Napríklad K. Gešková v závere svojho dôsledne vyargumentovaného článku konštatuje, že prijatím záverov uvedených v Pôvodnom rozhodnutí veľkého senátu by v podstate došlo k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), resp. odopretiu prístupu k súdu.[2]
 
K záverom Pôvodného rozhodnutia veľkého senátu sa postupne vyjadrili aj I.,  II. a III senát Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“ alebo „Ústavný súd“),[3] pričom v podstate uviedli, že v odmietnutí dovolania z dôvodu zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nemožno badať taký postup Najvyššieho súdu ktorý „by nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu“ a tiež že tento postup bol „zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.“
 
Výslovným „odobrením“ záverov Pôvodného rozhodnutia veľkého senátu zo strany Ústavného súdu sa preto mohlo javiť, že je táto otázka definitívne uzavretá.
 
Následne však veľký senát Najvyššieho súdu ani nie rok od vydania svojho pôvodného rozhodnutia uznesením so sp. zn.: 1 VCdo/1/2018 (ďalej aj „Nové rozhodnutie veľkého senátu“) priamo vo výroku konštatoval opačný záver, a síce že „kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p. je prípustná.“
 
Druhým výrokom Najvyšší súd vrátil vec na prejednanie senátu, ktorý mu danú vec postúpil na rozhodnutie podľa § 48 ods. 3 CSP.
 
K Novému rozhodnutiu veľkého senátu pripojil svoje nesúhlasné stanovisko J. Šikuta (ďalej aj „Disent J. Šikutu“), v ktorom podrobil kritike niektoré aspekty tohto rozhodnutia.
 
Približne o mesiac neskôr plénum Ústavného súdu SR v zmysle § 6 Zákona o ústavnom súde[4] v uznesení so sp. zn.: PLz. ÚS 1/2018 (ďalej aj „Plenárne uznesenie ÚS SR“), prijalo vo výsledku totožný záver, a síce, že neprihliadnutie na dôvody prípustnosti podľa § 421 CSP pri súčasnom uplatnení dôvodov prípustnosti podľa § 420 CSP zo strany NS SR zakladá porušenie práva dovolateľa na prístup k súdu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
 
Oproti Novému rozhodnutiu veľkého senátu je v druhej časti výroku Plenárneho uznesenia ÚS SR navyše výslovne vyjadrený aj záver, že ak sú v dovolaní uvedené viaceré vady zmätočnosti podľa § 420 písm. a) až f) CSP, NS SR sa nesmie obmedziť na skúmanie tej z nich, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.
 
Ambíciou tohto článku je rozobrať argumenty uvádzané v Novom rozhodnutí veľkého senátu a svedčiace v prospech odklonu od pôvodného názoru Najvyššieho súdu na túto problematiku, prípadne túto argumentáciu obohatiť o vlastné postrehy, najmä pre účely posúdenia prípadnej udržateľnosti týchto novoprijatých judikatórnych záverov v ďalšej právnej praxi.
 
Vzhľadom na rozsah matérie budú rozboru Disentu J. Šikutu a Plenárneho uznesenia ÚS SR venované samostatné články.
 
Analýza Nového rozhodnutia veľkého senátu
 
V tejto časti článku ponúkame analýzu Nového rozhodnutia veľkého senátu rozdelenú na ucelené logické celky.
 
K spôsobu rozhodovania NS SR o veci postúpenej v zmysle § 48 ods. 3 CSP
 
V úvode Nového rozhodnutia veľkého senátu sa NS SR zaoberal možnosťou veľkého senátu vrátiť vec príslušnému senátu NS SR, ktorý mu danú vec postúpil, v prípade, že podľa názoru veľkého senátu neboli na takéto postúpenie splnené zákonné podmienky.
 
NS SR v odsekoch 8 a 9 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu odôvodňuje, prečo podľa jeho názoru takúto možnosť (právomoc) má.
 
Argumentuje tým, že ako hlavný „zjednocovateľ“ rozhodovacej praxe nižších súdov má mať možnosť posúdiť, či skutočne v danom prípade ide o odklon od jeho vlastnej skoršej judikatúry. Argumentuje tiež analógiou s § 466 ods. 7 SSP [5], ktorý takúto možnosť (právomoc) vrátiť vec predkladajúcemu senátu priamo pripúšťa.
 
NS SR uzatvára, že je oprávnený vo veci urobiť meritórne rozhodnutie, ale – ak nie sú splnené podmienky na predloženie veci veľkému senátu – aj procesné rozhodnutie, a to vrátenie veci predkladajúcemu senátu.
 
Podmienky na predloženie veci veľkému senátu však v tomto prípade splnené boli. NS SR sa napokon v Novom rozhodnutí veľkého senátu odchýlil od záverov vyslovených v Pôvodnom rozhodnutí veľkého senátu.
 
NS SR v Novom rozhodnutí veľkého senátu vyslovil všeobecný záver o prípustnosti kumulácie dôvodov podľa § 420 CSP a § 421 CSP, na meritórne rozhodnutie však vrátil vec predkladajúcemu senátu.
 
V ods. 33 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu veľký senát argumentuje, že takúto možnosť má aj pri splnení podmienok na predloženie veci veľkému senátu, a to z rovnakých dôvodov, pre ktoré má túto možnosť v prípade nesplnenia týchto podmienok (t.j. z dôvodov uvedených v ods. 8 a ods. 9 Nového rozhodnutia veľkého senátu, ktoré sú uvedené vyššie).
 
Podľa nášho názoru však tieto argumenty už na prvý pohľad nie je možné použiť.
 
Veľký senát dôvodí, že ako hlavný zjednocovateľ judikatúry má posudzovať, či skutočne došlo k odklonu od judikatúry NS SR, a v prípade ak k nemu nedošlo, môže vec vrátiť predkladajúcemu senátu.
 
Uvedené z podstaty veci nemôže byť dôvodom na to, aby vec vrátil predkladajúcemu senátu aj v prípade, ak k odklonu od judikatúry skutočne došlo (došlo k splneniu podmienok na predloženie veci veľkému senátu).
 
Ustanovenie § 466 ods. 7 SSP, na ktorého analogickú aplikáciu sa NS SR odvoláva, počíta len s vrátením veci predkladajúcemu senátu v prípade, ak na predloženie veci veľkému senátu neboli splnené podmienky. Ani tento argument preto nie je možné použiť.
 
NS SR teda v podstate tvrdí, že bez ohľadu na to, či dôjde k splneniu podmienok na predloženie veci veľkému senátu, veľký senát sa môže rozhodnúť, či vo veci meritórne rozhodne alebo vec vráti predkladajúcemu senátu.
 
Z Nového rozhodnutia veľkého senátu teda nevyplýva žiadne kritérium, na ktoré by mal veľký senát prihliadať pri rozhodovaní, ktorú z dvoch uvedených možností si vyberie. Podľa nášho názoru nie je prípustné, aby toto rozhodovanie bolo ponechané na úplnej ľubovôli veľkého senátu.
 
Máme za to, že ak veľký senát usúdi, že nie sú splnené podmienky na to, aby mu bola vec predložená, je oprávnený vrátiť vec predkladajúcemu senátu. Ak však zhodnotí, že sú splnené podmienky na predloženie veci, mal by o tejto veci meritórne rozhodnúť.
 
K odklonu od vlastnej skoršej judikatúry
 
V ods. 12 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu NS SR odkazmi na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a najmä Ústavného súdu Českej republiky (ďalej aj „ÚS ČR“) vysvetľuje, že k zmene judikatúry môže dôjsť aj bez významnejšej zmeny spoločenských pomerov, a to iba na základe „novo získaných poznatkov.“[6]
 
Bližšie sa tejto otázke budeme venovať v článku venovanému Disentu J. Šikutu, nakoľko J. Šikuta v súvislosti so zmenou vlastnej skoršej judikatúry poukazuje na možnosť (nebezpečenstvo) narušenia princípu právnej istoty.
 
K stanoviskám vyžiadaným od relevantných orgánov
 
Odseky 15 až 20 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu Najvyšší súd venuje stručnému zhrnutiu argumentácie subjektov, ktorých stanovisko si vyžiadal v zmysle § 48 ods. 4 CSP.
 
Tento postup možno osobitne vyzdvihnúť, a to najmä z dôvodu, že v odôvodnení Pôvodného rozhodnutia veľkého senátu úplne absentuje vysporiadanie sa s argumentáciu uvedenou v stanovisku Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj „GP“ alebo „Generálny prokurátor“) k nastolenej problematike, ktoré vydal pod značkou č. VI/3 Gc 107/17/1000-5 (ďalej aj „Stanovisko GP“).
 
V Stanovisku GP sú pritom uvedené viaceré dôvody svedčiace v prospech záveru o možnosti kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania.
 
Stanovisko GP poukazuje na to, že podľa NS SR je v zmysle judikatúry ESĽP potrebné „na možnosť prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na krajnú výnimku“, z čoho vyvodzuje záver, že ustanovenia o prípustnosti dovolania sa majú vykladať reštriktívne.
 
Generálny prokurátor tento záver prinajmenšom koriguje. Vysvetľuje obsah pojmu „konečné rozhodnutie“ tak ako ho vo svojej judikatúre chápe ESĽP a ktorému tá istá judikatúra priznáva zvýšenú mieru ochrany.
 
GP SR uvádza, že pojem „konečné rozhodnutie“ nemožno obsahovo zamieňať s pojmom „právoplatné rozhodnutie“ v zmysle slovenského právneho poriadku. Uzatvára, že rozhodnutie, voči ktorému je možné podať dovolanie nie je pre účely judikatúry ESĽP považované za konečné rozhodnutie.
 
Z uvedeného dôvodu podľa GP SR nemožno pri odôvodňovaní záveru o reštriktívnom výklade prípustnosti dovolania argumentovať judikatúrou ESĽP.
 
Čo je ale dôležitejšie, GP SR spochybňuje jeden z nosných argumentov Pôvodného rozhodnutia veľkého senátu, podľa ktorého nemôže dovolateľ súbežne namietať vadu zmätočnosti a nesprávne právne posúdenie, keďže si tieto dôvody navzájom logicky odporujú (nemožnosť namietať nesprávne právne posúdenie v rozhodnutí, ktoré ani nemalo byť pre vadu zmätočnosti vydané).
 
Generálny prokurátor vysvetľuje svoj záver, že aplikovaním pravidiel formálnej logiky je potrebné dospieť k presne opačnému záveru. Taktiež v tomto smere poukazuje na to, že civilnému procesu nie je cudzie používanie tzv. tvrdení in eventum.
 
Na tomto mieste si dovoľujeme poznamenať, že Najvyšší súd v Pôvodnom rozhodnutí veľkého senátu[7] po prijatí záveru o zákaze kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania skúmal v konkrétnom prípade prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ktorého naplnenie videl dovolateľ práve v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov nižších inštancií.
 
Najvyšší súd vyslovil záver, že v danom prípade neboli splnené podmienky na to, aby nedostatočné odôvodnenie založilo dôvod prípustnosti dovolania, keďže táto nedostatočnosť nedosiahla intenzitu vyžadovanú závermi judikátu č. R/2016.[8]
 
Najvyšší súd sa tak v rozhodnutí, v ktorom vyslovil nedostatočnú intenzitu nedostatkov odôvodnenia pre založenie dôvodu prípustnosti dovolania – v odôvodnení svojho rozhodnutia úplne opomenul vysporiadať s argumentáciou GP SR, ktorá spochybňovala správnosť jedného z kľúčových argumentov, na ktorých toto svoje rozhodnutie postavil.
 
Vrátime sa však k rozboru argumentácie ostatných orgánov, ktorá je uvedená v Novom rozhodnutí veľkého senátu.
 
Ministerstvo spravodlivosti SR uviedlo, že pokiaľ záver o zákaze kumulácie nevyplýva priamo zo zákona a nemožno k nemu dospieť ani výkladom, NS SR by sa mal odkloniť od svojho skoršieho záveru.
 
Pre úplnosť dodávame, že Ministerstvo spravodlivosti SR vo svojom stanovisku vyžiadanom pre účely vydania Pôvodného rozhodnutia veľkého senátu obhajovalo presne opačný záver. Na túto skutočnosť poukazuje aj J. Šikuta v ods. 2.19 poslednej vete Disentu J. Šikutu.
 
Odpoveď na túto otázku by však zrejme mohol poskytnúť iba samotný autor predmetného stanoviska a jej zodpovedanie by s najväčšou pravdepodobnosťou aj tak neprispelo k obohateniu diskusie o tejto problematike, a preto sa ňou nebudeme ďalej zaoberať.
 
Generálny prokurátor sa tiež (opätovne) prihlásil k záveru o prípustnosti kumulácie, pričom na doplnenie uviedol, že CSP na viacerých miestach hovorí o dovolacích dôvodoch v množnom čísle a zopakoval prípustnosť tvrdenia in eventum v civilnom procese.
 
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave taktiež spomína argument o používaní pojmu „dovolacie dôvody“ v CSP v množnom čísle. Uviedla tiež, že oprávnenie dané súdu čl. 4 ods. 2 CSP[9] by malo znamenať, že „súd nemá zvoliť normu, ktorá spravodlivosť odmietne, ale naopak zvoliť takú normu, ktorá je v prospech strany.“
 
Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach okrem argumentov uvedených vyššie dopĺňa, že „absencia obmedzenia počtu dovolacích dôvodov nie je medzerou zákona, ale zámerom zákonodarcu.“
 
Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici opakuje argument, že v takýchto prípadoch je na mieste použitie takého výkladu, ktorý priznáva strane viac práv a argument o možnosti posúdenia tvrdení in eventum.
 
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave v podstate zhodne s názorom K. Geškovej z úvodu tohto článku uvádza, že „posúdenie samotnej prípustnosti dovolania je vecou súdu a od dovolateľa nemožno žiadať, aby toto posúdenie vykonal sám (...). “
 
Riešenie nastolenej otázky Najvyšším súdom
 
NS SR v odsekoch 22 až 26 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu vyzdvihuje význam tzv. legálnej licencie zakotvenej v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR podľa ktorej „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané“ a význam zásady legality štátnej moci zakotvenej v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej platí, že čo nie je (výslovne) dovolené, je zakázané.
 
Poukazuje pritom na absenciu výslovného zákazu kumulácie v CSP a tiež na absenciu výslovnej úpravy možnosti odmietnutia dovolania ako sankcie za súbežné uplatnenie oboch dôvodov prípustnosti dovolania.
 
V ods. 27 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu NS SR argumentuje, že ak je „k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody“.
 
V ods. 29 Nového rozhodnutia veľkého senátu NS SR oponuje záveru vyslovenému v ods. 22.1 Pôvodného rozhodnutia veľkého senátu o tom, že prijatím CSP došlo k zásadnej koncepčnej zmene dovolacieho konania.
 
NS SR dospel k záveru, že k významnej koncepčnej zmene inštitútu dovolania prijatím CSP nedošlo.
 
Najzásadnejšími zmenami oproti starej úprave je opustenie prihliadania na vady zmätočnosti a tzv. iné vady z úradnej povinnosti podľa § 242 ods. 1 OSP[10] a podmienka spísania dovolania advokátom v zmysle § 429 ods. 1 CSP.
 
NS SR v Novom rozhodnutí veľkého senátu však uzavrel, že z týchto zmien nemožno vyvodzovať záver o zákaze kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania.
 
V tomto smere dopĺňame, že spomenuté zmeny dovolacieho konania nevylučujú takú argumentáciu, podľa ktorej kumulácia prípustná je.
 
V ods. 30 až 32 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu NS SR odmieta argument o vnútornej logickej protirečivosti dovolania v prípade súbežného uplatnenia dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP.
 
NS SR sa v tomto smere nepokúša o vysvetlenie tohto svojho záveru prostredníctvom využitia pravidiel formálnej logiky, ako to urobil GP SR vo svojom stanovisku k Pôvodnému rozhodnutiu veľkého senátu.
 
NS SR označuje za správny záver, že ak v konaní zistí (namietnutú) vadu zmätočnosti, nebude sa zaoberať (namietnutým) nesprávnym právnym posúdením. Podľa NS SR však z tohto záveru nemožno logicky vyvodiť záver, že (namietnutým) nesprávnym právnym posúdením sa nebude zaoberať v prípade, ak nezistí existenciu (namietnutej) vady zmätočnosti.
 
Na doplnenie v tejto súvislosti uvádzame, že v praxi zrejme nebude celkom zriedkavou situácia, keď bude vydané rozhodnutie trpiace vadou zmätočnosti a nesprávnym právnym posúdením zároveň.
 
Napríklad súd Slovenskej republiky vydá určité rozhodnutie, pričom podľa pravidiel medzinárodného práva súkromného si nebude vedieť založiť právomoc na vydanie tohto rozhodnutia.
 
Toto rozhodnutie bude tiež trpieť nesprávnym právnym posúdením, spočívajúcim napríklad v odklone od stabilnej rozhodovacej praxe všetkých najvyšších súdnych autorít, ktorá je presvedčivo odôvodnená a neexistuje žiadny významnejší zástupca jurisprudencie alebo akademickej obce, ktorý by správnosť tohto judikatórneho riešenia spochybňoval.
 
Namiesto riešenia už existujúcej (a podľa nášho názoru vôbec nie neobvyklej) situácie, keď sú naplnené dôvody prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP a zároveň podľa § 421 CSP sa NS SR v Pôvodnom rozhodnutí veľkého senátu snažil vylúčiť, že dovolateľ môže vôbec existenciu takejto situácie tvrdiť.
 
Inými slovami, NS SR sa v Pôvodnom rozhodnutí veľkého senátu nezaoberal tým, že taká situácia môže reálne nastať, ale využitím sofistickej argumentácie sa snažil odôvodniť záver, že dovolateľ takúto argumentáciu nemôže ani len tvrdiť (že je vnútorne protirečivá).
 
V ods. 31 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu NS SR uvádza, že požiadavka kladená na advokátov Pôvodným rozhodnutím veľkého senátu, aby predvídali, ktorá argumentácia je najlepšie spôsobilá presvedčiť NS SR o existencii dôvodu prípustnosti dovolania, je nespravodlivo prísna.
 
Konštatovanie o neprimeranej prísnosti NS SR vysvetľuje tým, že „odpoveď na otázku existencie zmätočnostnej vady nemusí byť v konkrétnych súvislostiach jednoduchá“ čomu nasvedčuje bohatá judikatúra NS SR k § 237 OSP.
 
V tejto súvislosti snáď mohol byť NS SR konkrétnejší a doplniť, že napríklad otázka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia ako dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 ods.  1 písm. f) OSP bola dlhodobo rôznymi senátmi NS SR posudzovaná rozdielne,[11] a definitívne bola vyriešená až vydaním spomenutého judikátu R 2/2016.
 
Podobnú dlhodobú nejednotnosť rozhodovacej praxe NS SR možno badať aj v otázke doručovania replík druhej strane sporu ako dôvodu na založenie prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.[12]
 
Zjednodušene povedané, samotný NS SR nebol veľmi dlhú dobu jednotný v tom, akým spôsobom niektoré čiastkové otázky vád zmätočnosti posudzovať.
 
Súčasne však vyžadoval od advokátov, aby si o tej istej otázke urobili jednoznačný správny záver a spoľahli sa naň pri podávaní dovolania riskujúc, že súd nebude prihliadať na ich argumentáciu o nesprávnom právnom posúdení. Vzhľadom na vyššie uvedené je navyše súbežná existencia týchto dôvodov celkom dobre možná.
 
NS SR v ods. 31 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu uzavrel, že táto požiadavka „sa rovná takmer požadovaniu nemožného“.
 
V ods. 32 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu NS SR v tejto súvislosti tiež bližšie rozviedol, že takáto nespravodlivá požiadavka kladená na advokátov prakticky znemožňuje poskytnutie kvalitnej právnej pomoci dovolateľom, a tým im vlastne upiera ich základné právo na právnu pomoc.
 
V tomto odseku tiež NS SR pomenoval súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania ako argumentáciu tvrdením „in eventum“.
 
Na doplnenie sa nám v tomto smere žiada uviesť, že argumentácia in eventum nie je v civilnom procese ničím výnimočným, ako to už uviedol aj GP SR vo svojom stanovisku k Pôvodnému rozhodnutiu veľkého senátu.
 
V ods. 32 odôvodnenia Nového rozhodnutia veľkého senátu tiež NS SR v zhode s Právnickou fakultou UPJŠ V Košiciach uvádza, že „absencia výslovného zákazu kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania nie je medzerou C. s. p., ale naopak je zámerom zákonodarcu.“
 
Jeden z mála prameňov, z ktorého môžeme spoznávať úmysel zákonodarcu, je podľa nášho názoru komentár k Civilnému sporovému poriadku vypracovaný tímom pod vedením M. Števčeka, keďže jeho autori boli zároveň členmi rekodifikačnej komisie, a teda v podstate autormi rozoberanej právnej úpravy.
 
Ako sme však už uviedli v prvom našom článku venujúcom sa tejto problematike, autori tohto komentára zastávajú presne opačný postoj ako NS SR v Novom rozhodnutí veľkého senátu[13] a tak zrejme neobstojí tvrdenie, že absencia zákazu kumulácie je zámerom zákonodarcu.
 
Vzhľadom na relatívne veľký počet ostatných argumentov svedčiacich v prospech prípustnosti kumulácie by však tento nedostatok nemal mať významný vplyv na presvedčivosť Nového rozhodnutia veľkého senátu ako celku.
 
Čiastkový záver o Novom rozhodnutí veľkého senátu
 
Z pohľadu záveru o prípustnosti súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 420 a § 421 CSP je Nové rozhodnutie veľkého senátu dostatočne presvedčivo odôvodnené, pričom zohľadňuje všetky argumenty vyslovené oslovenými inštitúciami a tiež argumenty odbornej právnej verejnosti sformulované ešte pred jeho vydaním.
 
Za najzásadnejší substantívny nedostatok Nového rozhodnutia veľkého senátu je možné považovať skutočnosť, že mlčí o otázke súbežného uplatnenia viacerých vád zmätočnosti uvedených v § 420 písm. a) až f) CSP, a teda či sa NS SR môže obmedziť na skúmanie tej z nich, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.
 
Vzhľadom na pomerne všeobecnú povahu argumentácie svedčiacej v prospech prípustnosti kumulácie sa však prikláňame z záveru, že sa má uplatniť aj pri riešení uvedenej čiastkovej otázky.
 
Touto čiastkovou otázkou sa neopomenul zaoberať Ústavný súd v Plenárnom uznesení ÚS SR, a preto jej budeme venovať bližšiu pozornosť v osobitnom článku venovanom analýze Plenárneho uznesenia ÚS SR.
 
Ako tiež bude uvedené v osobitnom článku, ktorý venujeme Disentu J. Šikutu, rozhodnutiu možno vyčítať niektoré sporné postupy, a to najmä z pohľadu personálneho obsadenia veľkého senátu, charakteru výroku tohto rozhodnutia a narušeniu princípu právnej istoty z dôvodu zmeny vlastnej judikatúry bez významnej zmeny spoločenských pomerov či významnej (akejkoľvek) zmeny relevantnej právnej úpravy.
 
V tomto smere v krátkosti poznamenávame, že poslednej z výčitiek J. Šikutu bolo vydaním Plenárneho uznesenia ÚS SR do značnej miery vyhovené, keďže za legitímny dôvod pre narušenie princípu právnej istoty, a teda pre zmenu vlastnej skoršej judikatúry považuje skutočnosť, že pôvodný názor o zákaze kumulácie neobstojí v teste ústavnosti.


[1]Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).
[2]GEŠKOVÁ, Katarína. O kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania podľa Civilného sporového poriadku. In: Súkromné právo, 4/2017, s. 149:
„Právne posúdenie prípustnosti opravného prostriedku je privilegovanou činnosťou, ktorú zákon zveruje len sudcom. Súd sa tejto povinnosti nemôže zbaviť a prípustnosť dovolania obmedziť tak, že posúdenie dôvodu prípustnosti a výber práve jedného dôvodu prípustnosti ponechá na strane sporu. Máme za to, že výklad veľkého senátu nekorešponduje so zamýšľanou ochranou, ktorú má dovolanie poskytnúť nesprávnym rozhodnutiam, a preto sme si dovolili predostrieť túto oponujúcu argumentáciu.“
[3]Napríklad uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.: I. ÚS 380/2017, uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.: II. ÚS 465/2017 a uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.: III. ÚS 615/2017.
[4]Zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
[5]Podľa § 466 ods. 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“): „Ak neboli splnené podmienky na postúpenie veci, veľký senát uznesením vráti vec senátu, ktorý mu ju postúpil“.
[6]Porovnaj nález ÚS ČR, sp. zn.: III.ÚS 3221/11.
[7]Porovnaj ods. 41 odôvodnenia Pôvodného rozhodnutia veľkého senátu.
[8]Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R/2016.
[9]„Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.“
[10]Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
[11]Súhrnne bližšie pozri GYÁRFÁŠ, Juraj. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom?, následnú diskusiu k tomuto článku a rozhodnutia v ňom citované; dostupné >>> zde
[12]Porovnaj FRIEDRICH, Martin. Je nedoručenie repliky porušením práva na spravodlivý proces?, následnú diskusiu k tomuto článku a rozhodnutia v ňom citované; dostupné >>> zde
[13]ŠTEVČEK, Marek a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C.H.Beck Praha, 2016, s. 1382

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk