11.8.2017
ID: 3776upozornenie pre užívateľov
Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil tri rozsudky v prípadoch týkajúcich sa regulovaného nájomného
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil tri rozsudky. Prvým rozhodol spoločne o prípadoch Matuschka a ďalší proti Slovenskej republike a Vaňura a ďalší proti Slovenskej republike, druhým rozhodol o prípadoch Balan a ďalší proti Slovenskej republike a Červenčík a ďalší proti Slovenskej republike a tretím rozhodol o prípadoch Bajzík a ďalší proti Slovenskej republike a Kiaček a ďalší proti Slovenskej republike. Všetky prípady sa týkajú systému regulovaného nájomného.
Na ESĽP sa sťažovatelia obrátili v rokoch 2010 až 2014 a sťažovali sa na porušenie ich práva na pokojné užívanie majetku v dôsledku uplatňovania regulácie nájomného na byty, ktoré vlastnia a diskrimináciu oproti iným vlastníkom bytov. Súd skonštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1 (právo na pokojné užívanie majetku) a priznal spolu 101 sťažovateľom celkovo sumu 3 644 130 EUR ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (sťažovatelia požadovali viac ako 32 miliónov eur ako náhradu majetkovej škody a 50 000 EUR pre každého ako náhradu nemajetkovej ujmy). Za trovy konania im priznal spolu 190 245 EUR (sťažovatelia požadovali viac ako 700 tisíc eur).
Sťažovatelia sú vlastníkmi bytov, v ktorých sa uplatňovala alebo stále uplatňuje regulácia nájomného a nie je možné ich prenajímať za trhových podmienok. Sťažovatelia v týchto prípadoch predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku v podobe regulácie nájomného na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Ďalej tvrdili, že v rozpore s článkom 14 Dohovoru, zakazujúcim diskrimináciu, boli znevýhodnení oproti vlastníkom iných bytov. Niektorí z nich okrem toho namietali aj porušenie článku 13 Dohovoru v dôsledku skutočnosti, že nemali k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy.
ESĽP z procesných dôvodov odmietol časť sťažností týkajúcu sa tých bytov, vo vzťahu ku ktorým sa regulácia nájomného prestala uplatňovať viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažností, tak ako to namietala vláda. Odmietol tak sťažnosti podané niektorými konkrétnymi sťažovateľmi vo vzťahu ku všetkým ich bytom alebo bytovým domom a ďalej odmietol sťažnosti vo vzťahu k ďalším 169 bytom. Vo vzťahu k zvyšným 116 bytom sťažnosti vyhlásil za prijateľné.
Pokiaľ ide o podstatu sťažností, ESĽP odkázal na svoje závery uvedené v rozsudkoch Bittó a ďalší proti Slovenskej republike z 28. januára 2014 a Bukovčanová a ďalší proti Slovenskej republike z 5. júla 2016. V nich už posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch a uznal, že systém regulácie nájomného sleduje legitímny cieľ – sociálnu politiku štátu, je teda „v súlade so všeobecným záujmom“. Pri posudzovaní primeranosti tohto opatrenia pripisoval význam najmä skutočnosti, že tento systém bol zavedený po páde komunistického režimu, v období transformácie ekonomiky, a to s cieľom ochrany nájomníkov v bytoch, ktoré boli vrátené pôvodným vlastníkom. Tiež považoval za podstatné, že štát uskutočňoval legislatívne zmeny umožňujúce zvýšenie regulovaného nájomného a napokon jeho zrušenie, ktorých cieľom bolo zmierniť dopad regulácie na vlastníkov bytov. Na druhej strane považoval za významné, že regulácia nájomného sa uplatňuje už viac ako dvadsať rokov, pričom na väčšinu dotknutých bytov sa vzťahuje počas celého tohto obdobia. V tejto súvislosti si tiež všimol, že vláda viackrát avizovala dereguláciu nájomného, pričom tieto plány boli vždy odložené.
ESĽP konštatoval, že pre posúdenie tejto veci je dôležitý najmä skutočný dopad regulácie nájomného a v tomto ohľade vzal do úvahy rozdiel medzi najvyšším možným regulovaným nájomným a trhovým nájomným vo vzťahu k dotknutým bytom. Aj keď sa tvrdenia strán k tejto otázke líšili, ESĽP konštatoval, že regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku. Podľa názoru ESĽP, štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.
Ďalej odmietol námietku týkajúcu sa údajnej neexistencie prostriedku nápravy podľa článku 13 Dohovoru, a to z dôvodu, že namietaný zásah do práv sťažovateľov vyplýva priamo zo zákona a Dohovor nevyžaduje existenciu prostriedku nápravy v takejto situácii.
Napokon rozhodol, že prípady nevyvolávajú samostatnú otázku z hľadiska článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, tridsaťdva sťažovateľov v prípadoch Matuschka a ďalší proti Slovenskej republike a Vaňura a ďalší proti Slovenskej republike požadovalo spolu 11 370 261,48 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej každý zo sťažovateľov požadoval z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR. Sťažovatelia tiež požadovali 314 249,68 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 1 249 930 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 74 824 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.
V prípadoch Balan a ďalší proti Slovenskej republike a Červenčík a ďalší proti Slovenskej republike päťdesiatštyri sťažovateľov (niektorí z nich sú manželské páry počítané ako jeden sťažovateľ) požadovalo spolu 13 094 903,77 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej každý zo sťažovateľov požadoval z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR. Sťažovatelia tiež požadovali 260 544,20 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 1 407 800 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 73 683 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.
V prípadoch Bajzík a ďalší proti Slovenskej republike a Kiaček a ďalší proti Slovenskej republike pätnásť sťažovateľov požadovalo spolu 7 984 092,41 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej každý zo sťažovateľov požadoval z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR. Sťažovatelia tiež požadovali 143 969 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 986 400 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 41 738 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.
Zdroj: TS MSp
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk
Sťažovatelia sú vlastníkmi bytov, v ktorých sa uplatňovala alebo stále uplatňuje regulácia nájomného a nie je možné ich prenajímať za trhových podmienok. Sťažovatelia v týchto prípadoch predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku v podobe regulácie nájomného na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Ďalej tvrdili, že v rozpore s článkom 14 Dohovoru, zakazujúcim diskrimináciu, boli znevýhodnení oproti vlastníkom iných bytov. Niektorí z nich okrem toho namietali aj porušenie článku 13 Dohovoru v dôsledku skutočnosti, že nemali k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy.
ESĽP z procesných dôvodov odmietol časť sťažností týkajúcu sa tých bytov, vo vzťahu ku ktorým sa regulácia nájomného prestala uplatňovať viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažností, tak ako to namietala vláda. Odmietol tak sťažnosti podané niektorými konkrétnymi sťažovateľmi vo vzťahu ku všetkým ich bytom alebo bytovým domom a ďalej odmietol sťažnosti vo vzťahu k ďalším 169 bytom. Vo vzťahu k zvyšným 116 bytom sťažnosti vyhlásil za prijateľné.
Pokiaľ ide o podstatu sťažností, ESĽP odkázal na svoje závery uvedené v rozsudkoch Bittó a ďalší proti Slovenskej republike z 28. januára 2014 a Bukovčanová a ďalší proti Slovenskej republike z 5. júla 2016. V nich už posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch a uznal, že systém regulácie nájomného sleduje legitímny cieľ – sociálnu politiku štátu, je teda „v súlade so všeobecným záujmom“. Pri posudzovaní primeranosti tohto opatrenia pripisoval význam najmä skutočnosti, že tento systém bol zavedený po páde komunistického režimu, v období transformácie ekonomiky, a to s cieľom ochrany nájomníkov v bytoch, ktoré boli vrátené pôvodným vlastníkom. Tiež považoval za podstatné, že štát uskutočňoval legislatívne zmeny umožňujúce zvýšenie regulovaného nájomného a napokon jeho zrušenie, ktorých cieľom bolo zmierniť dopad regulácie na vlastníkov bytov. Na druhej strane považoval za významné, že regulácia nájomného sa uplatňuje už viac ako dvadsať rokov, pričom na väčšinu dotknutých bytov sa vzťahuje počas celého tohto obdobia. V tejto súvislosti si tiež všimol, že vláda viackrát avizovala dereguláciu nájomného, pričom tieto plány boli vždy odložené.
ESĽP konštatoval, že pre posúdenie tejto veci je dôležitý najmä skutočný dopad regulácie nájomného a v tomto ohľade vzal do úvahy rozdiel medzi najvyšším možným regulovaným nájomným a trhovým nájomným vo vzťahu k dotknutým bytom. Aj keď sa tvrdenia strán k tejto otázke líšili, ESĽP konštatoval, že regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku. Podľa názoru ESĽP, štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.
Ďalej odmietol námietku týkajúcu sa údajnej neexistencie prostriedku nápravy podľa článku 13 Dohovoru, a to z dôvodu, že namietaný zásah do práv sťažovateľov vyplýva priamo zo zákona a Dohovor nevyžaduje existenciu prostriedku nápravy v takejto situácii.
Napokon rozhodol, že prípady nevyvolávajú samostatnú otázku z hľadiska článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie).
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, tridsaťdva sťažovateľov v prípadoch Matuschka a ďalší proti Slovenskej republike a Vaňura a ďalší proti Slovenskej republike požadovalo spolu 11 370 261,48 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej každý zo sťažovateľov požadoval z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR. Sťažovatelia tiež požadovali 314 249,68 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 1 249 930 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 74 824 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.
V prípadoch Balan a ďalší proti Slovenskej republike a Červenčík a ďalší proti Slovenskej republike päťdesiatštyri sťažovateľov (niektorí z nich sú manželské páry počítané ako jeden sťažovateľ) požadovalo spolu 13 094 903,77 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej každý zo sťažovateľov požadoval z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR. Sťažovatelia tiež požadovali 260 544,20 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 1 407 800 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 73 683 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.
V prípadoch Bajzík a ďalší proti Slovenskej republike a Kiaček a ďalší proti Slovenskej republike pätnásť sťažovateľov požadovalo spolu 7 984 092,41 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej každý zo sťažovateľov požadoval z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR. Sťažovatelia tiež požadovali 143 969 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 986 400 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 41 738 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.
Zdroj: TS MSp
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk