Rušňovodič zamestnaný spoločnosťou MÁV-START, ktorá je maďarskou národnou železničnou spoločnosťou, napadol na súde v Miškovci rozhodnutie svojho zamestnávateľa neposkytnúť mu obdobie denného odpočinku najmenej jedenásť po sebe nasledujúcich hodín (na ktoré má mať pracovník nárok počas každého obdobia dvadsiatich štyroch hodín podľa smernice o organizácii pracovného času), ak toto obdobie predchádza alebo nasleduje po období týždenného času odpočinku alebo období dovolenky. MÁV-START tvrdí, že keďže kolektívna zmluva uplatniteľná v prejednávanej veci poskytuje minimálnu dobu týždenného času odpočinku podstatne dlhšiu (najmenej 42 hodín), než je doba požadovaná smernicou (24 hodín), jeho zamestnanec nebol jej rozhodnutím nijako znevýhodnený.

Súd v Miškovci sa Súdneho dvora pýta najmä na to, či je podľa smernice obdobie denného odpočinku, poskytnuté spolu s obdobím týždenného času odpočinku, súčasťou tohto týždenného času odpočinku.

Svojím dnešným rozsudkom Súdny dvor poznamenal, že obdobia denného odpočinku a týždenného času odpočinku predstavujú dve samostatné práva, ktoré sledujú odlišné ciele. Denný odpočinok umožňuje pracovníkovi vyhnúť sa jeho pracovnému prostrediu počas určitého počtu hodín, ktoré nielenže musia nasledovať po sebe, ale tiež priamo nasledovať po pracovnom čase. Týždenný čas odpočinku umožňuje pracovníkovi odpočívať počas každého obdobia siedmich dní. Preto je potrebné zaručiť pracovníkom skutočné využívanie každého z týchto práv.

V situácii, v ktorej by bol denný odpočinok súčasťou týždenného času odpočinku, by bolo právo na denný odpočinok zbavené podstaty tým, že by sa pracovníkovi odoprelo jeho skutočné využívanie, ak má nárok na týždenný čas odpočinku. V tomto kontexte Súdny dvor konštatoval, že smernica sa neobmedzuje na všeobecné stanovenie minimálneho obdobia pre vznik práva na týždenný čas odpočinku, ale výslovne spresňuje, že k tomuto obdobiu sa pripočíta obdobie, ktoré treba priznať na základe práva na denný odpočinok. Z toho vyplýva, že doba denného odpočinku nie je súčasťou týždenného času odpočinku, ale pridáva sa k nemu, aj keď mu priamo predchádza.

Súdny dvor tiež poznamenal, že priaznivejšie ustanovenia, ktoré v porovnaní so smernicou stanovuje maďarská právna úprava, v súvislosti s minimálnou dobou týždenného času odpočinku, nemôžu zbaviť pracovníka iných práv, ktoré mu priznáva táto smernica, a konkrétnejšie práva na denný odpočinok. Denný odpočinok sa teda musí priznať nezávisle od dĺžky týždenného času odpočinku stanovenej uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou.

Zdroj: TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 39/23
V Luxemburgu 2. marca 2023
Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-477/21 | MÁV-START