Dvaja nemeckí občania, ktorí sú povinní platiť úhradu za rozhlasové a televízne vysielanie v spolkovej krajine Hesensko (Nemecko), navrhli Hessischer Rundfunk (vysielateľ spolkovej krajiny Hesensko) zaplatiť túto úhradu v hotovosti. Hessischer Rundfunk s odvolaním sa na svoj štatút týkajúci sa postupu platenia úhrady za rozhlasové a televízne vysielanie, ktorý vylučuje akúkoľvek možnosť platenia uvedenej úhrady v hotovosti [1] , zamietol ich návrh a zaslal im platobné výmery.

Obaja nemeckí občania podali proti týmto platobným výmerom žalobu a spor bol napokon predložený na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko). Tento súd uviedol, že vylúčenie možnosti platiť úhradu za rozhlasové a televízne vysielanie prostredníctvom eurobankoviek, stanovené v štatúte o spôsobe platby úhrady Hessischer Rundfunk, porušuje ustanovenie spolkového práva vyššej právnej sily, ktoré stanovuje, že eurobankovky majú neobmedzené postavenie zákonného platidla. [2]

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) však podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorým sa Súdneho dvora pýta na súlad tohto ustanovenia spolkového práva s výlučnou právomocou Únie v oblasti menovej politiky pre členské štáty, ktorých menou je euro. Tento súd sa tiež pýta, či postavenie zákonného platidla, ktoré majú eurobankovky, zakazuje verejným orgánom členských štátov vylúčiť možnosť splniť peňažnú povinnosť uloženú verejnou mocou platbou v hotovosti, ako je to v prípade platenia úhrady za rozhlasové a televízne vysielanie v spolkovej krajine Hesensko.

Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore rozhodol, že členský štát, ktorého menou je euro, môže v rámci organizácie svojej verejnej správy prijať opatrenie, ktoré ukladá tejto verejnej správe povinnosť akceptovať platby v hotovosti alebo zaviesť z dôvodu verejného záujmu a za určitých podmienok výnimku z tejto povinnosti.
Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor najprv podal výklad pojmu „menová politika“ v oblasti, v ktorej má Únia výlučnú právomoc pre členské štáty, ktorých menou je euro. [3]

V prvom rade Súdny dvor spresnil, že tento pojem sa neobmedzuje na svoje uskutočňovanie, ale zahŕňa aj regulačný rozmer, ktorého cieľom je zaručiť postavenie eura ako jednotnej meny. Ďalej uviedol, že tým, že iba eurobankovkám emitovaným Európskou centrálnou bankou a národnými centrálnymi bankami sa priznáva postavenie „zákonného platidla“[4], zakotvuje sa oficiálny charakter týchto bankoviek v eurozóne, pričom je vylúčené, aby iné bankovky mohli mať takýto charakter. V tejto súvislosti dodal, že pojem „zákonné platidlo“ s postavením platobného prostriedku vyjadreného v menovej jednotke znamená, že tento platobný prostriedok nemôže byť vo všeobecnosti odmietnutý ako úhrada dlhu vyjadreného v tej istej menovej jednotke. Napokon zdôraznil, že skutočnosť, že normotvorca Únie môže prijať opatrenia potrebné na používanie eura ako jednotnej meny[5], odráža požiadavku stanoviť jednotné zásady pre všetky členské štáty, ktorých menou je euro, a prispieva k sledovaniu hlavného cieľa menovej politiky Únie spočívajúceho v udržaní cenovej stability.

V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že len Únia má právomoc spresniť postavenie zákonného platidla priznané eurobankovkám. V tejto súvislosti pripomenul, že ak je právomoc priznaná výlučne Únii, členské štáty nemôžu prijať alebo ponechať v platnosti ustanovenie patriace do tejto právomoci, a to ani za okolnosti, že Únia nevykonala svoju výlučnú právomoc.

Súdny dvor za týchto súvislostí uviedol, že na zakotvenie alebo zachovanie účinnosti postavenia eurobankoviek ako zákonného platidla nie je nevyhnutné uložiť absolútnu povinnosť akceptovať tieto bankovky ako platobný prostriedok. Nie je ani nevyhnutné, aby Únia vyčerpávajúcim a jednotným spôsobom stanovila výnimky z tejto základnej povinnosti, pokiaľ je vo všeobecnosti možné splniť peňažnú povinnosť platbou v hotovosti.

V dôsledku toho Súdny dvor dospel k záveru, že členské štáty, ktorých menou je euro, majú právomoc upravovať spôsoby plnenia peňažných povinností, pokiaľ je vo všeobecnosti možné platiť v hotovosti bankovkami denominovanými v tejto mene. Členský štát tak môže prijať opatrenie, ktoré ukladá jeho verejnej správe povinnosť akceptovať platby v hotovosti bankovkami v tejto mene.

Následne Súdny dvor uviedol, že postavenie zákonného platidla eurobankoviek a euromincí zahŕňa v zásade povinnosť ich akceptovať. Spresnil však, že túto povinnosť môžu členské štáty v zásade obmedziť z dôvodov verejného záujmu pod podmienkou, že tieto obmedzenia sú primerané sledovanému cieľu verejného záujmu, čo najmä znamená, že existujú iné zákonné prostriedky na vyrovnávanie peňažných pohľadávok.

V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že je vo verejnom záujme, aby peňažné dlhy voči verejným orgánom mohli byť platené spôsobom, ktorý im nespôsobí neprimerané náklady brániace týmto orgánom zabezpečovať poskytovanie služieb pri čo najnižších nákladoch. Dôvod verejného záujmu založený na potrebe zabezpečiť splnenie peňažnej povinnosti uloženej verejnou mocou môže byť dôvodom na obmedzenie platieb v hotovosti, najmä ak je počet platiteľov, od ktorých sa má úhrada vybrať, veľmi vysoký.

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) však musí overiť, či je takéto obmedzenie primerané cieľu efektívneho vymáhania úhrady za rozhlasové a televízne vysielanie, najmä vzhľadom na skutočnosť, že alternatívne zákonné spôsoby na platenie tejto úhrady nemusia byť ľahko dostupné pre všetky osoby, ktoré ju platia.

UPOZORNENIE: Návrh na začatie prejudiciálneho konania umožňuje súdom členských štátov v rámci sporu, ktorý rozhodujú, položiť Súdnemu dvoru otázky o výklade práva Únie alebo o platnosti aktu práva Únie. Súdny dvor nerozhoduje vnútroštátny spor. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora. Týmto rozhodnutím sú rovnako viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.

Neoficiálny dokument pre potreby médií, ktorý nezaväzuje Súdny dvor.

[1] § 10 ods. 2 Satzung des Hessischen Rundfunks über das Verfahren zur Leistung der Rundfunkbeiträge (štatút verejnoprávneho vysielateľa Spolkovej krajiny Hesensko o spôsobe platby úhrady za rozhlasové a televízne vysielanie) z 5. decembra 2012.
[2] § 14 ods. 1 druhá veta Gesetz über die Deutsche Bundesbank (zákon o Spolkovej banke Nemecka) v znení z 22. októbra 1992 (BGBl. 1992 I, s. 1782) v znení zákona zo 4. júla 2013 (BGBl. 2013 I, s. 1981).
[3] Na základe článku 3 ods. 1 písm. c) ZFEÚ, keďže podľa článku 2 ods. 1 ZFEÚ iba Únia môže v tejto oblasti vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty.
[4] Postavenie zákonného platidla eurobankoviek je zakotvené v článku 128 ods. 1 tretej vete ZFEÚ, v článku 16 prvom odseku tretej vete Protokolu (č. 4) o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky (Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 230), ako aj v článku 10 druhej vete nariadenia Rady (ES) č. 974/98 z 3. mája 1998 o zavedení eura (Ú. v. ES L 139, 1998, s. 1; Mim. vyd. 10/001, s. 111).
[5] Článok 133 ZFEÚ.

Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 8/2021, 26. januára 2021
Rozsudok v spojených veciach C-422/19 a C-423/19
Johannes Dietrich a Norbert Häring/Hessischer Rundfunk
Úplné znenie rozsudku sa uverejňuje na internetovej stránke CURIA v deň vyhlásenia rozsudku.