Prípady Pozemkové spoločenstvo lesný a pasienkový urbár (LPU) Dechtice proti Slovenskej republike a Poľnohospodárske družstvo Dechtice proti Slovenskej republike sa týkali dĺžky konania o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy. Konanie sa začalo podaním žaloby viacerými žalobcami v júli 2014 a v čase podania sťažností na ESĽP stále prebiehalo. Sťažovatelia sa na prieťahy v konaní sťažovali aj na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Ten v auguste 2021 vyslovil porušenie ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a priznal každému zo sťažovateľov 500 EUR ako primerané finančné zadosťučinenie. ESĽP v oboch prípadochkonštatoval, že vzhľadom na dĺžku konania, zistené prieťahy a skutočnosť, že sťažovatelia neprispeli k celkovej dĺžke konania, finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom nemožno považovať za dostatočné. Preto v prípade Pozemkové spoločenstvo lesný a pasienkový urbár (LPU) Dechtice priznal sťažovateľovi 1 300 EUR ako náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy a 250 EUR na pokrytie nákladov a výdavkov, ktoré sťažovateľovi vznikli a v prípade sťažnosti Poľnohospodárske družstvo Dechtice proti Slovenskej republike priznal sťažovateľovi 1 800 EUR ako náhradu majetkovej a nemajetkovej umy a 250 EUR ako náhradu trov konania.

V prvom prípade Sarkocy proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 1971/22) sa sťažovateľ sťažoval na neprimeranú dĺžku občianskoprávneho konania, ktoré sa začalo v júni 2012. Prvostupňový súd rozhodol rozsudkom v septembri 2015 a odvolací súd v decembri 2017 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Následne sťažovateľ podal dovolanie na najvyšší súd, ktorý dovolanie odmietol. Sťažovateľ sa obrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní dvakrát na ústavný súd, ktorý prvej ústavnej sťažnosti sťažovateľa vyhovel, prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 600 EUR. Druhej ústavnej sťažnosti taktiež vyhovel, sťažovateľovi priznal náhradu trov konania, no nepriznal mu žiadne finančné zadosťučinenie. ESĽP vo svojom rozsudku uviedol, že vzhľadom na to, že ústavné sťažnosti sťažovateľa neboli namierené voči odvolaciemu a najvyššiemu súdu, obdobie konania pred týmito súdmi nespadá do rámca preskúmania zo strany ESĽP z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Ďalej konštatoval, že napriek tomu, že ústavný súd prikázal prvostupňovému súdu konať bezodkladne, okresnému súdu trvalo ďalšie takmer tri roky, kým právoplatne rozhodol a nápravu dosiahnutú na vnútroštátnej úrovni tak nemožno považovať za dostatočnú. ESĽP sťažovateľovi priznal 3 300 EUR.

V druhom prípade Sarkocy proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 19303/20) sa sťažovateľ sťažoval na neprimeranú dĺžku dvoch konaní. V prvom konaní, týkajúcom sa žaloby o zaplatenie peňažnej sumy, podanej v roku 2007, vystupoval ako odporca a konanie skončilo právoplatne v marci 2019. Sťažovateľ sa na jeho dĺžku sťažoval trikrát na ústavnom súde. Prvú sťažnosť ústavný súd v roku 2012 odmietol. Na základe druhej sťažnosti v roku 2013 ústavný súd rozhodol o porušení práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie vo výške 500 EUR. Aj na základe tretej sťažnosti ústavný súd v roku 2020 konštatoval porušenie práva sťažovateľa, avšak finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, považujúc deklarovanie porušenia za dostatočné zadosťučinenie. Druhé konanie, ktorého dĺžku sťažovateľ namietal, sa týkalo vzájomného návrhu sťažovateľa v prvom uvedenom konaní proti žalobcovi, ktorý prvostupňový súd v roku 2012 vylúčil na samostatné konanie. Ústavný súd jeho sťažnosť odmietol konštatujúc, že sťažovateľ značne prispel k dĺžke konania.  

Vo vzťahu k prvému z občianskoprávnych konaní bol medzi sťažovateľom a vládou Slovenskej republiky už v roku 2013 uzavretý zmier, na základe ktorého bolo sťažovateľovi vyplatené odškodnenie. Vláda aj s odkazom na ďalšie odškodnenie priznané ústavným súdom preto namietala, že sťažovateľ už v súvislosti s dĺžkou tohto konania získal celkovo 4 500 EUR a nemožno ho ďalej považovať za obeť porušenia práva. ESĽP vo svojom rozsudku uviedol, že vo vzťahu k prvému konaniu bude posudzovať iba obdobie od roku 2013 do roku 2019. Ďalej uviedol, že hoci ústavný súd konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, to sa týkalo iba etapy konania o trovách, čo je v rozpore s jeho ustálenou judikatúrou. Ďalej podotkol, že ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému obdobiu nenariadil súdu prvého stupňa konať bez ďalších prieťahov a ani sťažovateľovi nepriznal žiadne finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu, ktorú neprimeranou dĺžkou konania utrpel. Zároveň však ESĽP vzal do úvahy rozhodnutie ústavného súdu z roku 2013, v ktorom ústavný súd konštatoval porušenie sťažovateľovho práva a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 500 EUR. ESĽP rozhodol, že vzhľadom na výšku priznaného zadosťučinenia, sťažovateľ stratil status obete a túto časť sťažnosti zamietol. Čo sa týka druhého občianskoprávneho konania, ESĽP poznamenal, že ústavná sťažnosť sťažovateľa nebola namierená voči najvyššiemu súdu a tak vzhľadom na podmienku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy obdobie konania pred týmto súdom ESĽP nemôže preskúmať. ESĽP taktiež konštatoval, že sťažovateľ už nie je účastníkom napadnutého konania a tak sťažnosť, pokiaľ ide o časť konania po rozhodnutí prvostupňového súdu zo septembra 2020, musí byť odmietnutá. ESĽP tak preskúmal obdobie od mája 2012 do septembra 2020, okrem obdobia, keď prebiehalo konanie pred najvyšším súdom. V súvislosti s týmto konaním ESĽP konštatoval porušenie sťažovateľovho práva a priznal mu 2 700 EUR ako náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy.  

V prípade Rybár a Veselská proti Slovenskej republike sa sťažovatelia sťažovali na neprimeranú dĺžku konania, ktoré sa začalo v auguste 2018, keď sťažovatelia podali žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia. V septembri 2020 prvostupňový súd vyhlásil medzitýmny rozsudok týkajúci sa právneho základu nároku sťažovateľov, proti ktorému sa žalovaná spoločnosť neúspešne odvolala. Prvostupňovému súdu bol spis vrátený v apríli 2021 a v septembri 2021 bolo žalobe sťažovateľov vyhovené rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť. Konanie sa skončilo v máji 2022, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania. Sťažovatelia sa na dĺžku konania neúspešne sťažovali na ústavnom súde. ESĽP akceptoval argumenty vláda a vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že sťažovatelia ho neinformovali, že konanie prebiehalo na dvoch stupňoch, o čom bol informovaný vládou. Ďalej poukázal na to, že ústavná sťažnosť sťažovateľov nesmerovala proti odvolaciemu súdu, preto obdobie odvolacieho konania nespadá do rozsahu jeho skúmania. ESĽP poznamenal, že konanie pred prvostupňovým súdom v čase rozhodnutia ústavného súdu trvalo približne 3 roky a 2 mesiace. Vzhľadom na uvedenú dobu a skutočnosť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie dva týždne po zrušení obmedzení v súvislosti s Covid-19, ESĽP uznal, že obmedzenia v súvislosti s Covid-19 platné od marca do júna 2020 mali určitý nepriaznivý účinok na dĺžku napadnutého konania. Berúc do úvahy tiež skutočnosť, že v čase vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu už konanie prebiehalo iba v časti týkajúcej sa výpočtu trov konania, ESĽP akceptoval rozhodnutie ústavného súdu, že nedošlo k porušeniu požiadavky na prejednanie veci v primeranej lehote. Pokiaľ išlo o konanie nasledujúce po rozhodnutí ústavného súdu, konštatoval, že sťažovatelia sa mohli opäť obrátiť na ústavný súd. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ESĽP sťažnosť odmietol ako zjavne nepodloženú.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR