Prípad sa týkal podmienok väzby sťažovateľa v zariadeniach v Banskej Bystrici a obmedzeného kontaktu s jeho rodinou. Sťažovateľ najprv neúspešne podal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý ju odmietol ako neprípustnú, keďže najprv mal využiť možnosti, ktoré ponúka dozorná činnosť prokurátora, Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže a ministerstvo spravodlivosti.

Rozhodnutie ESĽP
Európsky súd pre ľudské práva zamietol viaceré sťažnosti sťažovateľa vrátane podmienok v cele (svetlo, teplá voda, teplota, kvalita stravy), ako aj obmedzení telefonických kontaktov a návštev, pretože nevyčerpal dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy.

Súd sa zaoberal len námietkami týkajúcimi sa veľkosti cely, času povoleného na pobyt vonku a možností voľnočasových aktivít. Konštatoval, že veľkosť cely spĺňala minimálne medzinárodné štandardy a že väčšinu času bol sťažovateľ v cele sám na vlastnú žiadosť. Navyše, počas pohovorov so zástupcami príslušných orgánov nemal žiadne sťažnosti.

Súd uzavrel, že podmienky väzby nepredstavovali zlé zaobchádzanie podľa článku 3 Dohovoru. Tiež nenašiel dôkazy o diskriminácii podľa článku 14 Dohovoru a túto sťažnosť označil za nepodloženú.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR