Dedenie majetku v pohraničí

Ceny nehnuteľností a celkové životné náklady v dvoch slovenských metropolách, v Bratislave a v Košiciach sa pre tisícky Slovákov zdajú byť pridrahé, preto sa rozhodli presťahovať za štátnu hranicu, do rakúskeho a maďarského pohraničia. Od vstupu Slovenska do schengenského priestoru na konci roka 2007 si čoraz viac Slovákov kupuje nehnuteľnosti a vlastní majetok na území Rakúska a Maďarska. Vysoká koncentrácia Slovákov je najmä v rakúskych a maďarských prihraničných obciach a mestečkách v blízkosti Bratislavy, ako aj v maďarských obciach južne od Košíc.

Občania Slovenska žijúci za hranicami, ktorí viac-menej na dennej báze dochádzajú na Slovensko za prácou a rôznymi službami, takmer ani nepociťujú, že žijú mimo územia Slovenska. Môžu sa im však naskytnúť životné situácie, pri ktorých je medzinárodný aspekt už nevyhnute potrebné riešiť. Medzi také patrí dedenie majetku, ktorý sa nachádza v zahraničí. V tomto článku sa bližšie pozrieme na právne pozadie dedenia majetku umiestneného v Rakúsku a v Maďarsku po poručiteľoch zo Slovenska.

Úmrtie v zahraničí

V prípade úmrtia slovenského občana s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky v zahraničí zabezpečí konzulárne pracovisko veľvyslanectva Slovenskej republiky, vyrozumenie príbuzných zosnulého v Slovenskej republike okrem iných aj o podmienkach a predpokladanej výške nákladov na prevoz telesných pozostatkov do Slovenskej republiky, prípadne náklady na spopolnenie a prevoz urny do Slovenskej republiky, alebo výšku nákladov spojených s pohrebom v zahraničí.[1]

Právny rámec dedenia

Ak sa zameriame na občanov Slovenska žijúcich, resp. vlastniacich majetok v Rakúsku alebo v Maďarsku, určujúcim právnym predpisom je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len „Nariadenie“). V zmysel článku 4 Nariadenia majú právomoc konať vo veci celého dedičstva súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.

Aký je však obvyklý pobyt občana Slovenskej republiky, ktorý niekoľko rokov býva v Rakúsku a pritom pravidelne dochádza na územie Slovenskej republiky, či už za účelom výkonu práce, štúdia, návštevy lekára alebo členov rodiny? Odpoveď na túto otázku dáva odsek 23 a 24 Preambuly Nariadenia[2]:

Na účely určenia obvyklého pobytu by sa mali posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti a zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Takto určený obvyklý pobyt by mal so zreteľom na konkrétne ciele tohto nariadenia preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom.

V určitých prípadoch môže byť stanovenie obvyklého pobytu zosnulého zložité. Takýto prípad môže nastať najmä vtedy, ak zosnulý z pracovných alebo ekonomických dôvodov odišiel žiť do zahraničia s cieľom pracovať tam, a to aj na dlhý čas, ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu. V takomto prípade by sa stále za obvyklý pobyt zosnulého mohol považovať štát pôvodu zosnulého, v ktorom sa nachádzalo centrum jeho rodinného a spoločenského života, v závislosti od okolností prípadu.

Iný zložitý prípad môže nastať, ak zosnulý striedavo žil vo viacerých štátoch alebo ak cestoval z jedného štátu do druhého bez toho, aby sa trvale usadil v ktoromkoľvek z nich. Ak bol zosnulý štátnym príslušníkom jedného z týchto štátov alebo mal svoj hlavný majetok v jednom z týchto štátov, jeho štátna príslušnosť alebo umiestnenie tohto majetku by mohli byť osobitným faktorom pri celkovom posúdení všetkých skutkových okolností.

Pokiaľ ide o určovanie rozhodného práva pre dedenie, orgán konajúci vo veci dedičstva môže vo výnimočných prípadoch, napríklad keď sa zosnulý presťahoval do štátu svojho obvyklého pobytu len krátko pred svojou smrťou a všetky okolnosti prípadu poukazujú na to, že mal preukázateľne užšie väzby s iným štátom, dospieť k záveru, že rozhodným právom pre dedenie by nemal byť právny poriadok štátu obvyklého pobytu zosnulého, ale právny poriadok štátu, s ktorým mal zosnulý preukázateľne užšiu väzbu.

Na základe vyššie uvedených kritérií sa v praxi za krajinu obvyklého pobytu zosnulého Slováka určí Slovenská republika, najmä so zreteľom na to, že do blízkeho pohraničia sa presťahoval prevažne z ekonomických dôvodov (lacnejšie nehnuteľnosti a ostatné služby), ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu (práca, návšteva lekárov, návšteva rodiny, platenie dane z príjmu a zdravotných odvodov). Nezriedka majú slovenskí poručitelia z rakúskeho a maďarského pohraničia navyše majetok tak v zahraničí, ako aj na Slovensku.

Slovenský notár ako súdny komisár vydá dedičom osvedčenie o dedičstve a na ich žiadosť aj Európske osvedčenie o dedičstve (ďalej len „Osvedčenie“). V zmysle článku 69 Nariadenia má Osvedčenie účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania a Osvedčenie predstavuje platný doklad na zápis práva k majetku, ktorý je predmetom dedičstva, do príslušného registra členského štátu. Samotné Osvedčenie obsahuje okrem údajov o poručiteľovi, dedičovi aj údaje o zdedenom zahraničnom majetku. Príslušné orgány štátu, kde sa majetok nachádza majú preto presné informácie, z koho na koho treba vlastnícke alebo iné vecné právo prepísať, resp. komu treba majetok (napríklad peniaze z účtu alebo uložené v trezore) vydať.

Čo všetko obsahuje Európske osvedčenie o dedičstve?

údaje o zosnulom a o osobe, ktorá požiadala o vydanie Osvedčenia,
údaje o všetkých možných dedičoch,
majetkový režim manželstva zosnulého (t. j. pravidlá, ktorými sa upravuje to, ako by mal byť majetok rozdelený medzi manželmi tak, aby podiel zosnulého mohol byť prevedený na jeho dedičov),
právo vzťahujúce sa na dedičstvo a to, ako bolo toto právo určené,
či zosnulý zanechal závet,
podiel dedičstva, ktorý pripadá každému dedičovi,
právomoci vykonávateľa závetu (správcu dedičstva).[3]

Európske osvedčenie o dedičstve si musia dediči následne nechať preložiť úradným prekladateľom do úradného jazyka krajiny, v ktorej sa majetok nachádza. V Maďarsku niektoré úrady a banky akceptujú aj úradný preklad vyhotovený slovenským prekladateľom, ale niektoré vyžadujú od dedičov preklad vyhotovený konkrétnou prekladateľskou agentúrou: Országos Fordító és Fordításhitelesítő Iroda (Národná prekladateľská a certifikačná agentúra). Ak v súvislosti s dedičským konaním vznikne nezhoda medzi dedičmi a maďarskou bankou, dedičia sa môžu obrátiť vyplnením formuláru cez portál národnej banky na Pénzügyi Békéltető Testület (Finančná zmierovacia rada), čo je inštitút zriadený Maďarskou národnou bankou pre urovnanie sporov medzi spotrebiteľmi a bankami.

V prípade majetku, ktorý poručiteľ zanechal v Rakúsku, môže vyvstať problém, na ktorý upozornilo aj Ministerstvo spravodlivosti SR[4]: stávalo sa, že rakúske súdy odmietali žiadosti slovenských súdov o zistenie účtov slovenského poručiteľa v rakúskej banke z dôvodu ochrany osobných údajov alebo podobných dôvodov. Riešenie tohto problému má dve varianty: podľa Nariadenia Rady (ES) č.1206/2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach sa na rakúske orgány obráti slovenský súd, ktorý bol pred tým oslovený notárom s podnetom na zistenie majetku v Rakúsku Dedičský súd vypracuje na základe údajov od notára žiadosť o vykonanie dôkazu na tlačive, ktoré nájde na Európskom portáli elektronickej justície a žiadosť zašle príslušnému rakúskemu súdu v obvode ktorého sa nachádza banková (alebo iná inštitúcia registrujúca majetok) inštitúcia, kde je účet vedený.

Druhá možnosť, ktorá sa odporúča, ak súd preukáže, že majetok sa v Rakúsku nachádza, ale nevie kde sa presne nachádza. Dôkaz možno vykonať aj priamym výkonom dôkazu dožadujúcim súdom, ale tu je nutný predchádzajúci súhlas ústredného orgánu - rakúskeho ministerstva spravodlivosti, podľa čl. 17 nariadenia. V praxi to znamená, že notár osloví s podnetom na zistenie majetku svoj dedičský súd, ktorý vypracuje žiadosť o priame vykonanie dôkazu na tlačive ktoré nájde na Európskom portáli elektronickej justície a žiadosť zašle priamo rakúskemu ústrednému orgánu. Ak ústredný orgán súhlasí s priamym výkonom dôkazu dožadujúcim súdom, zašle mu Informáciu od ústredného orgánu a uvedie podmienky výkonu dôkazu a slovenský súd sa môže potom obrátiť na bankovú inštitúciu, lebo je legitimovaný na základe súhlasu rakúskeho ústredného orgánu.

Na konci tohto procesu získa slovenský notár všetky potrebné informácie o majetku poručiteľa nachádzajúceho sa v Rakúsku, čo môže doplniť do Európskeho osvedčenia o dedičstve. Dediči navštívia rakúsku banku, prípadne kataster už s úradne preloženým Európskym osvedčením o dedičstve do nemčiny.

Pre dedičov, ktorí zdedili majetok v blízkom pohraničí, je v konečnom dôsledku dôležité, aby mali informáciu o danom majetku: musia ho vedieť slovenskému notárovi špecifikovať, aby bolo možné tento majetok uviesť v Európskom osvedčení o dedičstve. Notár vydá dedičom osvedčenú kópiu Európskeho osvedčenia o dedičstve, táto osvedčená kópia má však platnosť len šesť mesiacov,[5] aj keď obdobie platnosti môže byť na požiadanie predĺžené.

JUDr. Andrej Horňák