Ak chceme správne interpretovať ustanovenia Dohovoru, musíme sa riadiť výkladovými pravidlami, ktoré Dohovor obsahuje v čl. 7 ods. 1, ako aj v samotnej preambule. Tieto hovoria, že pri interpretácii Dohovoru sa má prihliadnuť na jeho medzinárodnú povahu, potrebu jednotného výkladu a zachovanie dobromyseľnosti v medzinárodnom obchode. Ako sa uvádza mnohokrát v texte „s prihliadnutím na medzinárodnú povahu“ znamená, že aj keď sa dohovor stane súčasťou národného právneho poriadku, stále je to medzinárodný dohovor, čo treba pri interpretácii vždy vziať do úvahy.

Aplikácia Dohovoru

V prvom rade treba konštatovať, že Dohovor sa aplikuje na medzinárodné kúpne zmluvy. Definíciu pojmu medzinárodná kúpna zmluva v Dohovore nenájdeme, avšak implicitne ju možno vyvodiť z článkov 30 a 53 Dohovoru, do úvahy treba vziať aj čl. 2 Dohovoru. Najvýraznejšou odlišnosťou a zároveň nevyhnutnou podmienkou aplikácie Dohovoru je skutočnosť, že Dohovor sa vzťahuje na také zmluvy o kúpe tovaru, ktoré uzavreli zmluvné strany s miestom podnikania v rôznych štátoch.

i.    Priama aplikácia prostredníctvom čl. 1 ods. 1 písm. a) Dohovoru

Priama aplikácia vyplýva z čl. 1 ods. 1 písm. a) Dohovoru a stáva sa prevažujúcim spôsobom použitia Dohovoru. Podľa neho sa Dohovor aplikuje v prípade, ak „strany, majú miesta podnikania v rôznych štátoch, a ak tieto štáty sú zmluvnými štátmi.“ Medzinárodný prvok, napr. sídlo alebo miesto podnikania, musí byť v zmluve resp. pred jej uzavretím jasne definovaný. Ak táto skutočnosť nevyplýva z dokumentov alebo zo správania zmluvných strán, nemožno v konkrétnych prípadoch Dohovor použiť. Ak je uvedené splnené, Dohovor sa použije bez ohľadu na normy medzinárodného práva súkromného, priamo. Pri rozhodovaní, či sa v danom prípade bude Dohovor aplikovať, sa na štátnu príslušnosť zmluvných strán neprihliada. To znamená, že ak má zmluvná strana štátnu príslušnosť štátu, ktorý nie je Dohovorom viazaný, ale svoje sídlo alebo miesto podnikania má v zmluvnom štáte Dohovoru, je naplnená podmienka pre aplikáciu Dohovoru podľa čl.1. V prospech priamej aplikácie môžeme považovať možnosť zmluvných strán urobiť výhradu k článku 1 ods. 1 písm. b), ktorú im Dohovor poskytuje.[2] Miestom podnikania sa zaoberá aj judikát Oberlandesgericht Köln, v ktorom „nemecký kupujúci a predávajúci uzavreli zmluvu o predaji lístkov pre futbalové majstrovstvá v roku 1990 v Ríme. Lístky sa mali predávať v Ríme. Súd v prípade tohto sporu konštatoval, že dohovor nemal byť aplikovaný  ... aj preto, že zmluvné strany nemali miesto podnikania v rôznych zmluvných štátoch dohovoru.“ Pre prvok medzinárodnosti totiž nie je podstatné, či sa tovar skutočne dostal cez hranice štátu, v ktorom je miesto uzavretia zmluvy.[3]

ii.   Nepriama aplikácia prostredníctvom čl. 1 ods. 1 písm. b) Dohovoru

Nepriama aplikácia, obsiahnutá v článku 1 ods. 1 písm. b), odkazuje na kolízne normy medzinárodného práva súkromného. Možno ju použiť v prípade, ak nie všetky zmluvné strany majú sídlo či miesto podnikania v zmluvných štátoch Dohovoru. Rozhodné právo v takejto situácii určíme pomocou kolíznej úpravy. Ak kolízne normy medzinárodného práva súkromného určia za rozhodný právny poriadok vnútroštátne právo zmluvného štátu Dohovoru, tento je možné aplikovať. Uvedeným okamihom sa pre ne stáva Dohovor záväzným. Vzhľadom k tomu, že pri nepriamej aplikácii Dohovoru dochádza k ovplyvňovaniu zo strany národného práva, tvorcovia Dohovoru sa rozhodli začleniť do jeho textu tento článok, ktorý zmluvným stranám umožňuje urobiť k nemu výhradu. Účelom je zabezpečenie uniformnej aplikácie a interpretácie Dohovoru. 

Môže nastať  situácia, kedy napriek tomu, že strany budú mať miesto podnikania v rôznych zmluvných štátoch Dohovoru a pôjde o medzinárodnú kúpu tovaru, Dohovor sa na daný vzťah nepoužije aj keď by sa použiť mal. Dohovor v čl. 1 ods. 2 totiž zabezpečuje ochranu tej strany, ktorá nemala možnosť zoznámiť sa s rozhodnými okolnosťami nie svojou vinou. Ide o prípady, keď prvok medzinárodnosti nevyplýva priamo zo zmluvy, z rokovania strán ani z informácií, ktoré boli strane poskytnuté do momentu uzavretia zmluvy a strana bola po celý čas v domnienke, že ide o vnútroštátny obchod. Aká právna úprava by sa použila v iných situáciách, ktoré  prichádzajú do úvahy určia normy medzinárodného práva súkromného, resp. či sa vôbec k nevedomosti jednej zo zmluvných strán prihliadne.[4]

Dispozícia ustanoveniami Dohovoru

Použitie Dohovoru môžu zmluvné strany ovplyvniť učinením výhrad na jednej strane, na strane druhej svojou vlastnou vôľou prejavenou pri konkrétnej kúpnej zmluve. Dohovor umožňuje uskutočniť k vybraným ustanoveniam alebo častiam osobitnú deklaráciu – výhradu. Dohovor v IV. časti jasne ustanovuje, ktoré výhrady štáty môžu urobiť a ktoré nie sú prípustné (ide o čl. 92-96).[5] Zmluvné štáty môžu podľa čl. 92 uskutočniť výhradu k II. alebo III. časti Dohovoru. Ak ju uskutočnia, nebudú vymenovanými časťami viazané. Ďalej môžu vylúčiť už spomenutý čl. 1 ods. 1 písm. b); učiniť výhradu podľa čl. 93; majú možnosť „neaplikovať Viedenský dohovor ak majú vlastné súvisiace pravidlá; a pravidlo, ktoré umožňuje uznať len také kúpne zmluvy a ich modifikácie, ak spĺňajú požiadavku písomnej formy.“[6]  Inštitút výhrad je prostriedkom, ktorým sa tvorcovia textu snažili dosiahnuť, aby Dohovor prijalo čo najviac štátov.[7]

i.    Výhrady učinené štátom

Slovenská republika aplikuje Dohovor priamo, bez sprostredkovaného spôsobu pomocou kolíznych noriem. Učinila totiž výhradu podľa čl. 95, to znamená že Slovenská republika aplikuje čl. 1 ods. 1 písm. a) bez prihliadnutia na písm. b). V prípade ak by Dohovor nebolo možné aplikovať podľa čl. 1 ods. 1 písm. a), je potrebné postupovať podľa noriem zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, aby sme mohli určiť rozhodné právo na posúdenie právneho vzťahu[8]. V prípade, ak by sa rozhodným právnym poriadkom stal právny poriadok štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, tento aplikovať nemožno, vzhľadom na výhradu, ktorú Slovenská republika k čl. 95 urobila.[9] Slovenské orgány môžu Dohovor aplikovať výlučne len za predpokladu, že obe zmluvné strany medzinárodnej kúpnej zmluvy majú miesto podnikania v zmluvných štátoch Dohovoru, inak ho možno aplikovať len v prípade, ak si Dohovor zmluvné strany výslovne zvolia.

Výhrada podľa čl. 92 je najrozsiahlejšou výhradou, ktorú možno v rámci Dohovoru urobiť. Jej využitie umožňuje zmluvným stranám vylúčiť celú II. alebo III. časť Dohovoru. Pri výhrade voči II. časti Dohovoru sa táto nahradí ad hoc právnou úpravou, najčastejšie národným právom, ktoré upravuje problematiku medzinárodných kúpnych zmlúv. Uvedenú výhradu učinilo Dánsko, Fínsko, Nórsko, Švédsko a Island[10]. Výhrada podľa čl. 92 spôsobuje, že menované štáty sa nepovažujú za zmluvné strany Dohovoru podľa čl. 1 v otázkach súvisiacich s kontraktačným procesom medzinárodnej kúpnej zmluvy v rozsahu, v ktorom tieto štáty realizujú svoje kúpno-predajné transakcie.

Situácia: jedna zmluvná strana je škandinávskym štátom a druhá zmluvná strana nie je zmluvnou stranou Dohovoru. Výhrada podľa čl. 92 deroguje čl.1 ods. 1 písm. a), čo spôsobí že Dohovor na konkrétny prípad (ale stále v časti kontraktačného procesu) nemožno aplikovať, keďže nie sú naplnené podmienky, ktoré sám Dohovor pre svoju aplikáciu vyžaduje. Na daný prípad by sme aplikovali vnútroštátne normy, a v prípade ich absencie pre oblasť kontraktačného procesu by prichádzali do úvahy i normy MPS.

Druhou situáciou, ktorá môže v načrtnutom prípade nastať je použitie aplikačného pravidla podľa čl.1 ods. 1 písm. b) Dohovoru (menované štáty k nemu výhradu neučinili) tzn. prostredníctvom noriem medzinárodného práva súkromného. Môže tu nastať zaujímavá situácia, kedy aj napriek výhrade urobenej podľa čl. 92 možno Dohovor na konkrétny prípad aplikovať ak kolízna norma medzinárodného práva súkromného odkáže na právny poriadok štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru. Výsledkom by bolo, že na daný prípad by sa II. časť Dohovoru aplikovala.

Situácia (tá sa už ale netýka škandinávskych krajín): V prípade, ak by zmluvný štát uskutočnil výhradu nie len k čl. 92 ale i k čl. 95, II. resp. III. časť Dohovoru už nebude možné zaktivizovať pomocou kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného.[11]

Výhrada podľa čl. 95 (viď časť Nepriama aplikácia), čiže odmietnutie druhého pravidla o aplikácii Dohovoru prostredníctvom odkazu noriem medzinárodného práva súkromného, ktoré je zakotvené v čl.1 ods. 1 písm. b) bola uskutočnená viacerými štátmi, vrátane Slovenskej republiky. Okrem nás výhradu uskutočnili Spojené štáty[12], Česká republika, Singapur, Čína, Arménsko, Svätý Vincent a Grenadíny[13].

ii.   Výhrady učinené zmluvnými stranami

Dohovor má prevažne dispozitívnu povahu. Výnimkou je čl. 12, ktorý je kogentného charakteru. čl. 12 vylučuje použitie ustanovení čl. 11, čl. 29 a II. časti Dohovoru o neformálnosti kúpnych zmlúv pri prejavoch vôle zmluvných strán v prípade štátov, ktoré k týmto ustanoveniam podľa čl. 96 vyjadrili výhradu. Ide o štáty, ktoré vo svojich právnych predpisoch vyžadujú, aby sa medzinárodná kúpna zmluva uzavrela alebo preukazovala písomne. Ďalej treba upozorniť na čl. 6, ktorý určuje rozsah autonómie vôle strán. Umožňuje stranám úplne vylúčiť použitie Dohovoru ako celku[14], jednotlivých ustanovení a častí[15] Dohovoru alebo meniť jeho účinky okrem spomenutého čl. 12. Ustanovenie čl. 6 je však obmedzené čl. 4 písm. a), čo spôsobuje značné oslabenie postavenia Dohovoru.[16] V prípade výslovnej dohody zmluvných strán aplikovať na predmetnú zmluvu Dohovor, tento sa stane právnym základom pre režim kúpnej zmluvy.

Ak by nastala situácia, že zmluvné strany by si pre neupravenú oblasť nezvolili rozhodný právny poriadok, aplikoval by sa čl. 7 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého by sa strany spravovali podľa všeobecných zásad, na ktorých dohovor spočíva a v prípade ak takéto nie sú, použili by sa ustanovenia rozhodného právneho poriadku určeného podľa noriem medzinárodného práva súkromného. V prípade ak zmluvné strany dohodou vylúčili aplikáciu Dohovoru a súčasne neurobia dohodu o rozhodnom právnom poriadku (za predpokladu že ju neurobili ani konkludentne), bude sa ich právny vzťah riadiť právnym poriadkom určeným na základe noriem medzinárodného práva súkromného, a súčasne použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu[17] tohto právneho vzťahu.[18]

Dohovor síce umožňuje štátom vylúčiť jeho aplikáciu, avšak nijakým spôsobom neupravuje postup, akým toto môžu zmluvné strany urobiť. Analogicky by sme mohli uplatniť v danom prípade postup ako pri voľbe práva podľa medzinárodného práva súkromného. Dohovor pre dohodu o vylúčení neustanovuje obligatórne písomnú formu. Je však v záujme zmluvných strán učiniť tak, aj keď by tento postup nemusel byť pre zmluvu bežným. Dohoda je totiž samostatnou zmluvou aj napriek jej začleneniu do ustanovení kúpnej zmluvy.

Záver

Spôsob akým je možné Dohovor použiť, je ideálnym pomerom právnej istoty a pružnosti. Povinná aplikácia Dohovoru a súčasná možnosť jeho vylúčenia poskytuje tak požadovanú mieru právnej istoty ako aj možnosť dispozície ustanoveniami Dohovoru podľa potrieb konkrétnej situácie.

Vzhľadom k tomu, že Dohovor, nie je komplexnou právnou úpravou problematiky medzinárodnej kúpnej zmluvy, poskytuje zaujímavý priestor pre podporné použitie prostriedkov neštátnej právnej úpravy. Dokonca to i sám Dohovor vo svojom čl. 9 predpokladá. Napriek tomu, že sa v tomto článku spomínajú len medzinárodné obchodné zvyklosti a vlastná prax strán, povaha Dohovoru umožňuje podporne použiť aj iné prostriedky vytvorené praxou, na akademickej pôde či iných fórach napr. Zásady UNIDROIT, PECL či prostriedky na úrovni EÚ. Podporné použitie slúži k vypĺňaniu medzier v Dohovore a k lepšej úprave zmluvných vzťahov v konkrétnych praktických prípadoch.[19]

Mgr. Natália Záleská,
advokátsky koncipient

CLS Čavojský & Partners, s.r.o.

Zochova 6-8
811 03 Bratislava

Tel.: +421 2 55 64 33 65
Fax: +421 2 55 64 33 61
e-mail: office@clscp.sk

Pobočka Trenčín
Piaristická 273/21
911 01 Trenčín

Tel.: +421 3 26 49 43 92
Fax.: +421 3 26 49 43 93
e-mail: trencin@clscp.sk

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Dostupné na www, k dispozícii >>> tu. 
[2] Štefanková, N.,Lysina, P. a kol.: Medzinárodné právo súkromné, Praha, 2011, C.H.Beck, s.366 Pozri aj - dostupné na www, k dispozícii >>> tu. 
[3] Rozehnalová N.: Aplikace unifikovaného hmotného práva upravujícího mezinárodní kupní smlouvu, Časopis pro právní vědu a praxi, č. 1 , 2003 s.23-24
[4] Rozehnalová N.: Aplikace unifikovaného hmotného práva upravujícího mezinárodní kupní smlouvu, Časopis pro právní vědu a praxi, č. 1 , 2003 s.24
[5] In De Ly, F.: Sources Of International Sales Law: An Eclectic Model, Celebrating Success: 25 Years United Nations Convention on Contracts for the International Sale of Goods, Collation of Papers at UNCITRAL -- SIAC Conference 22-23 September 2005, Singapore, Singapore International Arbitration Centre, s. 35-7
[6] Štefanková, N.,Lysina, P. a kol.: Medzinárodné právo súkromné, Praha, 2011, C.H.Beck, s. 364
[7] Kapitán, Z.: Má vždy metoda přímá přednost před metodou kolizní? Vztah kolizního práva a Vídeňské úmluvy OSN o smlouvách o medzinárodní koupi zboží, In Pocta Zdeňku Kučerovi k 80. narozeninám, Praha, 2008, Karolinum, s.63-4
[8] Situácia aplikovaná na slovenské pomery, ak nie sú splnené podmienky pre aplikáciu Dohovoru by prostredníctvom ZMPSP vyzerala nasledovne: zmluvné strany majú podľa §9 ZMPSP možnosť voľby rozhodného práva, ak ju však neuskutočnia, aplikuje sa §10 ods.2 písm. a) ZMPSP, podľa ktorého je rozhodným právny poriadok štátu, v ktorom sa nachádza sídlo resp. bydlisko predávajúceho.
[9] Štefanková, N.,Lysina, P. a kol.: Medzinárodné právo súkromné, Praha, 2011, C.H.Beck, s.367-8 Pozri aj - dostupné na www, k dispozícii >>> tu.  
[10] Pre komplexný pohľad uvádzame, že menované štáty učinili i výhradu podľa čl. 94 ods.1 a 2, podľa ktorých sa dohovor nebude aplikovať na medzinárodné kúpne zmluvy ak budú mať zmluvné strany svoje miesto podnikania alebo sídlo v menovaných štátoch. Dostupné na www, k dispozícii >>> tu.
[11] Štefanková, N.,Lysina, P. a kol.: Medzinárodné právo súkromné, Praha, 2011, C.H.Beck, s. 378-9 Pozri aj De Ly, F.: Sources Of International Sales Law: An Eclectic Model, Celebrating Success: 25 Years United Nations Convention on Contracts for the International Sale of Goods, Collation of Papers at UNCITRAL -- SIAC Conference 22-23 September 2005, Singapore, Singapore International Arbitration Centre, s. 35-6
[12] Spojené štáty odôvodnili svoje konanie nemožnosťou dostatočne predvídať normy MPS                
[13] Dostupné na www, k dispozícii >>> tu, prevzaté dňa 11.2.2012
[14] Ak zmluvné strany chcú vylúčiť aplikáciu Dohovoru, je potrebné učiniť tak jasným a zrozumiteľným spôsobom, inak by to mohlo viesť nedorozumeniam a prípadnému vzniku sporov. Napr. „Zmluvné strany sa dohodli na tom, že Dohovor na svoj záväzkovo-právny vzťah nebudú aplikovať.“
[15] „Vznik zmluvy sa neriadi Dohovorom“, „Následky porušenia zmluvy sa nebudú riadiť Dohovorom“ 
[16] Raáb I.: Aplikácia dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, Bulletin slovenskej advokácie, 1999, č.6, s. 56
[17] Pod rozumným usporiadaním chápeme výber takého právneho poriadku, ktorý má najbližšie alebo je najvýznamnejší pre konkrétny záväzkovo-právny vzťah. Pre slovenské pomery je ním zväčša sídlo/bydlisko predávajúceho.
[18] Raáb I.: Aplikácia dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, Bulletin slovenskej advokácie, 1999, č.6, s. 57-58
[19] Rozehnalová, N.: Právní režim smluv s mezinárodním prvkem, Právní fórum,č.10,2010, s.467-8

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk