Po akcii sťažovateľ R. R. podal 17. júla 2013 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekciu kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby v Bratislave trestné oznámenie, v ktorom žiadal o prešetrenie zásahu polície z 19. júna 2013 a konania policajtov proti jeho osobe. Uznesením z 23. augusta 2013 vyšetrovateľ odmietol trestné oznámenie, keďže podľa neho nebol dôvod na začatie trestného stíhania. Proti uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, táto však bola prokuratúrou zamietnutá ako nedôvodná. Medzitým sa nezisková organizácia ETP, Slovensko, obrátila na verejnú ochrankyňu práv s tým, že došlo k porušeniu základných práv obyvateľov žijúcich na Budulovskej ulici v Moldave nad Bodvou. Verejná ochrankyňa práv konštatovala porušenie viacerých základných práv obyvateľov Budulovskej ulice a výsledky svojho prešetrenia predstavila v rámci mimoriadnej správy Výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny Národnej rady Slovenskej republiky. Na základe všetkých informácií dala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky pokyn na začatie trestného stíhania a určila, že dozor nad vyšetrovaním bude viesť krajský prokurátor v Prešove. Na základe toho bolo 20. januára 2014 vyšetrovateľom sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra začaté trestné stíhanie vo veci policajného zásahu pre podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov. V jeho priebehu bolo vykonané rozsiahle dokazovanie za účelom čo najobjektívnejšieho zistenia skutkového stavu. Bolo vykonaných viac ako 280 výsluchov osôb, či už v procesnom postavení poškodených alebo svedkov, bolo vykonaných 7 konfrontácií, takmer 40 rekognícií, 1 vyšetrovací pokus, vypracovaných bolo viac ako 80 znaleckých posudkov z celého spektra znaleckých odborov a do vyšetrovacieho spisu bol zabezpečený rozsiahly listinný dôkazný materiál, pričom vyšetrovací spis mal ku dňu vydaniu meritórneho rozhodnutia vyšetrovateľom viac ako 6 000 strán. Vyšetrovateľ nakoniec uzneseniami z 23. novembra 2015 a 22. marca 2016 konanie zastavil. Proti obom uzneseniam o zastavení trestného stíhania bolo možné podať sťažnosť, čo sťažovatelia aj využili. Krajská prokuratúra v Prešove 16. februára 2016 a 19. mája 2016 zamietla sťažnosti sťažovateľov ako nedôvodné. Sťažovatelia sa obrátili na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ich sťažnosti podané podľa článku 127 ústavy spojil na spoločné konanie a uznesením sp. zn. III. ÚS 548/2017 z 12. septembra 2017 odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Sťažovatelia sa následne obrátili na ESĽP, kde namietali porušenie článku 3 (zlé zaobchádzanie počas zásahu a predvedenia na obvodné oddelenie, ako aj neúčinnosť a prieťahy pri následnom vyšetrovaní), článku 13 (neexistencia účinného prostriedku nápravy) a článku 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru. 

ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že tvrdenia sťažovateľov o zlom zaobchádzaní a násilí počas prevozu na obvodné oddelenie, ako aj o násilí na tomto oddelení, neboli preukázané. Preto sa zaoberal iba tvrdeniami sťažovateľov o zlom zaobchádzaní počas zásahu. V tomto ohľade uviedol, že v prípade sťažovateľov znalecký posudok vypracovaný v priebehu vyšetrovania potvrdil existenciu zranení, ktoré mohli vzniknúť použitím tupých predmetov, ako napríklad obuškov. Nebolo teda sporné, že sťažovatelia počas zásahu utrpeli určité zranenia. ESĽP sa ďalej zaoberal otázkou, či použité donucovacie opatrenia boli primerané a vyjadril názor, že správanie sťažovateľov nebolo takého charakteru, aby odôvodnilo použitie donucovacích prostriedkov v podobe použitia obuškov, ktorých použitie ani nebolo zaznamenané v hlásení z akcie. Preto konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti. Napriek tomu na záver poznamenal, že popis policajného zásahu sťažovateľmi, najmä ich tvrdenia o brutálnom bití, nezodpovedal rozsahu ich zranení zistených lekármi, ktorí ich vyšetrovali. Ďalej podotkol, že tvrdenie druhého sťažovateľa, že v priebehu svojho zadržania utrpel zranenie predlaktia, nezodpovedalo skutočnosti. 

Čo sa týka vyšetrovania udalosti, ESĽP vnútroštátnym orgánom vytkol, že konanie, ktoré bolo iniciované prvým sťažovateľom, malo nedostatky, pretože prvý sťažovateľ nebol vypočutý, ani nebolo nariadené znalecké dokazovanie. Až druhé vyšetrovanie bolo vedené s náležitou starostlivosťou, avšak vzhľadom na časový odstup medzi namietaným zlým zaobchádzaním a vyšetrovacími úkonmi, ktoré sa týkali sťažovateľov, bol už len z hľadiska ľudskej pamäte potenciál týchto opatrení prispieť k splneniu účelu účinného vyšetrovania v zmysle článku 3 Dohovoru obmedzený. Preto došlo k porušeniu článku 3 aj vo vzťahu k vedeniu účinného vyšetrovania, teda v jeho procesnej časti. 

ESĽP ďalej konštatoval porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu, že vnútroštátne orgány sa nedostatočne zaoberali potenciálnym rasovým motívom nariadenia celého policajného zásahu aj napriek tomu, že sťažovatelia naň s odkazom na správu ombudsmanky poukazovali. Čo sa týka samotného vedenia vyšetrovania, ESĽP nezistil žiadnu diskrimináciu sťažovateľov. 

Námietkami na absenciu účinného prostriedku nápravy sa ESĽP nezaoberal. 

Ako spravodlivé zadosťučinenie ESĽP priznal každému zo sťažovateľov 20 000 eur a ako trovy konania im priznal spoločne 6 500 eur.