Sťažovateľ bol obvinený, vzatý do väzby a neskôr obžalovaný z viacerých skutkov na základe toho, že s cieľom presadzovať práva zvierat zhromažďoval výbušniny, niektoré z nich spolu s písomnými vyhrážkami poslal veterinárovi a do centrály siete supermarketov a zostrojil a nechal explodovať nástražný výbušný systém pri vchode do prevádzky rýchleho občerstvenia v Košiciach. V júni 2013 ho Okresný súd Košice I odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov a uložil mu ochranný dohľad v trvaní 36 mesiacov. Sťažovateľ podal odvolanie a v októbri 2013 Krajský súd v Košiciach rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa. V júli 2014 okresný súd sťažovateľa opäť odsúdil na rovnaký trest a uložil mu ochranný dohľad. V septembri 2014 krajský súd odmietol sťažovateľovo odvolanie a odsudzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť. Na základe dovolania podaného sťažovateľom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudky nižších súdov zrušil z dôvodu, že správne zistený skutkový stav bol nesprávne právne posúdený ako obzvlášť závažný zločin terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme. Vec bola vrátená prvostupňovému súdu, ktorý sťažovateľa v septembri 2016 uznal vinným z viacerých obzvlášť závažných zločinov a prečinov, odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov a 6 mesiacov a uložil mu ochranný dohľad v trvaní 36 mesiacov. Sťažovateľ sa odvolal a trestné konanie stále nie je právoplatne skončené. Počas celého tohto obdobia bol sťažovateľ vo väzbe, ktorá bola opakovane predĺžená.

Sťažovateľ na ESĽP žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru, konkrétne dĺžky a dôvodnosti väzby. Tvrdil, že vnútroštátne súdy pri rozhodovaní o jeho pokračujúcej väzbe nevzali do úvahy osobitosť jeho situácie danú jeho duševným stavom a nezaoberali sa jeho argumentmi v tomto ohľade.

ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že súdy sa pri predlžovaní sťažovateľovej väzby opierali o hrozbu pokračovania v trestnej činnosti a hrozbu úteku a poukazovali na systematické plánovanie spáchaných skutkov sťažovateľom, jeho dlhodobú psychiatrickú liečbu a skutočnosť, že spáchanie viacerých skutkov nepopieral. Odvolávali sa tiež na získané dôkazy a výpovede svedkov, ktoré potvrdzovali, že sťažovateľ mal v úmysle sfalšovať svoj občiansky preukaz a v prípade odhalenia sa pokúsiť o útek. ESĽP bol presvedčený, že vnútroštátne orgány sa za daných okolností až do prvého odsúdenia sťažovateľa mohli odôvodnene obávať, že sťažovateľ sa dopustí ďalšej trestnej činnosti a ujde. Po zrušení rozsudku z júna 2013 sa však v trestnom konaní riešila výlučne otázka sťažovateľovej trestnej zodpovednosti v závislosti od jeho nepríčetnosti. Sťažovateľ sa odvolával na potrebu psychiatrickej liečby jeho schizotypovej poruchy, v dôsledku ktorej bola jeho väzba podľa neho neprimeraná a nebola nevyhnutná. Vnútroštátne súdy sa podľa ESĽP vo svojich rozhodnutiach o väzbe otázkami duševného stavu sťažovateľa nezaoberali a opakovali dôvody, ktoré už boli skôr uvedené, a to napriek tomu, že už mali k dispozícii aj nový znalecký posudok týkajúci sa duševného stavu sťažovateľa a boli povinné reagovať na argumenty sťažovateľa o údajnej absencii dôvodov na väzbu vo svetle nových informácií. ESĽP poznamenal, že vláda v konaní tvrdila, že vnútroštátne súdy sa zaoberali osobitnými okolnosťami sťažovateľovho prípadu a predložila písomnú komunikáciu medzi okresným súdom a riaditeľom väznice, týkajúcu sa sťažovateľovho zdravia a schopnosti väznice zabezpečiť mu náležitú starostlivosť. ESĽP však poukázal na to, že vnútroštátne súdy majú povinnosť uviesť vo svojich rozhodnutiach argumenty pre alebo proti väzbe a v tomto prípade sa uvedená komunikácia v dotknutých rozhodnutiach vnútroštátnych súdov nespomínala. Tieto skutočnosti boli pre ESĽP dostatočné na prijatie záveru, že dôvody väzby, ktoré vnútroštátne orgány uviedli v rozhodnutiach o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z decembra 2013, nebrali do úvahy jeho osobnú situáciu, konkrétne jeho duševný stav. V dôsledku toho neboli dôvody sťažovateľovej väzby medzi 24. októbrom 2013 (kedy mali súdy k dispozícii dva protichodné psychiatrické znalecké posudky) a 2. aprílom 2014 (kedy ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa) dostatočné. ESĽP rozhodol, že článok 5 ods. 3 Dohovoru bol porušený. Zvyšné námietky sťažovateľa vyhlásil za neprijateľné.
 
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 30 000 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 18 600 EUR z titulu nákladov a výdavkov. ESĽP mu priznal 6 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 9 000 EUR z titulu nákladov a výdavkov, vo zvyšku nároky zamietol.


Zdroj: TS MSp

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk