25.10.2019
ID: 4621upozornenie pre užívateľov
Efektívnejší prístup k spravodlivosti v medzinárodných sporoch?
Posledné júlové zasadnutie Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného prinieslo prijatie dlho očakávaného Dohovoru o uznávaní a výkonu cudzích súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (tzv. „Hague Judgments Convention[1]“). Medzinárodné obchody neprebiehajú iba v rámci Európskej únie alebo iných združení štátov, v rámci ktorých už uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí funguje na inom právnom základe. Doteraz chýbal medzinárodný nástroj riešenia tejto problematiky. Nový Dohovor je v tomto smere zábleskom nádeje.
Tento nový dohovor by mal priniesť zníženie nákladov na transakcie a súdne spory v cezhraničných konaniach a podporiť efektívny prístup k spravodlivosti pre všetkých. Cieľom Dohovoru je uľahčiť multilaterálny obchod a investície založené na jednotných pravidlách. Prínosom Dohovoru je najmä zvýšenie istoty a predvídateľnosti, podpora lepšieho riadenia rizík transakcií a súdnych sporov, skrátenie časovej lehoty na uznanie a výkon rozsudkov v iných jurisdikciách. Tieto zmeny by podľa tlačovej správy vydanej Haagskou konferenciou[2] mali priniesť lepšiu, efektívnejšiu a lacnejšiu cestu k domoženiu sa svojich nárokov pre jednotlivcov aj právnické osoby. Dohovor je výsledkom dlhodobej spolupráce odborníkov z viacerých krajín a bol prijatý na Haagskej konferencii v rámci programu „Judgement project“, ktorý bol odštartovaný ešte v roku 1966.
Aktuálna situácia a rozsah Haagskeho dohovoru
Primárnym účelom Dohovoru je zabezpečiť, aby rozhodnutie súdu jedného zmluvného štátu malo rovnaké právne účinky a bolo vykonateľné aj na území iného zmluvného štátu. Takýto postup by výrazne zjednodušil proces uznávania a výkonu cudzích súdnych rozsudkov, nakoľko aktuálne je táto problematika upravená prevažne na základe národnej legislatívy jednotlivých štátov a bilaterálnych dohôd o právnej pomoci, napr. členské štáty EÚ sa pri uznávaní a výkone rozsudkov riadia nariadením Brusel I bis (občianske a obchodné veci) a nariadením Brusel II bis (manželské a rodinné veci), ďalej poznáme tzv. Luganský dohovor (1988), ktorý platí medzi EÚ a členmi Európskeho združenia voľného obchodu.
Dohovor nie je možné aplikovať na rozhodnutia vo veciach správnych, daňových alebo colných (čl. 1 Dohovoru). Taktiež sa Dohovor netýka niektorých špecifických oblastí občianskeho a obchodného práva, napr. rozhodnutia vo veciach statusových, manželských a rodinných vrátane rozhodnutí o výživnom, dedenia, konkurzu a reštrukturalizácie, duševného vlastníctva, prepravy cestujúcich a tovaru, ochrany súkromia a dobrého mena, a iné (čl. 2 Dohovoru). To neplatí, ak sú tieto záležitosti riešené v rámci predbežnej otázky a netvoria samostatný predmet konania.
Dohovor sa vzťahuje iba na rozhodnutia súdov, nie na rozhodnutia iných štátnych orgánov alebo rozhodcovských rozsudkov. Dohovor sa vzťahuje na všetky formy a typy rozsudkov bez ohľadu na ich označenie, a to vrátane súdnych zmierov alebo samostatných rozhodnutí o priznaní náhrady trov konania, s výnimkou rozhodnutí o predbežnom/neodkladnom opatrení.
Podmienky pre uznanie a výkon cudzích súdnych rozhodnutí
Na aplikáciu Dohovoru pri uznaní a výkone rozhodnutia je potrebné určité spojenie medzi žalovaným alebo predmetom konania a štátom, ktorého súd rozhodnutie vydal. Toto spojenie je ďalej definované v konkrétnych ustanoveniach čl. 5 a čl. 6 Dohovoru.
V čl. 5 sú stanovené kategórie rozsudkov, ktoré sú spôsobilé na uznanie a výkon. Tento článok obsahuje extenzívny zoznam nepriamych dôvodov, na základe ktorých je určená právomoc Dohovoru. Tieto dôvody sa delia na tri kategórie založené na i) spojení medzi štátom pôvodu a odporcom (napr. obvyklý pobyt v štáte pôvodu), ii) jurisdikcii súdu na základe súhlasu (napr. výslovný súhlas súdu pôvodu počas v priebehu konania) alebo iii) súvislosť medzi nárokom a štátom pôvodu (napr. miesto plnenia zmluvy).
Niektoré z týchto dôvodov sa bežne vyskytujú v národných legislatívach týkajúcich sa uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych alebo obchodných veciach. Dohovor, až na jednu výnimku, žiadnym spôsobom neobmedzuje uznávanie a výkon rozhodnutí podľa vnútroštátneho práva. Čl. 15 Dohovoru stanovuje, že s výhradou čl. 6 Dohovor nebráni uznaniu alebo výkonu rozsudkov podľa vnútroštátneho práva. Čl. 6 obsahuje výlučnú právomoc týkajúcu sa vecných práv k nehnuteľnostiam, t.j. k uznaniu a výkonu rozsudku, ktorým sa rozhodlo o vecných právach k nehnuteľnostiam, dochádza iba v prípade, ak sa nehnuteľnosť nachádza v štáte pôvodu.
Dôvody pre odmietnutie uznania a výkonu cudzích súdnych rozhodnutí
Dôvody na odmietnutie uznania a výkonu cudzích súdnych rozhodnutí sú upravené v čl. 7 Dohovoru. Dôvody na odmietnutie možno rozdeliť do dvoch kategórií (i) založené na spôsobe konania v štáte pôvodu (napr. žalovaný nebol riadne informovaný o začatí konania) alebo (ii) na základe povahy a obsahu rozsudku (napr. ak je rozsudok v rozpore s rozsudkom súdu štátu, v ktorom sa žiada o výkon).
Zmluvné štáty môžu naviac jednostranne odložiť alebo odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie, ktorého predmet či strany majú úzku väzbu na tento štát alebo pokiaľ bol samotný štát stranou konania. V neposlednom rade môže štát vylúčiť aplikáciu Dohovoru na rozhodnutia týkajúce sa špecifickej záležitosti, na ktorej má vážny záujem (čl. 18 Dohovoru).
Proces uznania alebo výkonu rozhodnutia sa riadia právnou úpravou dožiadaného štátu. S procesom nemajú byť spojené žiadne dodatočné poplatky ani preddavky, avšak Dohovor umožňuje dožiadanému štátu toto pravidlo jednostranným vyhlásením vylúčiť. Rozhodnutie predložené na uznanie a výkon sa predkladá v úradne overenej a preloženej kópii.
Záver
Aktuálna situácia a rozsah Haagskeho dohovoru
Primárnym účelom Dohovoru je zabezpečiť, aby rozhodnutie súdu jedného zmluvného štátu malo rovnaké právne účinky a bolo vykonateľné aj na území iného zmluvného štátu. Takýto postup by výrazne zjednodušil proces uznávania a výkonu cudzích súdnych rozsudkov, nakoľko aktuálne je táto problematika upravená prevažne na základe národnej legislatívy jednotlivých štátov a bilaterálnych dohôd o právnej pomoci, napr. členské štáty EÚ sa pri uznávaní a výkone rozsudkov riadia nariadením Brusel I bis (občianske a obchodné veci) a nariadením Brusel II bis (manželské a rodinné veci), ďalej poznáme tzv. Luganský dohovor (1988), ktorý platí medzi EÚ a členmi Európskeho združenia voľného obchodu.
Dohovor nie je možné aplikovať na rozhodnutia vo veciach správnych, daňových alebo colných (čl. 1 Dohovoru). Taktiež sa Dohovor netýka niektorých špecifických oblastí občianskeho a obchodného práva, napr. rozhodnutia vo veciach statusových, manželských a rodinných vrátane rozhodnutí o výživnom, dedenia, konkurzu a reštrukturalizácie, duševného vlastníctva, prepravy cestujúcich a tovaru, ochrany súkromia a dobrého mena, a iné (čl. 2 Dohovoru). To neplatí, ak sú tieto záležitosti riešené v rámci predbežnej otázky a netvoria samostatný predmet konania.
Dohovor sa vzťahuje iba na rozhodnutia súdov, nie na rozhodnutia iných štátnych orgánov alebo rozhodcovských rozsudkov. Dohovor sa vzťahuje na všetky formy a typy rozsudkov bez ohľadu na ich označenie, a to vrátane súdnych zmierov alebo samostatných rozhodnutí o priznaní náhrady trov konania, s výnimkou rozhodnutí o predbežnom/neodkladnom opatrení.
Podmienky pre uznanie a výkon cudzích súdnych rozhodnutí
Na aplikáciu Dohovoru pri uznaní a výkone rozhodnutia je potrebné určité spojenie medzi žalovaným alebo predmetom konania a štátom, ktorého súd rozhodnutie vydal. Toto spojenie je ďalej definované v konkrétnych ustanoveniach čl. 5 a čl. 6 Dohovoru.
V čl. 5 sú stanovené kategórie rozsudkov, ktoré sú spôsobilé na uznanie a výkon. Tento článok obsahuje extenzívny zoznam nepriamych dôvodov, na základe ktorých je určená právomoc Dohovoru. Tieto dôvody sa delia na tri kategórie založené na i) spojení medzi štátom pôvodu a odporcom (napr. obvyklý pobyt v štáte pôvodu), ii) jurisdikcii súdu na základe súhlasu (napr. výslovný súhlas súdu pôvodu počas v priebehu konania) alebo iii) súvislosť medzi nárokom a štátom pôvodu (napr. miesto plnenia zmluvy).
Niektoré z týchto dôvodov sa bežne vyskytujú v národných legislatívach týkajúcich sa uznávania a výkonu rozsudkov v občianskych alebo obchodných veciach. Dohovor, až na jednu výnimku, žiadnym spôsobom neobmedzuje uznávanie a výkon rozhodnutí podľa vnútroštátneho práva. Čl. 15 Dohovoru stanovuje, že s výhradou čl. 6 Dohovor nebráni uznaniu alebo výkonu rozsudkov podľa vnútroštátneho práva. Čl. 6 obsahuje výlučnú právomoc týkajúcu sa vecných práv k nehnuteľnostiam, t.j. k uznaniu a výkonu rozsudku, ktorým sa rozhodlo o vecných právach k nehnuteľnostiam, dochádza iba v prípade, ak sa nehnuteľnosť nachádza v štáte pôvodu.
Dôvody pre odmietnutie uznania a výkonu cudzích súdnych rozhodnutí
Dôvody na odmietnutie uznania a výkonu cudzích súdnych rozhodnutí sú upravené v čl. 7 Dohovoru. Dôvody na odmietnutie možno rozdeliť do dvoch kategórií (i) založené na spôsobe konania v štáte pôvodu (napr. žalovaný nebol riadne informovaný o začatí konania) alebo (ii) na základe povahy a obsahu rozsudku (napr. ak je rozsudok v rozpore s rozsudkom súdu štátu, v ktorom sa žiada o výkon).
Zmluvné štáty môžu naviac jednostranne odložiť alebo odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie, ktorého predmet či strany majú úzku väzbu na tento štát alebo pokiaľ bol samotný štát stranou konania. V neposlednom rade môže štát vylúčiť aplikáciu Dohovoru na rozhodnutia týkajúce sa špecifickej záležitosti, na ktorej má vážny záujem (čl. 18 Dohovoru).
Proces uznania alebo výkonu rozhodnutia sa riadia právnou úpravou dožiadaného štátu. S procesom nemajú byť spojené žiadne dodatočné poplatky ani preddavky, avšak Dohovor umožňuje dožiadanému štátu toto pravidlo jednostranným vyhlásením vylúčiť. Rozhodnutie predložené na uznanie a výkon sa predkladá v úradne overenej a preloženej kópii.
Záver
Dohovor by v prípade jeho ratifikácie, čo možno najvyšším počtom štátov, splnil vysoké ambície, ktoré sa spájajú s jeho prijatím. Podľa aktuálne dostupných informácií je zatiaľ jediným signatárom Uruguaj[3]. Pozitívny dopad Dohovoru sa však prejaví až v horizonte niekoľkých rokov, nakoľko Dohovor nadobudne platnosť voči jednotlivým štátom až po 12 mesiacoch po jeho ratifikácii a bude sa uplatňovať až na rozsudky, ktoré boli vydané v konaní začatom v čase, keď Dohovor platil pre štát pôvodu aj pre štát, v ktorom sa má rozsudok vykonať. Cesta k Dohovoru bola poznačená dlhými rokovaniami a kompromisnými riešeniami jednotlivých členov Haagskej konferencie, čo prináša určitú nádej, že táto snaha nebola márna a Dohovor prinesie očakávaný efekt a zlepšenie prístupu k spravodlivosti v medzinárodných sporoch.
JUDr. Simona Laktišová,
advokátka___________________________________________