Dohovor a právo vlastniť majetok

Právo vlastniť majetok rovnako tak upravuje napríklad článok 1[3] Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vlastnícke právo a trh

Z makroekonomického hľadiska je vlastnícke právo jedným z elementárnych predpokladov existencie samotného trhového hospodárstva. V demokratickom a právnom štáte s trhový hospodárstvom vystupuje do popredia (ako jedna z úloh štátu) najmä v poskytovaní ochrany vlastníckeho práva subjektov pôsobiacich v trhovom hospodárstve daného štátu.

Vlastnícke právo a súkromné právo

S poukazom na uvedené je vlastnícke právo realizáciou jedného zo základných ľudských práv. Objektívne vlastnícke právo je množina právnych noriem, ktoré právne reglementujú ekonomické vzťahy vlastníctva[4]. Subjektívne vlastnícke právo je najúplnejšie a najširšie vecné právo[5].

Vlastnícke právo (dominium, proprietas) je právnou normou zákonodarcu regulovaný právny vzťah. Vo všeobecnosti (tradične) sa vlastnícke právo chápe ako (všeobecné, priame, výlučne) zvrchované právne panstvo, osoby (vlastníka) nad vecou[6] (v právnom slova zmysle).

Z vlastníckeho práva veci vyplývajú pre vlastníka veci jeho parciálne oprávnenia:

1. právo vec: držať (ius possidendi),
2. užívať (ius utendi),
3. požívať a brať z veci plody a úžitky (ius fruendi),
4. podľa vlastného uváženia s vecou nakladať (ius disponendi)[7]
5. a z neho vyplývajúce oprávnenie vec scudziť (ius alienandi),
6. právo vec opustiť (ius deraliquendi),
7. právo vec zničiť (ius abutendi),
8. vec  previesť (transferovať) na inú osobu.

Spoluvlastnícke právo k veci

V slovenskej republike zákonodarca v ustanovení § 136 ods. 1 OZ uvádza, že vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. Vec teda môže spoluvlastnícky patriť viacerým právnym  subjektom a to bez toho, aby bola medzi nich rozdelená. Všetci spoluvlastníci sa pokladajú za jedného vlastníka spoločnej veci. Identické práva ako ma vlastník v prípade individuálneho vlastníckeho práva, pri spoluvlastníckom práve k veci prináležia viacerým osobám[8].

Podľa svoje povahy sa spoluvlastníctvo rozlišuje na ideálne a na reálne[9]. V zmysle zákona spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len medzi manželmi[10].

Spoločný dom alebo byt v BSM

V Slovenskej republike okamihom vzniku manželstva vzniká medzi manželom a manželkou bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (tzv. „BSM“) k veci[11]. U väčšej časti obyvateľov Slovenska je preto pochopiteľné, že niektorí manželia pristupujú po uzatvorení manželstva v istom časovom horizonte následne aj k riešeniu tzv. bytovej otázky. Nadobudnú teda či už dom alebo byt spoločne do BSM.

Vymedzenia násilia v právnom slova zmysle

Hoci sa javí, že pojem násilie je každému človeku intuitívne dostatočne zrozumiteľný, aj v oblasti práva narážame na problém pri jeho právnej definícií. Zákonodarca v trestnom zákone legálnu definíciu[12] pojmu násilia neuvádza.

Trestný zákon však vymedzuje kedy je trestný čin spáchaný násilím. V zmysle Trestného zákona (§ 122 ods. 1) je trestný čin spáchaný násilím:

1. ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby,

alebo

2. je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou,

alebo

3. ak páchateľ použil násilie proti veci iného.

Súdna judikatúra odvodzuje, že Násilím sa rozumie použitie fyzickej sily k prekonaniu alebo zamedzeniu kladeného alebo očakávaného odporu. Násilie musí byť prostriedkom nátlaku na vôľu napadnutého. Nie je podmienkou, aby poškodený kládol odpor, napr. keď si je vedomý fyzickej prevahy útočníka alebo útočníkov a z obavy pred ďalším násilím odpor radšej vôbec neprejavuje a úplne sa podrobuje vôli páchateľa. Násilie spravidla smeruje proti tomu, kto má vec u seba, možno ho však použiť i proti inej osobe alebo veci, ak je prostriedkom nátlaku na vôľu poškodeného (R 1/1980).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí (zo dňa 15. októbra 2012, sp. zn. 5 M Cdo 10/2012) vymedzuje násilie ako úmyselné použitie fyzickej sily alebo moci, buď len pravdepodobne ohrozené alebo skutočné, proti osobe, alebo proti určitej skupine alebo spoločenstvu, ktoré buď má za následok alebo má vysokú pravdepodobnosť následok poranenia, smrť, psychickú škoda, maldevelopment a podobne.

Spoločné črty násilia

Hoci charakteristiky násilia sú rozdielne, v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky SR zo dňa 15. októbra 2012, sp. zn. 5 M Cdo 10/2012 spájajú ich však aj spoločné črty a to najmä:

1. Násilím je každá forma ubližovania, prejavu nadvlády, vyhrážania sa, zneužívania moci, fyzického a sexuálneho nátlaku.
2. Násilie nie je konflikt, v konflikte sa stretnú rovnocenné strany, kým násilie je, keď jedna strana zneužije prevahu moci.
3. Násilím je každý čin, ktorého následkom je, že obeť robí niečo, čo nechce robiť, alebo jej bráni robiť niečo, čo chce robiť, prípadne v nej vyvoláva strach.
4. Násilie nemusí obsahovať fyzický kontakt s obeťou, pretože zastrašovanie, slovné vyhrážky a psychické násilie môžu mať rovnako silné následky.
5. Psychické násilie je každé správanie, ktoré priamo narúša slobodnú vôľu a sebaúctu iného človeka. Nezanecháva síce žiadne viditeľné poranenia, napriek tomu môže byť najhoršou formou násilia. Je zvlášť účinné, ak sa spája s fyzickým násilím.
6. Osobitnou formou násilia je sekundárna viktimizácia - druhotné ubližovanie.
7. Násilím je aj nezabránenie násiliu.

Domáce násilie

Domáce násilie je v určitom zmysle podmnožinou násilia ako takého. Predstavuje sociálne patologický jav, ktorý sa odohráva v rodinnom („domáckom“) prostredí zväčša vo vzťahu jedného manžela k druhému manželovi. Sú však aj prípady kedy domácim násilím netrpí len samotný druhý z manželov, ale napríklad aj deti žijúce v predmetnom dome alebo byte. Domáce násilie sa však deje bez ohľadu na právnu formu vlastníctva či užívacieho práva k domu alebo bytu[13].

Formy domáceho násilia

Domáce násilie má viacero foriem. Vyskytuje sa predovšetkým forme fyzického násilia, psychického násilia, sexuálneho násilia, ekonomického násilia[14] a iné. Z charakteru foriem domáceho násilia vyplýva, že napr. psychické násilie v porovnaní s fyzickým násilím sa preukazuje oveľa ťažšie[15].

Inštitút obmedzenia užívacieho práva v prípadoch domáceho násilia

V reálnom živote nie je vždy manželské spolužitie manželov a blízkych osôb „pod jednou strechou“ harmonické (o.i. aj bez prítomnosti násilia v manželskom zväzku ). Stávajú sa aj prípady kedy sa jeden z manželov dopúšťa fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takéhoto násilia v domácom prostredí či už vo vzťahu k manželovi alebo vo vzťahu k blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte[16].

Vylúčenie z užívania a konkurencia dvoch zákonných práv

Pri vylúčení bezpodielového spoluvlastníka z užívania spoločnej veci patriacej do BSM ide o konkurenciu dvoch práv. Na jednej strane práva jedného manžela vyplývajúce z § 123 OZ a 144 OZ a na strane druhej záujem štátu na tom, aby právo chránilo druhého manžela ako slabšiu stranu. A to aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva, kedy je daný skutkový stav nevyhnutné riešiť za pomoci práva nežiadúcu situáciu tak, aby subjekt práv, ktorý zasahuje do práva druhého subjektu na pokojný a zdravý život, na ochranu zdravého vývoja detí v takomto konaní už nemohol ďalej poručovať.

Vylúčenie bezpodielového spoluvlastníka z užívania spoločnej veci je krajným a výnimočným riešením. Ide totiž nesporne o pomerne veľký zásah do bezpodielových spoluvlastníckych práv spoluvlastníka. Právo však musí chrániť slabšiu stranu. A to aj za cenu zásahu do vlastníckeho práva. Kedy je nevyhnutné riešiť právne situáciu tak, aby subjekt práv, ktorý zasahuje do práva druhého subjektu na pokojný a zdravý život, na ochranu zdravého vývoja detí, bol v jeho užívacom práve k nehnuteľnosti obmedzený.

Zákonodarca v prípadoch domáceho násilia za splnia zákonných predpokladov umožňuje obmedziť užívacie právo druhého manžela k domu alebo bytu patriacemu do BSM, prípadne ho užívania domu alebo bytu vylúčiť úplne[17].

Jedným z predpokladu obmedzenia užívacieho práva v prípadoch domého násilia je podanie kvalifikovaného žalobného návrhu (Návrh na vydanie neodkladného opatrenia na vylúčenie z užívania jedného manžela napr. z bytu alebo domu resp. Žaloba na vylúčenie z užívania jedného manžela napr. z bytu alebo domu) na príslušný súd a preukázanie (žaloba) alebo aspoň osvedčenie (NO) nasledovných skutočností:

1. Bezpodielový spoluvlastnícky vzťah manželov k domu, resp. bytu
2. Spolužitie osôb, medzi ktorými dochádza k hrozbe domáceho násilia v dome alebo v byte.
3. Fyzické alebo psychické násilie voči druhému manželovi alebo blízkej osobe (§ 116 OZ), prípadne existencia hrozby takéhoto násilia.
4. Realizácia násilia, resp. jej hrozby vo vzťahu k manželovi alebo blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom byte, nachádzajúcom sa v bezpodielovom spoluvlastníctve.
5. Neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia[18].

Pričom tieto vyššie uvedené predpoklady musia byť splnené kumulatívne.

Podľa dokritárného výkladu ustanovenia § 146 ods. 2 OZ možno za použitia analógie aplikovať aj v prípade existujúceho násilia alebo jeho hrozby v čase, keď BSM síce zaniklo, ale ešte nedošlo k jeho vyporiadaniu, prípadne sa neuplatnila zákonná domnienka vyporiadania podľa § 149 ods. 4 OZ[19].

Záver

Problematika ochrany druhého manžela právnymi prostriedkami súkromného práva pred domácim násilím vystúpila do popredia ešte viac v čase pandémie ochorenia COVID – 19 a to aj v Slovenskej republike. Na základe praktických skúseností odporúčame druhému z manželov civilné inštitúty právnej ochrany pred domácim násilím paralelne uplatňovať aj s inštitútmi verejného práva[20], správneho práva[21] s poukazom tiež ochranu a podporu obetí trestných činov špecifikovaných v zákone o obetiach trestných činov[22].