Doména sa dá teda charakterizovať ako hierarchicky zostavená postupnosť znakov, ktoré sú pomocou DNS (Domain Name Services) serverov prevádzané na IP adresy za účelom jednoduchšieho, mnemotechnického adresovania počítačov pripojených k sieti internet.[2] Systém doménových mien ako kľúčový nástroj v digitálnom prostredí uľahčuje na jednej strane navigáciu po internete a rovnako umožňuje podnikateľom takýmto spôsobom zvoliť si jedinečné označenie, ktoré ich môže identifikovať a odlíšiť od ostatných podnikateľov - reťaz znakov vedie vždy len k jednej doméne. Vhodne zvolená doména je konkurenčnou výhodou s potenciálnou trhovou hodnotou a stáva sa tak významnou súčasťou nehmotnej zložky podniku.[3]

Na základe vyššie uvedeného je možné zhrnúť, že doménové meno môže byť fantazijné, slovné, resp. znakové označenie reprezentujúce určitú www adresu v sieti internet, pričom jeho registráciou vzniká doména, ktorá určuje obmedzenie doménového mena pre virtuálny priestor použitia na webe, napríklad ako národná doména .sk, ktorá vyjadruje užší vzťah doménového mena k Slovenskej republike so schopnosťou svojim označením identifikovať a odlíšiť jej majiteľa od ostatných podnikateľov, preto je v teórii často radená medzi práva príbuzné priemyselným právam na označenia.

Pri definovaní doménového mena v právnom zmysle slova sa väčšina autorov zhoduje v názore, že nejde o vec, ale o inú majetkovú hodnotu v zmysle § 118 ods. 1 OZ, resp. právo, ktoré vzniká na zmluvnom základe s registrátorom (súkromné podnikateľské subjekty). V prípade konštrukcie domény ako relatívneho subjektívneho práva vzniká majiteľovi doménového mena na základe zmluvy o registrácií právo zriadenia a vedenia zápisu doménového mena v databáze DNS a prípadne iné práva, ktoré mu priznáva zmluva s registrátorom. Otázkou je, či takéto právo k používaniu doménového mena jeho prihlasovateľom a jeho privlastnenia a ďalšieho nakladania s doménovým menom má povahu absolútneho práva pôsobiaceho voči všetkým.

Je tu daná všeobecná povinnosť tretích osôb, na zmluve nezúčastnených, akýmkoľvek spôsobom toto právo nerušiť a zdržať sa konania, ktoré by mohlo brániť stranám v plnení ich záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o registrácii.[4]

Aj keď majiteľovi domény nepatria zo samotnej registrácie domény žiadne absolútne práva, z hľadiska dispozičného oprávnenia pôjde o obdobu oprávnení majiteľov iných práv na označenie, napríklad majiteľ domény ju môže previesť na tretiu osobu, pričom pôjde o postúpenie všetkých práv a prevzatie záväzkov zo zmluvy o registrácii domény.[5]

Doménové meno síce nemožno považovať za vec v právnom zmysle slova, ale pretože registrované doménové meno pôsobí de facto voči všetkým v tom zmysle, že bez prejavu vôle osoby, pre ktorú bolo registrované, sú všetky osoby z registrácie a používania rovnakého doménového mena vylúčené, vzniká tejto osobe k doménovému menu quasi-vlastnícke právo.[6]

Na základe uvedených názorov odbornej verejnosti je možné zhrnúť, že aj keď prihlasovateľovi doménového mena nepatria de jure žiadne absolútne práva, je oprávnený doménové meno (i) používať, (ii) dávať súhlas na jeho používanie, (iii) právo zrušiť registráciu doménového mena, (iv) doménové meno previesť a podobne.

Špeciálnou kategóriou sú tzv. vyhradené doménové mená, ktoré sú obmedzené v možnosti registrácie len pre určité subjekty, ako je to napríklad pri doméne .int, ktorá je vyhradená výlučne pre medzinárodné inštitúcie a vylučuje registráciu obchodnými subjektmi.

Právna úprava doménového mena

Hlavným problémom úpravy doménových mien je nadnárodný, všeobecný (nešpecifický pre určitú oblasť alebo tovary), virtuálny a ťažko regulovateľný charakter internetu.[7] Sieť internetu nemá žiadneho vlastníka, žiadnu centrálnu správu a nepodlieha výkonu verejnej moci, systém prideľovania doménových mien je postavený mimo právnej úpravy.[8] Právnu reguláciu možno analogicky odvodiť len z existujúcich právnych inštitútov.

Technické obmedzenia pre syntax doménových mien ako aj podmienky registrácie doménových mien sa odrážajú v dokumentoch stanovujúcich pravidlá registrácie doménových mien jednotlivých registrátorov. Tieto pravidlá pokiaľ nie sú právnym poriadkom štátu recipované, sa nepovažujú za súčasť práva, predovšetkým s ohľadom na to, že ich dodržiavanie nemožno vymôcť prostriedkami štátneho donútenia (ich vynútenie by bolo možné v prípade, ak by sa tieto pravidlá stali súčasťou zmluvných dojednaní strán). V novších prístupoch sa ale už aj tieto pravidlá považujú za súčasť práva v širšom zmysle a spolu s niektorými inými pravidlami, ktoré nespĺňajú podmienky priamej vynútiteľnosti, sa označujú pojmom soft law, ktoré má značný význam v oblasti doménových mien.[9] Ide však len o súbor noriem, ktorých právna záväznosť pôsobí len vo vzťahu k subjektom, ktoré s nimi prejavili súhlas podpisom zmluvy s príslušným registrátorom.

Doménové meno v slovenskom právnom poriadku

Doménové meno nie je právne zakotvené v právnom poriadku Slovenskej republiky, a preto nie je chránené žiadnym špeciálnym právnym inštitútom. Špeciálna právna úprava oblasti doménových mien úplne chýba, judikátov z tejto oblasti aplikujúcich vybrané ustanovenia rôznych zákonov je zatiaľ nedostatok.

Užívateľ si môže doménové meno registrovať na základe zmluvy s registrátorom. Subjektom zodpovedným za registráciu ako aj vydávanie pravidiel pre registráciu a používanie doménových mien v národnej doméne .sk je v súčasnosti súkromná obchodná spoločnosť SK-NIC, a.s. so sídlom v Bratislave, ktorá je národnou doménovou autoritou. Svoje postavenie nadobudla na základe zmluvy s medzinárodnou centrálnou doménovou autoritou, ktorou je nezisková organizácia ICANN so sídlom v Spojených štátoch amerických. Registrácia a správa národnej domény sa riadi Pravidlami poskytovania menného priestoru v internetovej doméne .sk, ktoré vydáva spoločnosť SK-NIC, a.s.

Doménové meno v práve Európskej únie

Z dôvodu rýchleho rozširovania internetu a elektronického obchodu Komisia považovala za užitočné vznik vrcholovej domény .eu. V oznámení Komisie Rade a Európskemu parlamentu z 11. apríla 2000 (dokument The organisation and management of the Internet, COM 202/2000, cieľom ktorého je harmonizácia v oblasti organizácie a správy internetu) sú doménové mená stručne opísané ako označenia, ktoré v sieťovej komunikácii na rozdiel od číselného adresného systému slúžia na ľahkú identifikáciu internetových uzlov.

Na oznámenie Komisie 202/2000 nadväzujú dokumenty (i) eEurope 2002 (hlavnými cieľmi bolo zvýšenie dostupnosti internetu v Európe, otvorenie všetkých komunikačných sietí a podpora používania internetu kladením dôrazu na ochranu spotrebiteľa a školenie), (ii) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 733/2002 o zavedení domény najvyššej úrovne .eu a (iii) Nariadenie Komisie č. 874/2004 vymedzujúce pravidlá verejnej politiky týkajúcej sa implementácie a funkcií domény .eu a zásady, ktorými sa spravuje registrácia.

Register doménových mien vedie nezisková organizácia založená podľa práva Belgicka s názvom EURid. Podľa Všeobecných podmienok registrácie doménových mien .eu registruje doménové mená prihlasovateľov podľa zásady: „kto skôr príde, ten skôr registruje“. Jediným ukazovateľom je dátum a čas doručenia žiadosti o registráciu doménového mena; podmienkami je, že doménové meno (i) ešte nie je registrované ako doménové meno, (ii) nie je vyhradené, blokované alebo označené registrom ako „neregistrovateľné“ v súlade s pravidlami verejnej politiky, (iii) je dlhé minimálne 2 znaky a maximálne 63 znakov (nepočítajúc .eu príponu), (iv) nezačína ani nekončí pomlčkou (“-”), (v) nemôže obsahovať len dvojmiestny kód štátu a nemôže obsahovať žiadny iný znak ako Latin “A” až “Z” alebo čísla “0” až “9”.[10]

Obdobie registrácie každého doménového mena začína dňom registrácie doménového mena a končí posledným kalendárnym rokom obdobia na ktoré boli zaplatené udržiavacie poplatky. Každý rok sa platia udržiavacie poplatky a kedykoľvek počas obdobia sa môže registrácia doménového mena predĺžiť o ďalší rok, pričom nesmie byť v určitom danom čase, v zmysle Všeobecných podmienok registrácie doménových mien, prekročená súhrnná doba desiatich rokov.

Podľa Všeobecných podmienok sa zmluvné vzťahy medzi registrátorom a prihlasovateľom spravujú belgickým právom a miestne príslušnými sú výlučne príslušné súdy v Bruseli (Belgicko), okrem prípadov spadajúcich pod ADR (pravidlá pre alternatívne riešenie sporov týkajúcich sa domén .eu) v súlade s pravidlami pre riešenie EU sporov. 

V oblasti doménových mien neexistuje ani v medzinárodných zmluvách vecná úprava právnych pomerov s medzinárodným prvkom. Pravidlá a zvyklosti sú pre oblasť doménových mien generované predovšetkým národnými registrátormi spravujúcimi jednotlivé národné domény a na medzinárodnej úrovni sú to predovšetkým WIPO (Svetová organizácia duševného vlastníctva) a ICANN spolu s ďalšími inštitúciami, ktoré sa podieľali na procese reorganizácie správy DNS systému (Domain Name Services system).

V roku 1997 bolo v Ženeve podpísané Memorandum na účely predchádzania a rozhodovania konfliktov medzi držiteľmi doménových mien a majiteľmi ochranných známok a iných práv na označenie. Cieľom bolo zakotvenie, že všetci žiadatelia o registráciu domény sa podrobia podmienkam, ktoré budú predstavovať prostriedky na predchádzanie a urovnávanie sporov, známe ako Best Practice.

Pri registrácii doménového mena registrátor často obmedzuje posudzovanie prihlášky iba na zistenie, či nejestvuje už rovnaké doménové meno v databáze (nie je iná podmienka upravená ani vo Všeobecných podmienkach registrácie domény .eu). Na existenciu iných práv k označeniam, ktoré sú zhodné alebo zameniteľné s doménou, sa v procese registrácie prihliada minimálne alebo vôbec.[11] Navyše na zaregistrovanie nového doménového mena postačuje, aby sa od už zaregistrovaného doménového mena odlišovalo len v malej odchýlke, napríklad zmene jedného písmena. V zmysle pravidiel registrácie vydaných registrátorom, nezodpovedá registrátor za výber ani používanie doménového mena prihlasovateľom voči tretím osobám.

Doménové mená sa tak často dostávajú do kolízie s viacerými právami vzťahujúcimi sa k podobnému alebo zameniteľnému označeniu so skorším právom prednosti, alebo právam majiteľa ochrannej známky, alebo práva vyplývajúceho z obchodného mena. Preto by bolo vhodné, aby si podnikateľ v prípade, že výraz nie je jeho obchodným menom alebo ochrannou známkou, pred podaním prihlášky na registráciu domény preveril, či používaním zamýšľaného mena nezasiahne do práv tretích osôb.

Vyššiu právnu ochranu doménového mena je možné zabezpečiť najmä registráciou doménového mena ako ochrannej známky v požadovanom regióne alebo ak je doménové meno súčasne obchodným menom podniku používané v obchodnom styku. Zo zaužívaných pravidiel Best practice v oblasti registrácie doménových mien je pri existujúcej kolízii dôležitým posúdenie registrácie doménového mena v dobrej viere, teda či registrované doménové meno sa aj v praxi používa alebo ho osoba registrovala len so zámerom ponúknuť ju za odplatu dotknutému subjektu, vtedy môže byť takéto konanie vyhodnotené ako konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi súťaže a nepožívať právnu ochranu,  o čom sa zmienime v článkoch v nasledujúcich mesiacoch.

JUDr. Lenka Pargáčová,
asociovaný advokát

CLS Čavojský & Partners, s.r.o.

Zochova 6-8
811 03 Bratislava

Tel.: +421 2 5564 3365
Fax: +421 2 5564 3361
e-mail: office@clscp.sk

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Cibuľa, M. 2001. Next big thing: doménové mená verzus ochranné známky. Duševné vlastníctvo, roč. 5, č. 2, s. 14. ISSN 1210-1605
[2] Kubliniaková, J. 2004. Doménové mená vo vzťahu k elektronickému obchodu. Bratislava: Katedra právnej informatiky a počítačového práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského, s. 4.; Dostupné na www, k dispozícii >>> tu.
[3] Dolobáč, M. 2008. Doménové mená v hospodárskej súťaži. Justičná revue, roč. 60, č. 10, s. 1419.  ISSN 1335-6461
[4] Sehnalek, D. Právní povaha doménového jména. Publikované online 20.5.2003; Dostupné na www, k dispozícii >>> tu.
[5] Vojčík, P. a kolektív 2012. Právo duševného vlastníctva. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o. s. 338. ISBN 978-80-7380-373-5
[6] Pelikánová, R., Čermák, K. Jr. 2000. Právní aspekty doménových jmen. Praha: Linde Praha, a.s., Právnické a ekonomické nakladatelství Bohumily Hořínkové a Jana Tuláčka, 1. vydání., s. 49, ISBN 80-7201-245-2
[7] Kubliniaková, J. 2004. Doménové mená vo vzťahu k elektronickému obchodu. Bratislava: Katedra právnej informatiky a počítačového práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského, s. 8.; Dostupné na www, k dispozícii >>> tu.
[8] Pelikánová, R., Čermák, K. Jr. 2000. Právní aspekty doménových jmen. Praha: Linde Praha, a.s., Právnické a ekonomické nakladatelství Bohumily Hořínkové a Jana Tuláčka, 1. vydání., s. 11, ISBN 80-7201-245-2
[9] Kubliniaková, J. 2004. Doménové mená vo vzťahu k elektronickému obchodu. Bratislava: Katedra právnej informatiky a počítačového práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského, s. 14; Dostupné na www, k dispozícii >>> tu.
[10] Všeobecné podmienky registrácie doménových men .EU
[11] Dolobáč, M. 2008. Doménové mená v hospodárskej súťaži. Justičná revue, roč. 60, č. 10, s. 1422.  ISSN 1335-6461

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk