To však nemení nič na súvislostiach, ktoré s prípadom pani Lexmann vyplávali na povrch.  

V slovenskej právnej úprave už odo dňa vzniku Slovenskej republiky platí, že jednotlivec /právnická a ani fyzická osoba/ nemôže individuálnou sťažnosťou podanou na Ústavný súd SR namietať nesúlad zákona (prípadne iných predpisov) s Ústavou SR. To pritom platí aj v prípadoch ak ide o také ustanovenie právneho predpisu, ktoré sa pri jeho aplikácii dotýka základných práv a slobôd jednotlivca.

Napriek tomu však právna ochrana jednotlivca nie je v takých prípadoch vylúčená. Problémom však je, že nie vždy je aj garantovaná.  

V prvom rade v konaní pred všetkými orgánmi štátu (vrátane konaní, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd) platí povinnosť tzv. ústavne konformného výkladu všeobecne záväzného predpisu, čo priamo ukladá čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Povinnosť ústavne konformného výkladu všeobecne záväzného právneho predpisu znamená, že ak právny predpis umožňuje viacero výkladov, orgán ktorý ho aplikuje je povinný uprednostniť taký výklad, ktorý je v súlade s Ústavou SR. Ústavne konformný výklad má však svoje hranice /a teda sa nedá vždy použiť/, ktoré spočívajú v tom, že „Ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy“[4].         

Následne ak v súdnom konaní (vrátane konaní, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd) všeobecný súd dospeje k záveru, že napr. ustanovenie zákona, ktoré má v konaní použiť, odporuje Ústave SR /pričom nie je možný jeho ústavne konformný výklad/, obráti sa podaním podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na ústavný súd, vlastné konanie súd preruší a vyčká na rozhodnutie Ústavného súdu SR. To platí tak v občianskom konaní, trestnom konaní ako aj v správnych veciach[5]. Rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov je pre konajúci súd záväzné. Pokiaľ ide o ostatné štátne orgány, zákon im síce nepriznáva právomoc obrátiť sa s požiadavkou na preskúmanie prípadného nesúladu aplikovaného  predpisu  s Ústavou SR, avšak ak sa rozhodnutia orgánov verejnej moci týkajú základných práv a slobôd, musia byť preskúmateľné súdom[6]. Následne rovnako aj správny súd (ako aj spomíname vyššie) má povinnosť sa obrátiť na Ústavný súd SR  ak zistí nesúlad aplikovaného právneho predpisu s Ústavou SR /pokiaľ ho nie je možné ústavne konformne vyložiť/ .    

Je pritom paradoxné, že vo veciach základných práv a slobôd jednotlivcov (fyzických, resp. právnických osôb), o ktorých rozhoduje z pozície súdnej moci výlučne Ústavný súd SR[7], zákony a ani Ústava SR nepredpokladá žiadnu možnosť preskúmania súladnosti v konaní uplatňovaného právneho predpisu s Ústavou SR. To znamená, že ak Ústavný súd SR napr. identifikuje v konaní uvedenom v predchádzajúcej vete, nesúlad uplatňovaného zákona s Ústavou SR, ktorý nie je možné odstrániť ústavne konformným výkladom dotknutého ustanovenia, Ústavný súd SR by mal byť viazaný zákonom, a to aj v prípade ak takýto zákon bude mať za následok porušenie základných práv a slobôd jednotlivca.

Podľa nášho názoru ide o zjavnú medzeru v práve. Tá pritom nielen že nemá žiadne legitímne opodstatnenie, ale môže spolu s porušovaním základných práv a slobôd viesť aj k elementárnej nespravodlivosti. Navyše týka sa aj prípadov, v ktorých Ústavný súd SR rozhoduje o zákonnosti a ústavnosti volieb. Ide preto aj o vážne celospoločenské riziko. Ak totiž Národná rada SR príjme protiústavnú volebnú legislatívu, ktorú v zmysle čl. 125 ods. 1 Ústavy SR nenapadne žiadny z legitimovaných subjektov, tá sa následne bude bez možnosti nápravy Ústavným súdom SR aplikovať na celý volebný proces, čo môže spochybniť legitimitu volieb a tým aj demokratický charakter krajiny. Aj preto treba na túto medzeru poukázať a dať ju tak do pozornosti, aby došlo k jej odstráneniu.

Záverom by sme radi zvýraznili, že je veľkou škodou, že kauza Miriam Lexmann nebola /v dôsledku už spomenutého nedostatočného obsadenia Ústavného súdu SR/ Ústavným súdom SR na podklade podanej volebnej sťažnosti meritórne posúdená. Bolo by totiž právne veľmi pútavým čítaním, ktorého obsahom by:

• bola argumentácia Ústavného súdu SR ohľadne toho či by sa zaoberal otázkou prípadnej protiústavnosti spomínanej brexitovej novely volebného zákona, a ak áno tak k akým záverom by dospel, ako by vyhodnotil to či bolo možné zo strany štátnej volebnej komisie ústavnokonformne, resp. eurokonformne vyložiť brexitovú novelu volebného zákona tak, aby bola aplikovaná v súlade s uplatneným volebným systémom pomerného zastúpenia (čo by v praxi znamenalo, že poslancom čakateľom by sa stal Eugen Jurzyca z SaS), resp.
• bolo odôvodnenie postupu a samotného rozhodnutia Ústavného súdu SR v prípade ak by dospel k záveru, že brexitovú novelu volebného zákona nebolo s ohľadom na jej znenie možné zo strany štátnej volebnej komisie ústavnokonfonformne vyložiť, čo by zároveň predpokladalo záver Ústavného súdu SR o protiústavnosti tejto novely (s tým, že Ústavný súd SR by musel v takom prípade vysporiadať aj s ústavou výslovne stanovenou právomocou ústavného súdu rozhodovať o „ústavnosti“ volieb[8]). Bohužiaľ na podklade podanej volebnej sťažnosti sme sa nedozvedeli či by Ústavný súd SR v takom prípade poskytol ochranu základným právam Kresťanskodemokratického hnutia a Miriam Lexmann a celkovo aj spravodlivosti precedentným rozhodnutím, alebo by to odmietol z dôvodu viazanosti znením brexitovej novely a nemožnosti (s ohľadom na spomenutú medzeru v práve) prihliadnuť na jej nesúlad s Ústavou SR v rámci konania o volebnej sťažnosti.