Ďalšie dôvody diskriminácie sú napr.:

• Pohlavie alebo rod (vrátane zmeny rodovej identity)
• Náboženské vyznanie alebo viera
• Rasa, národnosť alebo etnická skupina, jazyk, farba pleti
• Zdravotné postihnutie
• Sexuálna orientácia
• Rodinný stav
• Politické názory
• Pôvod
• Majetok
• A iné

Diskriminácia na základe veku je špecifická. Bez ohľadu na vyššie uvedené diskriminačné dôvody týkajúce sa nie všetkých jednotlivcov, diskriminácia založená na báze veku sa týka zásadne každého[3].

Právna úprava - stručný náčrt

V priebehu roka 2004[4] Slovenská republika pristúpila k  Európskej únii. Neskôr prijatá Zmluva o Európskej únii[5] vymedzila v článku 2 a 3 svoj postoj k diskriminácii. Problematiku diskriminácie nachádzame aj v primárnom práve Európskej únie v Zmluve o fungovaní Európskej únie[6], kde základné diskriminačné dôvody upravil článok 10, všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý je vymedzený v článku 18 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Problematiku diskriminácie následne Európska únia dopĺňala jednotlivými smernicami.

Antidiskriminačný zákon

Všetky doterajšie európske právne akty v oblasti diskriminácie Slovenská republika prebrala zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Antidiskriminačný zákon“).

Antidiskriminačný zákon  č. 365/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v Slovenskej republike vo svojich ustanoveniach vymedzuje niekoľko foriem diskriminácie:

• Priama
• Nepriama
• Obťažovanie
• Pokyn na diskrimináciu
• Nabádanie na diskrimináciu
• Neoprávnený postih
• Viacnásobná diskriminácia

Aktuálna judikatúra SDEÚ v diskriminačných sporoch:

Problematika diskriminácie v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európske únie, ako aj v členských štátoch Európskej únie, je pomerne rozsiala. Preto len na ilustráciu v našom článku uvádzane výber niektorých rozhodnutí.

Rozhodnutie SDEÚ – diskriminácia v oblasti Rodinného práva

Land Brandenburg v Sass[7] a Roca Álvarez v Sesa Starts España ETT SA[8]. Oba prípady sa zaoberali rodičovskými právami. Na prípadoch je zaujímavý postoj Súdneho dvora Európskej únie, ktorý smeruje odlišným smerom ako sa uberá zákonodarná činnosť Európskej únie. V prípade Roca Álvarez žalobca požadoval priznanie platených prestávok v práci s názvom „prestávky na dojčenie“. Španielske právo obsahuje premisu, podľa ktorej Zamestnankyne majú z dôvodu dojčenia dieťaťa do konca deviateho mesiaca jeho veku nárok na hodinovú prestávku v práci, ktorú môžu rozdeliť na dve časti. Na rovnaký účel sa môže žena rozhodnúť nahradiť tento nárok skrátením denného pracovného času o pol hodiny. Túto prestávku môže využiť bez rozdielu matka alebo otec v prípade, že sú obaja zamestnaní. Otcova požiadavka bola zamietnutá zo strany zamestnávateľa z dôvodu, že matka dieťaťa nemala postavenie zamestnanca ale živnostníčky. Súdny dvor Európskej únie konštatoval nasledovné:

Článok 2 ods. 1, 3 a 4, ako aj článok 5 Smernice Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takému vnútroštátnemu opatreniu, akým je konanie vo veci samej, ktoré upravuje, že zamestnankyne, ktoré majú dieťa a sú v postavení zamestnankyne v závislom pracovnom pomere, si počas prvých deviatich mesiacov po narodení tohto dieťaťa môžu rôznymi spôsobmi uplatniť nárok na prestávku na dojčenie, zatiaľ čo zamestnanci, ktorí majú dieťa a sú v rovnakom postavení, si túto prestávku na dojčenie môžu uplatniť iba vtedy, keď je matka tohto dieťaťa zamestnankyňou v závislom pracovnom pomere. 

Rozhodnutie SDEÚ - diskriminácia v oblasti – sociálneho zabezpečenia

Zaujímavé je aj rozhodnutie v prípade X[9]. Otázkou, ktorú fínsky súd položil Európskemu súdnemu dvoru bolo či zákonná úprava Poistno‑matematického výpočtu založeného na rozdielnej priemernej očakávanej dĺžke života podľa pohlavia príjemcu tohto odškodnenia je v súlade s právom Európskej únie. Uplatnenie úrazového poistenia je úlohou verejnej správy, ktorú vo Fínsku vykonávajú súkromné poisťovacie spoločnosti. Aby si zamestnávatelia splnili povinnosť zabezpečiť poistenie pracovníkov pre prípad pracovného úrazu, sú povinní uzavrieť poistenie s poisťovacou spoločnosťou, ktorá je oprávnená poskytovať poistenie rizík podľa zákona o úrazovom poistení zamestnancov. Náklady na zákonné úrazové poistenie sa uhrádzajú z poistného odvádzaného zamestnávateľmi.          

Odškodnenie za trvalé poškodenie je jednou z dávok úrazového poistenia. Patrí do právneho režimu sociálneho zabezpečenia. Jej účelom je poskytnúť pracovníkom náhradu za uvedené poškodenie vyplývajúce z pracovného úrazu alebo choroby z povolania, teda za doživotné zníženie pracovnej schopnosti. Fínsky výpočet má nasledovný vzorec:

„Uplatniteľná úmrtnosť (TLE‑82) s ohľadom na vek bude 3 roky buď

ux = 0,0000797 e0,0875 (x+3) (muž)

ux = 0,0000168 e0,1000 (y+3) (žena).“

Poškodenia sú upravené do tried, podobne ako v Slovenskej republike, v prípade tried 1-10 sa uplatňuje jednorazové odškodnenie. V prípade tried vyšších ako 10 sa uplatňuje duálny režim, záleží na poškodenom, či požaduje jednorazovú dávku, alebo rentu vyplácanú mesačne do konca svojho života.

Je nesporné, že podľa spôsobov výpočtu paušálneho odškodnenia, ktoré je predmetom konania vo veci samej, má žena v rovnakom veku ako pán X, ktorá utrpela v rovnaký deň ako on rovnaký pracovný úraz s rovnakým poškodením, právo na vyššie paušálne odškodnenie, ako je odškodnenie, na ktoré má nárok pán X. Fínska vláda sa ohradila argumentom, že žena a muž sa nenachádzajú v porovnateľnej situácii vzhľadom na fakt, že rozlišovanie na základe pohlavia je nevyhnutné z dôvodu, aby sa predišlo diskriminácii na základe pohlavia. Dôvodom má byť očakávaná dĺžka života, uplatnenie rovnakého koeficientu úmrtnosti pre tieto dve pohlavia by viedlo k tomu, že náhrada vyplatená jednorazovo pracovníkovi ženského pohlavia, ktorý utrpel úraz, by už nezodpovedala priemernej predpokladanej dĺžke zvyšku života jej príjemcu. Európsky súdny dvor zaujal razantný postoj k nastolenej problematike a uviedol: Článok 4 ods. 1 Smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnom vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach súvisiacich so sociálnym zabezpečením sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takému vnútroštátnemu právnemu predpisu, podľa ktorého sa rozdielna očakávaná dĺžka života v prípade mužov a žien uplatňuje ako poistno‑matematické kritérium na účely výpočtu zákonných dávok sociálneho zabezpečenia vyplácaných v dôsledku pracovného úrazu, v prípade, že pri uplatnení tohto kritéria je jednorazová dávka odškodnenia, ktorá sa má vyplatiť mužovi, nižšia ako odškodnenie, ktoré by dostala žena v rovnakom veku nachádzajúca sa v porovnateľnej situácii.

Rozhodnutie SDEÚ - diskriminácia na základe zdravotného postihnutia

V prípade HK Danmark, konajúca v mene Jetty Ringovej proti Dansk almennyttigt Boligselskab[10] a HK Danmark, konajúca v mene Lony Skouboeovej Wergerovej proti Dansk Arbejdsgiverforening, ktorá koná za Pro Display A/S v konkurze[11].

Konanie sa zaoberalo Smernicou č. 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní. Problém nastal vzhľadom na skutočnosť, že smernica zakazuje diskrimináciu na základe „postihnutia“, avšak definíciu „postihnutia“ samotná smernica neobsahuje, daná smernica neobsahuje ani orgán, na ktorý sa má takáto osoba obrátiť, vyššie spomínané konanie však túto medzeru v smernici vyplnilo.

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím zakomponoval tzv. „sociálny model“ postihnutia: uznávajúc, že zdravotné postihnutie je pojem, ktorý sa vyvíja, a že zdravotné postihnutie je výsledkom vzájomného pôsobenia medzi osobami so zhoršeným zdravím a medzi bariérami v postojoch a v prostredí, ktoré im bránia plne a účinne sa zúčastňovať na živote spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.

Podľa článku 1 Dohovoru osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života v spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.

Súdny dvor Európskej únie v tomto konaní vyslovil, že Dohovor je integrálnou časťou Európskeho právneho poriadku a má nadradené postavenie nad Európskou legislatívou ako takou. V zmysle tohto výroku musí byť smernica vykladaná z najširšieho možného spôsobu a v zmysle Dohovoru.

V prípade Chacon Navas v Eurest Colectividades SA[12] súd vyznačil rozdiel medzi chorobou a zdravotným postihnutím a vyslovil, že choroba nie je pokrytá danou smernicou. Pojem „zdravotné postihnutie“ uvedený v smernici Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa patologický stav spôsobený lekársky diagnostikovanou liečiteľnou alebo neliečiteľnou chorobou, pokiaľ táto choroba spôsobuje obmedzenie vyplývajúce najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktorého vzájomné pôsobenie s rôznymi prekážkami môže brániť plnej a účinnej účasti dotknutej osoby na profesijnom živote na základe rovnosti s ostatnými zamestnancami, a ak je toto obmedzenie dlhodobé. Povaha opatrení, ktoré musí prijať zamestnávateľ, nie je rozhodujúca pri posudzovaní, či sa na zdravotný stav osoby vzťahuje tento pojem.[13]

Európsky súdny dvor následne na základe tohto rozhodnutia postavil jeden zo svojich najznámejších prípadov Fag og Arbejde (FOA), konajúca v mene Karstena Kaltofta proti

Kommunernes Landsforening (KL), konajúcej v mene Billund Kommune,[14] ktorý obsahoval žalobu dánskeho opatrovateľa detí, ktorý bol prepustený na základe obezity. Táto žaloba bola postavená na dvoch tvrdeniach. V prvom rade tvrdil, že diskriminácia na základe obezity je v rozpore s právom Európskej únie. Toto by vyvolalo 2 možnosti, považovanie základov nezákonnej diskriminácie v Európskom práve za otvorené rovnako ako v článku 14 Dohovoru ľudských práv a slobôd alebo v druhom prípade vyhlásením, že obezita je novo chránenou charakteristikou. Európsky súd spravodlivosti si bol vedomý faktu, že iba zákonodarca je schopný prijať novú legislatívu.

Druhým argumentom bol fakt, že obezita by mala spadať pod pojem zdravotné postihnutie v zmysle smernice. K tomuto Súd uviedol, že stav obezity pracovníka predstavuje „zdravotné postihnutie“ v zmysle tejto smernice, pokiaľ tento stav spôsobuje obmedzenie vyplývajúce najmä z dlhodobého fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môže brániť plnému a účinnému zapojeniu dotknutej osoby do profesijného života na rovnoprávnom základe s ostatnými pracovníkmi. Je vecou vnútroštátneho súdu, aby overil, či vo veci samej sú tieto podmienky splnené. Z odôvodnenia je možné vyvodiť, že „účinky“ obezity na pracovnú pozíciu, ktorú osoba vykonáva, rozhodujú, či žalobca spadá pod ochranu smernice. Európsky súd spravodlivosti ustanovil generálnu klauzulu, vďaka ktorej koncept  „zdravotného postihnutia“ v zmysle smernice nezáleží na rozsahu, v ktorom osoba mohla alebo prispela k svojmu zdravotnému postihnutiu. Nezáležalo na fakte, či pán Kaltoft (žalobca) bol obézny na základe ochorenia, alebo na základe jeho chabých jedálnych návykov. Bolo by tomu tak najmä v prípade, ak by obezita pracovníka bránila jeho plnému a účinnému zapojeniu do profesijného života na rovnoprávnom základe s ostatnými pracovníkmi z dôvodu zníženej pohyblivosti alebo výskytu patologických príznakov u tejto osoby, ktoré jej znemožňujú vykonávať prácu, alebo ktoré jej sťažujú výkon zárobkovej činnosti. Európsky súd spravodlivosti zdôraznil, že je podstatné, či „zdravotné postihnutie“ spôsobuje prekážku výkonu pracovnej činnosti. Skutočnosť, že žalobca bol spôsobilý vykonávať náplň svojej práce 15 rokov napriek tomu, že bol obézny po celú dobu, mu nezobrala právo nároku byť považovaný za zdravotne postihnutého v zmysle Dohovoru.

Na základe tohto prípadu to môže vyzerať, že s osobou môže byť zaobchádzané ako so zdravotne postihnutou a oprávnenou na primerané zaobchádzanie pri niektorých pracovných pozíciách, avšak nie pri všetkých. Na druhej strane v prípade Kaltoft to vyzerá, že s osobou môže byť zaobchádzané ako so zdravotne postihnutou, ak je vo všeobecnosti obmedzená v pracovnom živote následkom tohto znevýhodnenia aj napriek tomu, že to tak nie je na súčasnej pracovnej pozícii.

Záver

S poukázaním aj na vyššie uvedené možno povedať, že problematika diskriminácie nie je pre Európsku úniu už dlhodobejšie len „okrajovou záležitosťou“. Práve naopak. Diskriminácia a právne prostriedky proti nej predstavujú pre Európsku úniu jednu z jej priorít záujmu. Domnievame sa, že aj v Slovenskej republike bude do budúcnosti mať právna ochrana pred diskrimináciu v jej rôznych formách skôr stúpajúci ako klesajúci trend.

Mgr. Michal Orviský

Použité zdroje:

Zmluva o Európskej únii >>> tu.

Zmluva o fungovaní Európskej únie >>> tu.

Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Smernica č. 2000/78/ES >>>tu.

Rozsudok vo veci Land Brandenburg v Ursula Sass, C-284/02, 18 November 2004.

Rozsudok vo veci Pedro Manuel Roca Álvarez v Sesa Start España ETT SA, C-104/09, 30 September 2010.

Rozsudok vo veci X, C-318/13, 3 September 2014.

Rozsudok vo veci Sonia Chacón Navas v Eurest Colectividades SA, C-13/05, 11 July 2006

Rozsudok HK Danmark, acting on behalf of Jette Ring v Dansk almennyttigt Boligselskab and HK Danmark, acting on behalf of Lone Skouboe Werge v Dansk Arbejdsgiverforening acting on behalf of Pro Display A/S, C-335/11 and C-337/11, 11 April 2013

Rozsudok Fag og Arbejde, acting on behalf of Kaltoft v Kommunernes Landsforening, acting on behalf of the Municipality of Bullund, C-354/13, 18 December 2014.

K dispozici >>> tu.