedzená najmä splnením nasledovných podmienok:

• podnikateľ vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v Slovenskej republike najmenej po dobu 4 mesiacov pred odchodom na územie Rakúska,
• existencia zmlúv, ktoré preukazujú, že samostatná zárobková činnosť musí byť skutočne vykonávaná na území Rakúska,
• podnikateľ musí i počas výkonu dočasnej činnosti v Rakúsku zachovávať v Slovenskej republike podmienky umožňujúce pokračovanie jeho činnosti po návrate (napríklad zachovanie kancelárie a zariadenia, platenie poistného na sociálne poistenie, platenie daňových odvodov, trvanie zápisu v živnostenskom resp. obchodnom registri a podobne).[5]

Súdny dvor konštatoval, že službami v zmysle smernice o službách, ktoré môžu byť vykonávané aj bez oprávnenia hostiteľského štátu, sú aj výkony trvajúce niekoľko rokov.

Názorným príkladom je zmluvný záväzok na zatepľovanie obytných domov na území Slovenskej republiky zahraničnou firmou s dátumom dodania služby 36 mesiacov. Samotný fakt, že dodávka zatepľovacích prác bude trvať niekoľko mesiacov resp. rokov ešte nie je právnym dôvodom pre vznik povinnosti získať za uvedeným účelom podnikateľské oprávnenie.

Súdny dvor EÚ sa problematikou rozlíšenia práva usadiť sa a voľného pohybu služieb zaoberal v prípade Schnitzer.[6] Súdny dvor EÚ v prípade Schnitzer dospel k právne významnému názoru, že dočasný charakter výkonu nevylučuje pre cezhraničné poskytovanie služby možnosť vybaviť sa v hostiteľskom štáte určitou infraštruktúrou resp. prevádzkovou základňou, pokiaľ je táto potrebná na poskytnutie predmetného výkonu. Výklad Súdneho dvora EÚ zašiel až tak ďaleko, že za usadenie sa, teda za podnikanie zahraničnej osoby, považuje až skutočné vykonávanie hospodárskej činnosti prostredníctvom stálej prevádzky na neurčité obdobie. Podľa Súdneho dvora EÚ teda účelové zriadenie infraštruktúry vo vzťahu k poskytovanej službe v uvedenom význame ešte neznamená zriadenie stabilnej prevádzky.

Z výkladu Súdneho dvora EÚ možno vyvodiť, že Súdny dvor EÚ nevylučuje možnosť cezhraničného poskytovania služieb v dobe trvania aj niekoľko rokov, nezastáva však jednoznačný postoj k výkladu pojmu dočasnosti, ani nestanovuje jej hornú hranicu, preto je potrebné každý prípad cezhraničného poskytovania služieb posudzovať individuálne.

Povinnosti cezhraničných poskytovateľov služieb

Aj napriek tomu, že cezhraničný poskytovateľ služieb nie je povinný získať podnikateľské oprávnenie a aj napriek tomu, že tieto služby poskytuje priamo z domovského štátu v mnohých prípadoch bez toho, aby si zriadil v hostiteľskom štáte prevádzku, zákon o službách mu ukladá splnenie určitých povinností. Ide predovšetkým o oznamovaciu povinnosť, ktorá spočíva v predložení požadovaných dokladov príslušnému orgánu a ďalšie povinnosti uložené mu osobitnými zákonmi. Aj napriek tomu, že oznámenie o cezhraničnom poskytovaní služieb má neobmedzenú platnosť, platí stále podmienka dočasnosti poskytovania služieb.

Zhrnutie

Nakoľko mnohí podnikatelia majú záujem poskytovať služby v zahraničí len jednorazovo resp. nie natrvalo, prichádza do úvahy využitie inštitútu cezhraničného poskytovania služieb, ktorý umožňuje podnikateľovi poskytovať služby aj na území iného členského štátu EÚ, a to len na základe oprávnenia jeho domovského štátu. Takýmto spôsobom sa vie podnikateľ vyhnúť administratívnemu a finančnému zaťaženiu, ktoré spočíva v získaní oprávnenia na podnikanie v hostiteľskom štáte a v zriaďovaní si podniku alebo organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby na území iného štátu, v ktorom chce dočasne poskytovať služby cezhranične.

Mgr. Natália Jánošková

Dvořák Hager & Partners, advokátska kancelária, s.r.o.

Cintorínska 3/a
811 08 Bratislava

Tel.: + 421 2 327864 - 11
Fax: + 421 2 327864 - 41
e-mail: bratislava@dhplegal.com

____________________________________________________________________
[1] Čl. 4 bod 1. Smernice 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu a čl. 57 Zmluvy o fungovaní EÚ.
[2] Dôvodová správa k zákonu č. 136/2010 Z. z. o službách na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 13.1.2010. K § 8 druhý odsek.
[3] Bod 77 Smernice 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu.
[4] Sprievodca- Voľné poskytovanie služieb v otázkach a odpovediach, RPIC Prešov- Euro Info Centrum, str. 8.
[5] Praktická príručka pre slovenských podnikateľov- Podmienky podnikania v Rakúsku, Bratislavská regionálna komora, Slovenská obchodná a priemyselná komora, Bratislava. 2007, ISBN 978-80-89105-33-5, str. 23.
[6] Rozsudok Súdneho dvora EÚ C 215/01 vo veci Schnitzer, bod 32 rozsudku a rozsudok Súdneho dvora EÚ C 131/01 vo veci Komisia vs. Taliansko, bod 23 rozsudku.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk