Prípad sa týkal spravodlivosti trestného konania proti dvom sťažovateľom, ktorí boli uznaní za vinných z úkladnej vraždy spáchanej v roku 2010 a odsúdení na tresty odňatia slobody v trvaní 22 a 25 rokov. Prvý sťažovateľ bol uznaný vinným ako objednávateľ vraždy a druhý sťažovateľ ako jej vykonávateľ. Súdy sa pri odsúdení opreli najmä o svedectvá svedkov B., C. a D., ktorých výpovede boli podľa sťažovateľov nedôveryhodné a ktorí podľa nich mohli proti nim vypovedať a spolupracovať s vyšetrovateľom výmenou za beztrestnosť alebo z pomsty sťažovateľom. Návrhy sťažovateľov na vykonanie dôkazov v trestnom konaní boli zamietnuté.  Odvolávajúc sa na článok 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru sa sťažovatelia na ESĽP sťažovali, že vyšetrovacie orgány a všeobecné súdy nevypočuli svedkov, ktorých žiadali vypočuť s cieľom svedectva v ich prospech. Sťažovatelia chceli, aby boli títo svedkovia vypočutí za účelom preukázania nedostatočného motívu k skutku, ako aj za účelom vyvrátenia výpovede svedka C., na ktorej bolo napokon založené ich odsúdenie. Tvrdili, že pri zisťovaní skutkových okolností prípadu a ich viny sa súdy opierali výlučne o usvedčujúce dôkazy predložené prokurátorom a neuviedli dostatočné dôvody, pre ktoré odmietli vykonať akýkoľvek dôkaz navrhovaný obhajobou.

ESĽP vo svojom rozsudku uviedol, že sťažovateľmi navrhované svedectvá sa mali týkať motívu ako štrukturálneho prvku skutku (motív bol súčasťou skutkovej podstaty) a dôveryhodnosti výpovede kľúčového svedka proti sťažovateľom, preto ich ESĽP považoval za relevantné pre podstatu obvinení. Vyšetrovateľ aj špecializovaný trestný súd zamietli návrhy na vykonanie dôkazov tak, že sa najmä odvolali na platné procesné pravidlá, ktoré vo všeobecnosti umožňujú odmietnuť vykonať ďalšie dôkazy, ak je to zbytočné alebo ak sú dôkazy nepodstatné alebo nadbytočné. Vyšetrovateľ a najvyšší súd okrem toho spomenuli, že sťažovateľmi navrhované dôkazy by nemali žiadny vplyv na skutkový stav, ktorý už bol preukázaný na základe iných dôkazov, a že neexistuje nič, čo by spochybnilo už vykonané skutkové zistenia, okrem vlastných tvrdení sťažovateľov. ESĽP v tomto ohľade poukázal na všeobecný obsah tohto posúdenia, ktoré nebolo podporené žiadnymi konkrétnymi prvkami. Ďalej podotkol, že hoci procesné pravidlá špecificky vyžadovali, aby v odsudzujúcom rozsudku súd vysvetlil, prečo odmietol vykonať ďalšie dôkazy, rozsudok špecializovaného trestného súdu z 25. septembra 2012 takéto vysvetlenie neobsahoval. Najvyšší súd ako dovolací súd, ani ústavný súd tento aspekt nepreskúmali. Podľa ESĽP tak vnútroštátne súdy neposkytli dostatočné dôvody pre odmietnutie vykonať dôkazy navrhnuté sťažovateľmi. ESĽP ďalej podotkol, že zo skutkových okolností prípadu sa javí, že orgány preskúmali iba jednu verziu udalostí a odmietli preskúmať verziu predloženú sťažovateľmi a zdôraznil potrebu starostlivého preverovania výpovedí svedkov, ktorí sú sami zapletení do trestnej činnosti a svedčia výmenou za beztrestnosť alebo iné výhody. ESĽP dospel k záveru, že vzhľadom na to, ako vnútroštátne súdy reagovali na žiadosť sťažovateľov o výsluch svedkov v ich prospech, bolo konanie ako celok nespravodlivé a došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru.

Prvý sťažovateľ požadoval 5 000 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a druhý sťažovateľ požadoval z rovnakého titulu 10 000 eur; nárok na náhradu nákladov a výdavkov si sťažovatelia neuplatnili. ESĽP rozhodol, že výrok o porušení Dohovoru predstavuje pre sťažovateľov dostatočné spravodlivé zadosťučinenie za akúkoľvek utrpenú nemajetkovú ujmu a ich nároky peňažného charakteru zamietol.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR