​Na ESĽP sa sťažovatelia obrátili ešte v rokoch 2007 až 2009 a sťažovali sa na porušenie ich práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku uplatňovania regulácie nájomného na byty, ktoré vlastnia. Súd skonštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1 a priznal spolu tridsiatim štyrom sťažovateľom celkovo sumu 1 867 000 EUR ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Za trovy konania im priznal spolu 68 237,99 EUR.

Sťažovatelia sú vlastníkmi bytov, v ktorých sa uplatňovala alebo stále uplatňuje regulácia nájomného a nie je možné ich prenajímať za trhových podmienok. Sťažovatelia v týchto prípadoch predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku v podobe regulácie nájomného na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Ďalej tvrdili, že v rozpore s článkom 13 Dohovoru nemali k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy, a že v rozpore s článkom 14 Dohovoru, zakazujúcim diskrimináciu, boli znevýhodnení oproti vlastníkom iných bytov. 

Rozhodnutiami zo 4. januára 2012 ESĽP po preskúmaní stanovísk vlády a sťažovateľov vyhlásil tieto sťažnosti za čiastočne prijateľné. Odmietol námietku týkajúcu sa údajnej neexistencie prostriedku nápravy podľa článku 13 Dohovoru, a to z dôvodu, že namietaný zásah do práv sťažovateľov vyplýva priamo zo zákona a Dohovor nevyžaduje existenciu prostriedku nápravy v takejto situácii. V rozhodnutiach o niektorých prípadoch ďalej rozhodol, že námietku údajnej diskriminácie v rozpore s článkom 14 Dohovoru týchto vlastníkov oproti vlastníkom bytov, na ktoré sa systém regulovaného nájomného nevzťahuje, nie je potrebné osobitne skúmať. V ostatných prípadoch o tejto námietke rozhodol v rozsudkoch a konštatoval, že prípady nevyvolávajú samostatnú otázku z hľadiska článku 14 Dohovoru.

V rozsudku Mečiar a ďalší proti Slovenskej republike ďalej ESĽP z procesných dôvodov odmietol časť sťažnosti týkajúcu sa tých bytov, vo vzťahu ku ktorým sa regulácia nájomného prestala uplatňovať viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažností, tak ako to vláda namietala. Sťažnosť tak odmietol vo vzťahu k 126 bytom. Vo vzťahu k zvyšným 105 bytom sťažnosť vyhlásil za prijateľnú.

Pokiaľ ide o podstatu sťažností, ESĽP odkázal na svoje závery uvedené v rozsudkoch Bittó a ďalší proti Slovenskej republike z 28. januára 2014 a Bukovčanová a ďalší proti Slovenskej republike z 5. júla 2016. V nich už posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch a uznal, že systém regulácie nájomného sleduje legitímny cieľ – sociálnu politiku štátu, je teda „v súlade so všeobecným záujmom“. Pri posudzovaní primeranosti tohto opatrenia pripisoval význam najmä skutočnosti, že tento systém bol zavedený po páde komunistického režimu, v období transformácie ekonomiky, a to s cieľom ochrany nájomníkov v bytoch, ktoré boli vrátené pôvodným vlastníkom. Tiež považoval za podstatné, že štát uskutočňoval legislatívne zmeny umožňujúce zvýšenie regulovaného nájomného a napokon jeho zrušenie, ktorých cieľom bolo zmierniť dopad regulácie na vlastníkov bytov. Na druhej strane považoval za významné, že regulácia nájomného sa uplatňuje už viac ako dvadsať rokov, pričom na väčšinu dotknutých bytov sa vzťahuje počas celého tohto obdobia. V tejto súvislosti si tiež všimol, že vláda viackrát avizovala dereguláciu nájomného, pričom tieto plány boli vždy odložené. ESĽP konštatoval, že pre posúdenie tejto veci je dôležitý najmä skutočný dopad regulácie nájomného a v tomto ohľade vzal do úvahy rozdiel medzi najvyšším možným regulovaným nájomným a trhovým nájomným vo vzťahu k dotknutým bytom. Aj keď sa tvrdenia strán k tejto otázke líšili, ESĽP konštatoval, že regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku. Podľa názoru ESĽP, štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.

ESĽP napokon podotkol, že pred ním v súčasnosti prebieha konanie o ďalších 14 podobných sťažnostiach, týkajúcich sa 200 sťažovateľov a výkon rozsudku Bittó a ďalší proti Slovenskej republike (v ktorom vyzval štát na zavedenie osobitného prostriedok nápravy, ktorý umožní získať náhradu škody za zistené porušenie) stále prebieha.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, trinásti sťažovatelia v prípadoch Riedel a Stínová, Horáková a ďalší, Sochor a Kordoš a ďalší požadovali 812 392,56 EUR ako majetkovú škodu, 203 193,92 EUR ako nemajetkovú ujmu a 7 410,97 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 221 700 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 6 663,63 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.

V prípade Mečiar a ďalší dvadsaťjeden sťažovateľov požadovalo v súvislosti s bytmi, vo vzťahu ku ktorým bola sťažnosť vyhlásená za prijateľnú, spolu 17 184 510,87 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej každý zo sťažovateľov požadoval z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR. Sťažovatelia tiež požadovali 348 688,48 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 1 645 300 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 61 574,36 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.

Zdroj: TS MSp

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk