S pojmom násilie vo vzťahu k manželovi ďalej operuje § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „Ak sa z dôvodu fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte, stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným, môže súd na návrh jedného z manželov obmedziť užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do bezpodielového spoluvlastníctva, prípadne ho z jeho užívania úplne vylúčiť.“

S pojmom domáce násilie operuje aj MV SR, ktoré uvádza, že k domácemu násiliu dochádza vo vzťahoch medzi najbližšími osobami a má hlboký dopad na celú rodinu. Ide o násilie, ktorého cieľom je ovládať alebo utláčať inú bytosť, a to ponižovaním a  vyvolávaním strachu - slovným, fyzickým a citovým týraním. Domáce násilie netvorí len jedna bitka, či jeden príležitostný incident. Ide o opakovanú viktimizáciu, t.j. dlhodobo trvajúce násilie a týranie. Obeť je vystavovaná násiliu zas a znova, pretože medzi ňou a páchateľom je blízky vzťah.[1]

Z hľadiska zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej ako „Trestný zákon“) sa v niektorých prípadoch môže jednať o § 208 týranie blízkej osoby s trestnou sadzbou od troch do ôsmich rokov trestu odňatia slobody až po pätnásť až dvadsaťpäť rokov v niektorých kvalifikovaných prípadoch. Za blízku osobu Trestný zákon považuje príbuzného v priamom pokolení, osvojiteľa, osvojenca, súrodenca a manžela/manželku; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú. Pri trestnom čine týrania blízkej osoby sa za blízku osobu považuje aj bývalý manžel, druh, bývalý druh, rodič spoločného dieťaťa a osoba, ktorá je vo vzťahu k nim blízkou osobou podľa odseku 4, ako aj osoba, ktorá s páchateľom žije alebo žila v spoločnej domácnosti.

Pod pojmom medzinárodný únos dieťaťa rodičom môžeme rozumieť neoprávnené premiestnenie zo štátu jeho obvyklého pobytu alebo jeho zadržiavanie v štáte, ktorý nie je štátom jeho obvyklého pobytu, ak sa tohto konania dopustí jeden z rodičov. Premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa v štáte, inom ako je štát obvyklého pobytu dieťaťa, je neoprávneným v prípade, ak rodič dieťa premiestnil alebo ho zadržiava bez súhlasu druhého rodiča, prípadne bez súhlasu súdu štátu, obvyklého pobytu dieťaťa. Za štát obvyklého pobytu dieťaťa sa považuje ten štát, v ktorom má dieťa pobyt najmenej  jeden rok, má tam rodinné a sociálne zázemie.[2]

Právna úprava[3]

Na úseku medzinárodnoprávnej ochrany detí existuje mnoho právnych aktov, ktoré je treba brať do úvahy. Jedná sa o nasledovné akty:

• Dohovor občianskoprávnych aspektov medzinárodných únosov detí, známy aj ako Haagsky Dohovor (ďalej ako „Dohovor“)
• Nariadenie rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností
• nariadenie (ES) č. 1347/2000
• Zákon č. 161/2015 Z.z Civilný mimosporový poriadok (ďalej ako „CMP“). Druhá časť, šiesty diel
• Nariadenie Brusel II

Únos dieťaťa

V prevažnej väčšine prípadov únosu dieťaťa do zahraničia sa jedná o ženy, ktoré utekajú pred domácim násilím páchaným ich manželmi (70% prípadov). Jedná sa ľudí pochádzajúcich zo zahraničia, ktorí uzavreli manželstvo alebo žili s partnerom v jednej domácnosti. Po narodení dieťaťa sa z rôznych dôvodov (najčastejšie teda domáce násilie) rozhodnú odísť do krajiny, z ktorej pochádzajú a hľadajú tam podporu rodiny. V prípadoch páchaného domáceho násilia (či už na ženách alebo mužoch) môže mať aplikácia Dohovoru katastrofálne následky pre týrané osoby vrátane detí. Vo väčšine takýchto prípadov sa jedná o neoprávnené premiestnenie dieťaťa do zahraničia, ktoré následne môže spôsobiť začatie návratového konania v zmysle CMP, v ktorom je možné dočasne upraviť pomery tak, že v zmysle § 367 ods. 1 neodkladným opatrením môže súd nariadiť, aby ten, kto má maloletého pri sebe, maloletého odovzdal do starostlivosti toho, koho označí súd, alebo do striedavej osobnej starostlivosti.

Kedy môže súd rozhodnúť o zamietnutí návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu[4]?

Dohovor prípady zamietnutia návratu dieťaťa do jeho pôvodného miesta obvyklého pobytu upravuje v článku č. 13 nasledovne:

Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

 a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej ako „Súd“) v roku 2010 v prípade Neulinger a Shuruk v Švajčiarsko zaviedol ďalšiu formu kontrolného mechanizmu kde Súd musí brať do úvahy základné princípy medzinárodného práva a ďalších ľudských práv, mimo iného zaviedol aj inštitút najlepšieho záujmu dieťaťa. Moderná súdna prax zaviedla ako nutnosť aj vypočutie dieťaťa a posudzovanie jeho názoru. Je potreba zdôrazniť, že nie každé prianie maloletého dieťaťa je tiež v súlade s jeho najlepšími záujmami. Dôležité je zhodnotiť, či je maloletý schopný racionálne zdôvodniť svoje stanovisko a záujmy. Samotné stanovisko maloletého nie je možné prevziať do výroku súdneho rozhodnutia, lebo je potrebné starostlivo a komplexne posúdiť jeho záujmy[5].

Nedostatky Dohovoru

Dohovor je účinným nástrojom pri návratových konaniach, avšak má významný nedostatok. Dohovor predpokladá, že osoba „únoscu“ je osoba, ktorá nemala primárnu starostlivosť o dieťa, dôvodom únosu bola teda skutočnosť nedostatočného kontaktu so svojím dieťaťom a sklamanie z rozvodu. Na väčšinu prípadov je aplikovateľný článok 12 Dohovoru, ktorý je v drvivej väčšine prípadov v najlepšom záujme dieťaťa. V prvom rade sú problémom novodobé dohody o výchove dieťaťa, kde dieťa má obvyklý pobyt u oboch rodičov, rodičia majú zavedený inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa a teba pri určovaní obvyklého pobytu je nutné uvádzať obe miesta, v druhom rade aj keď je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, rodič je obmedzovaný pri snahe o vycestovanie s dieťaťom do zahraničia. Nové druhy dohôd o starostlivosti o dieťa teda spôsobujú viac návratových konaní ako v dobe keď bol Dohovor prijatý. Účelom Dohovoru bolo navrátiť status quo ante u dieťaťa, v konečnom dôsledku to môže vyústiť v radikálnu zmenu v podmienkach dieťaťa. Rodič, ktorému bude dieťa zverené nemusí byť ochotný vrátiť sa s dieťaťom, alebo v prípade ak sa vráti, tak dieťa môže byť vystavené diametrálne odlišným pomerom voči tým na aké bolo zvyknuté predtým. V mnohých prípadoch práve návratové konanie vystavuje dieťa psychologickej ujme alebo ho vkladá do neprijateľnej situácie.[6]

Dôvody v článku 13 ods. 1 písm. b) vychádzajú zo zvyšujúceho sa porozumenia domáceho násilia a ujmy, ktorú môže takéto násilie spôsobiť priamo či nepriamo deťom. Ako príklad je možné uviesť prekonanú judikatúru, ktorá uvádza, že násilie páchané na matke nebráni styku detí s ich otcom. V súčasnej rozhodovacej praxi je preukázané, že násilie môže mať mnohé formy, nie je limitované iba fyzickou požiadavkou, môže byť rozšírené aj na psychologické, emočné či finančné násilie. Za domáce násilie je možné považovať aj kontrolovanie partnera. V súčasnej dobe je známe, že násilie smerujúce voči rodičovi môže mať škodlivé následky aj na deti, ktoré sú toho svedkom, prípadne sú závislé od psychologického zdravia a sily ich primárneho opatrovateľa, ktorý má za úlohu ich zdravie a najlepší záujem.

V konaniach postupujúcich podľa Haagskeho dohovoru môže prísť ku potenciálnemu konfliktu medzi najlepším záujmom dieťaťa zahrnutého a najlepšími záujmami detí, ktoré boli unesené alebo im únos hrozí. Sú na to rôzne pohľady, niektorí argumentujú, že blahobyt jedného dieťaťa by nemal byť obetovaný pre väčšie dobro viacerých. Na druhú stranu existujú názory, ktoré hovoria o tom, že Súdy umiestnené v krajine obvyklého pobytu dieťaťa sú takmer vždy kvalifikovanejšie na prijatie rozhodnutia kde leží najlepší záujem dieťaťa.

Vplyv násilia na deti

Vo všeobecnej rovine sa všetky štáty, ktoré Dohovor prijali zhodli, že domáce násilie a zneužívanie je relevantné v troch rovinách:

• V prvom rade sa jedná o rovinu svedectva. Deti sa stávajú svedkom násilia, čo v nich vyvoláva škodlivé následky.
• V druhom rade sa jedná o zníženú rodičovskú kapacitu rodiča, ktorý bol vystavený násiliu alebo zneužívaniu.
• V treťom rade sa jedná o situáciu, v ktorej rodič, ktorý deti „uniesol“ sa obáva z návratu s deťmi, ktoré utrpia ujmu alebo budú vystavené neprijateľnej situácii (v prípade ak by boli oddelení).

Dopady pandémie COVID-19 na participáciu dieťaťa na pojednávaní a práva byť vypočuté

V zmysle článku 13 Dohovoru, dieťa má právo byť vypočuté. Váha samostatného názoru dieťaťa je však rôzna. Dohovor neuvádza minimálny vek, od ktorého má byť názor dieťaťa braný striktne tak. ako ho dieťa vysloví. Súd má na základe tohto článku dieťa nevrátiť do štátu jeho obvyklého pobytu. V prípade ak dieťa odmieta návrat do krajiny jeho obvyklého pobytu, súd skúma či dieťa dosiahlo vek spolu s primeraným stupňom vyzretosti.

Pandémia COVID-19 výrazným zásahom zasiahla do návratových konaní. Návratové konania zahŕňajú cestovanie detí, ktoré sa majú vrátiť do krajiny svojho obvyklého pobytu. Avšak takáto cesta nemusí byť v súčasnej situácii objektívne možná, v prípade ak cesta aj možná je, tak sa vytvára základ pre argumentáciu v zmysle článku 13 ods. 1 písm. b) Dohovoru. V súčasnosti sa väčšina súdnych pojednávaní vykonáva dištančne, čo vytvára nové výzvy a stresové situácie, obzvlášť pre deti.

Záver

Domáce násilie je fenoménom, ktorý v spoločnosti existuje dlhodobo a má vplyv nielen na osobu priamo dotknutú násilím aj aj nepriamo na deti. Veríme v to, že v návratových konaniach by deti mali mať príležitosť vyjadriť svoj názor počas súdneho konania, nehľadiac na skutočnosť či bola znesená námietka v zmysle § 13 Dohovoru. Vyjadrenie detí považujeme za ich právo, ktoré by im nemalo byť za žiadnych okolností odobraté. V prípade ak dieťa nedostane možnosť vyjadriť sa, jednalo by sa o konanie „o Nás bez Nás“. Zároveň upozorňujeme na existenciu rozhodnutia ESĽP vo veci Neulinger a Shuruk vs. Švajčiarsko, kde súd uviedol, že nie každé prianie a vyjadrenie maloletého je v súlade s jeho najlepším záujmom.

Mgr. Michal Orviský

Zdroje:

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

Ministerstvo Vnútra Slovenskej republiky, Domáce násilie k dispozici >>> TU.

Zákon č. 300/2005 Z. z.

https://www.pravnenoviny.sk/medzinarodny-unos-deti-rodicom

Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (oznámenie č. 119/2001 Z. z.), prijatý v Haagu 25. októbra 1980, platný pre SR od 1. februára 2001

NARIADENIE RADY (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000

NARIADENIE RADY (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov

Zákon č. 161/2015 Z.z Civilný mimosporový poriadok

Nariadenie (ES) č. 2201/2003 - súdna právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov v manželských veciach a rodičovských veciach

Brenda Hale, Taking Flight—Domestic Violence and Child Abduction, Current Legal Problems, Volume 70, Issue 1, 2017, Pages 3–16, https://doi.org/10.1093/clp/cux001

https://hudoc.echr.coe.int/FRE#{%22itemid%22:[%22001-99817%22]}

https://www.epravo.sk/top/clanky/medzinarodny-unos-deti-unos-dietata-rodicom-4061.html

https://www.europarl.europa.eu/RegData/etudes/IDAN/2020/659819/IPOL_IDA(2020)659819_EN.pdf