Týmto zároveň zástupkyňa SR pred Európskym súdom pre ľudské práva pripomína, že Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) je povinný zohľadňovať uvedené rozsudky vo svojej ďalšej rozhodovacej praxi a preukázať zmenu svojej praxe Výboru ministrov Rady Európy, ktorý dohliada nad výkonom rozsudkov.

V prípade Grešáková proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 77164/12) sťažovateľka namietala, že dĺžka občianskoprávneho konania, vedeného na Okresnom súde Žilina, bola neprimerane dlhá. Namietala aj porušenie článku 13 Dohovoru, ktorý zakotvuje právo na účinný prostriedok nápravy. V prípade sťažovateľky rozhodoval o jej sťažnosti podľa článku 127 ústavy aj ústavný súd, ktorý sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu, že pred podaním sťažnosti na ústavný súd nepodala sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov s tým, že  dĺžka prieťahov bola nižšia ako v prípade Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike, na ktorý sťažovateľka vo svojej sťažnosti odkazovala. Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, Európsky súd pre ľudské práva sa v rozsudku nestotožnil s právnym názorom ústavného súdu s tým, že prípad je podľa neho analogický  s prípadom Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike, na ktorý poukázala sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti. V tomto ohľade odkázal na obdobné rozsudky prijaté výborom troch sudcov proti Slovenskej republike, ako napríklad Csákó, Bednár a Klinovská. Pripomenul, že v každom individuálnom prípade sa musí presvedčiť, či ochrana ľudských práv poskytnutá ústavným súdom je zlučiteľná s tou, ktorú Európsky súd pre ľudské práva poskytuje podľa Dohovoru. V prípadoch týkajúcich sa dĺžky konania bude táto podmienka zachovaná iba vtedy, keď rozhodnutie ústavného súdu  umožňuje preskúmavanie konaní ako celku takým spôsobom ako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Vzhľadom k tomu, že v predmetnom prípade vláda s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu argumentovala iba rozdielnou dĺžkou prieťahov, Európsky súd pre ľudské práva mal za to, že prípad je rovnaký ako prípady uvádzané vyššie a sťažnosti na článok 6 ods. 1 a 13 Dohovoru vyhlásil za prijateľné. Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutého konania Európsky súd pre ľudské práva poznamenal, že bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1. S poukazom na svoje závery týkajúce sa vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru o porušení článku 13 Dohovoru s tým, že sťažovateľka nemala k dispozícii vo vzťahu k jej sťažnosti na dĺžku konania účinný prostriedok nápravy. Za zistené porušenie článku 6 ods. 1  a 13 Dohovoru priznal pani Grešákovej 1 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy 600 eur z titulu náhrady trov konania.

V prípade Maxian a Maxianová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 65579/14​) sťažovatelia namietali, že dĺžka občianskoprávneho konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda je neprimeraná.  Sťažovatelia sa dvakrát sťažovali na dĺžku konania prostredníctvom sťažnosti podľa článku 127. Prvú sťažnosť ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Poukázal na skutočnosť, že súdne konanie, v ktorom podľa sťažovateľov malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo dlhšiu dobu prerušené (dva krát) a  v čase mimo prerušenia súdneho konania nezistil dôvod na prijatie sťažnosti v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní okresného súdu. Druhú sťažnosť sťažovateľov ústavný súd uznesením z analogických dôvodov opätovne odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Európsky súd pre ľudské práva sa nestotožnil s námietkou vlády, že sťažovatelia stratili status poškodenej osoby, pretože ústavný súd im priznal odškodnenie v konaní, kvôli ktorému bolo namietané konanie prerušené  vo výške 2656 EUR, ani s námietkou, že sťažnosť na obdobia namietaného konania, o ktorých rozhodoval ústavný súd, je zjavne nepodložená. Sťažnosť preto vo vzťahu k obdobiam, ktoré posúdil ústavný súd, vyhlásil za prijateľnú. Po preskúmaní dĺžky relevantného obdobia Európsky súd pre ľudské práva poznamenal, že bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 priznal Európsky súd pre ľudské práva spoločne sťažovateľom 2 700 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 1 600 eur z titulu trov konania. Na druhej strane Európsky súd pre ľudské práva na základe námietky vlády sťažnosť na dĺžku konania, kvôli ktorému bolo konanie prerušené v období od 27. septembra 2007 do 10. novembra 2008, a na ďalší priebeh namietaného konania po 16. januári 2014 vyhlásil za neprijateľnú z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy.

Zdroj: TS MSp

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk