V občianskom súdnom konaní majú účastníci povinnosť predložiť všetky dôkazy a skutočnosti v prospech ich tvrdení. Cieľom tejto dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, ktoré spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Aj keď splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena (ako zodpovednosti účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov), v podstatnej miere od nej závisí.

Zákon číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) neobmedzuje rozsah toho, čo môže slúžiť ako dôkaz; v zásade ide o akékoľvek prostriedky, ktorými možno zistiť skutočný stav veci[1]. Jedným z najčastejších dôkazných prostriedkov je dôkaz listinou (napr. zmluvy, faktúry, jednostranné vyhlásenia).

V praxi, podľa našich skúseností, prevažuje všeobecný názor, že svoje tvrdenia by mal účastník konania preukázať originálom listiny. Občiansky súdny poriadok však v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny, a rovnako tak účastníkom predkladať len originály listín; uvedené má platiť aj podľa nového Civilného sporového poriadku, ktorý nadobudne účinnosť 01.07.2016.

Touto problematikou sa vo svojich rozhodnutiach zaoberali aj Najvyšší súd Českej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky[2]. I keď v niektorých prípadoch sa oba súdy prikláňajú k názoru, že originály listín sú všeobecne ako dôkazný prostriedok zásadne vhodnejšie, ako ich neoverené kópie a že by sa súd, pokiaľ pre to nie sú závažné dôvody, nemal pri dokazovaní uspokojiť s fotokópiou listiny[3], v zásade sa zhodli na tom, že v konečnom dôsledku pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis alebo fotokópiu. Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom[4].

Nakoľko teda takýto postup nemožno považovať za odporujúci zákonu, dôkaz vykonaný fotokópiou listiny je súd povinný hodnotiť ako každý iný dôkaz. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu.[5]

Vo všeobecnosti je teda dôkaz fotokópiou prípustný a súd by ho mal akceptovať a vyhodnotiť rovnako, ako každý iný dôkaz, voľnou úvahou podľa zásad na hodnotenie dôkazov upravených v § 132 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku[6]. Až v prípade, že má súd pochybnosti o pravosti fotokópie, alebo protistrana spochybní pravosť fotokópie listiny a (prípadne) predloží dôkazy na podporu svojich tvrdení, by sa mal súd zaoberať aj otázkou, prečo účastník nemohol predložiť originál listiny.

JUDr. Ing. Dušan Tomka,
advokát a partner

Mgr. Radoslava Lajšová,
advokátka

DT LEGAL, s.r.o.

Kvačalova 28
821 08 Bratislava

Tel.: +421 (2) 209 076 11
Fax: +421 (2) 209 076 22
e-mail: office@dtlegal.sk

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Viď § 125 Občianskeho súdneho poriadku: Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov.
Viď tiež § 187 ods. 1 nového Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016: Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
[2] Napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.11.2013, sp. zn. 7 Cdo 16/2013, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.11.2010, sp. zn. 3 Obo 61/2009, alebo rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.01.2006 sp. zn. 22 Cdo 2263/2005.
[3] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 03.03.1998, sp. zn. 1 Odon 53/97.
[4] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.11.2013, sp. zn. 7 Cdo 16/2013.
[5] uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.11.2010, sp. zn. 3 Obo 61/2009.
[6] Viď § 132 Občianskeho súdneho poriadku: Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk