Z nesúhlasných stanovísk vyplynula zásadná pripomienka, ktorá je založená na tom, že právne predpisy nedefinujú pojem „trvalá starostlivosť o dieťa“, čo pri tak zásadnom nároku, ako je nárok zamestnanca na dovolenku, spôsobuje nejednoznačnú interpretáciu zákona týkajúcu sa okruhu oprávnených zamestnancov. Je preto viac než pravdepodobné, že nejednoznačná a nedostatočne určitá právna úprava, ktorá nadobudne účinnosť od 01.01.2020, bude spôsobovať zamestnávateľom viacero aplikačných problémov. Pritom nie je novinkou, že Zákonník práce priznáva zamestnancom trvale sa starajúcim o dieťa do určitého veku dieťaťa napríklad nároky súvisiace s úpravou pracovného času zamestnanca.
 
Už v minulosti však vznikali rôzne diskusie v odborných kruhoch týkajúce sa len jedného z mnohých aplikačných problémov, a to striedavej starostlivosti o dieťa a bola nastolená jasná otázka, či je možné striedavú osobnú starostlivosť rozvedených rodičov o dieťa považovať za trvalú starostlivosť. Síce jednoznačný názor nebol prijatý, ale minimálne po dobu, keď má rodič dieťa vo svojej osobnej starostlivosti, možno sa stotožniť s tým, že sa v tomto období jedná o trvalú starostlivosť.

Napriek tomu, že pojem trvalá starostlivosť o dieťa vytvára praktické problémy, s ktorými sa borí aj odborná verejnosť, novela ponecháva na zamestnávateľoch, aby sa vysporiadali so životnou situáciou, v ktorej sa zamestnanec nachádza. Dôležitejšie však je to, že za nesplnenie povinností stanovených pracovnoprávnymi predpismi hrozí zamestnávateľovi uloženie pokuty zo strany príslušného inšpektorátu práce.

V nadväznosti na novelu je preto nevyhnutné spresniť pojem trvalá starostlivosť o dieťa. Ďalej  by bolo vhodné jednoznačne vymedziť, či nárok na päťtýždňovú dovolenku majú obaja rodičia, resp. všetci, ktorí sa starajú o dieťa s trvalým charakterom, alebo len jedna osoba.

Pri súčasnej konštrukcii trvalej starostlivosti o dieťa by to mohlo znamenať, že nárok na dovolenku by mali mať všetci zamestnanci spĺňajúci podmienku osobnej starostlivosti o dieťa. To znamená, že nárok by vznikol obom rodičom súčasne, ak sa starajú o dieťa, a dokonca by sa nemuselo jednať výhradne len o rodičov, pretože je evidentné, že podstatná je starostlivosť o dieťa, nie rodičovstvo. Určite je možné polemizovať aj nad tým, že nárok by vznikol aj zamestnancovi, ktorý žije v spoločnej domácnosti s deťmi svojho manžela, prípadne družky a stará sa o nich. Na tomto mieste vzniká otázka, či pojem trvalá starostlivosť má byť spätý s pojmom domácnosť, ktorej legálnu definíciu obsahuje Občiansky zákonník.

Ako by mal zamestnávateľ postupovať, ak vznikne opačná situácia, a teda pôjde o vlastné dieťa zamestnanca, o ktoré sa zamestnanec nestará, prípadne nežije s dieťaťom v jednej domácnosti a zároveň nebolo rozhodnuté o zverení dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov. V akom rozsahu môže vôbec zamestnávateľ získavať údaje o rodinných pomeroch zamestnanca, aby zároveň tieto rodinné pomery neboli chápané v zmysle diskriminácie zamestnanca, ak sa rozhodne zvýšený nárok na dovolenku zamestnancovi nepriznať.

Ďalej vzniká otázka, ako by mal zamestnávateľ postupovať, ak je dieťa zverené do náhradnej starostlivosti, ktorá je zákonom o rodine chápaná ako viacero osobitne usporiadaných, na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť. Na tomto mieste je však potrebné brať do úvahy morálne hľadisko, ako je to chápané z pohľadu osoby, ktorej je dieťa na základe rozhodnutia súdu do náhradnej starostlivosti zverené. Je evidentné, že účelom náhradnej starostlivosti je zabezpečiť osobnú starostlivosť o dieťa, ktorá z rôznych dôvodov nie je rodičmi dieťaťa zabezpečená. Preto aj náhradná starostlivosť by mohla spadať do pojmu trvalá starostlivosť o dieťa.

Ďalším negatívom prijatej novely je to, že žiadnym spôsobom nelimituje vek dieťaťa, ako je to upravené v iných ustanoveniach Zákonníka práce. Zároveň sa vytvára ďalšia polemika, či v zmysle navrhovanej úpravy zvýšený nárok na dovolenku vznikne už v roku, v priebehu ktorého sa zamestnanec začne trvalo starať o dieťa. A naopak, či analogicky zanikne tento nárok už v tom kalendárnemu roku, v priebehu ktorého sa zamestnanec prestane trvalo starať o dieťa.

Novela opomenula veľkú časť zamestnancov, na ktorých sa nárok na zvýšenú výmeru dovolenky nevzťahuje. Ide o štátnych zamestnancov vykonávajúcich prácu na základe zákona o štátnej službe, na ktorý sa Zákonník práce vzťahuje len delegovane, teda pokiaľ tak výslovne stanovuje zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení. V dôsledku toho návrh nepôsobí diskriminačne iba pri porovnaní súkromného a verejného sektora. Rovnaký výsledok vzniká aj v rámci samotného verejného sektora, keď jednej časti zamestnancov (zamestnanci pri výkone práce vo verejnom záujme) nárok vzniká, a inej časti zamestnancov (štátni zamestnanci) nárok nevzniká.

Vzhľadom na vyššie uvedené bude potrebné, aby v prípade, že nedôjde k novelizácii Zákonníka práce, príslušné štátne orgány, najmä Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, vydali záväzné usmernenie k výkladu pojmu trvalá starostlivosť o dieťa na účely nároku zamestnanca na dovolenku v rozsahu 5 týždňov, v opačnom prípade je možné očakávať, že právny stav od 01.01.2020 spôsobí navýšenie počtu nespokojných zamestnávateľov a nespokojných sťažujúcich sa zamestnancov. Výsledkom môže byť podávanie antidiskriminačných žalôb zo strany zamestnancov a ukladanie pokút zamestnávateľom zo strany inšpektorátov práce.



Mgr. Lukáš Kukura,
senior právnik


KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.

Dunajská 32
811 08 Bratislava

Tel.:    +421 244 450 556
e-mail:    office@kvasnovsky-partners.sk  
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk