Problematika G-komponentu vo svojej podstate

G-komponent bol zavedený vyhláškou č. 221/2013 Úradu pre reguláciu sieťových odvetví („ÚRSO“) z 11. júla 2013, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike („Vyhláška“), konkrétne bol upravený v ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky. V zmysle Vyhlášky boli výrobcovia elektriny povinní platiť distribučným spoločnostiam novú platbu za prístup do distribučnej siete (G-komponent), a to aj v prípade, ak nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny („zmluva o prístupe“).

Následne v roku 2014 skupina poslancov napadla pre rozpor s Ústavou SR[2] predmetné ustanovenia Vyhlášky týkajúce sa G-komponentu na Ústavnom súde. Ten vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22. 6. 2016 jednoznačne rozhodol, že právna úprava G-komponentu je protiústavná.

Podľa Ústavného súdu Vyhláška sama o sebe bez opory v zákone nemôže ukladať výrobcom povinnosť platiť G-komponent aj v prípadoch, keď zmluva o prístupe reálne uzavretá nebola. Taká povinnosť v zmysle odôvodnenia Ústavného súdu „ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre ÚRSO v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“ Regulačný úrad totiž nemôže vo svojej vyhláške svojvoľne zaviesť novú platbu, keďže vyhláška je podzákonný predpis a tá bez zákonného splnomocnenia nemôže výrobcom ukladať nové povinnosti. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že právnym základom pre úhradu G-komponentu môže byť iba zmluva, a to konkrétne zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Iba takouto zmluvou môže na seba výrobca prevziať povinnosť platiť G-komponent.

Preto pre výrobcov, ktorí takúto zmluvu o prístupe uzavretú nemali, po rozhodnutí Ústavného súdu už neexistoval žiadny právny dôvod na to, aby G-komponent distribučným spoločnostiam uhrádzali. Uvedené sa pritom týkalo predovšetkým výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.

Viaceré distribučné spoločnosti však v účtovaní G-komponentu a vystavovaní faktúr pokračovali, niektoré po jeho neuhradení dokonca pristupovali k jednostranným zápočtom voči podpore doplatkom podľa zákona o podpore č. 309/2009 Z. z[3]. Okrem toho distribučné spoločnosti v zásade odmietali vrátenie platieb za G-komponent uhradených pred prelomovým nálezom Ústavného súdu tvrdiac, že ten má právne účinky len ex nunc, t.j. do budúcnosti. To všetko malo za následok iniciovanie sporov zo strany výrobcov, ktorí sa posilnení rozhodnutím Ústavného súdu domáhali a naďalej domáhajú svojich práv.

Zmluva o pripojení vs zmluva o prístupe

Pri posudzovaní problematiky G-komponentu je osobitne dôležité uvedomiť si rozdiel medzi zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy („zmluva o pripojení“) a zmluvou o prístupe. Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu len v prípade uzavretia zmluvy o prístupe by bolo účtovanie G-komponentu výrobcovi oprávnené.

Jednoznačne tieto zmluvy odlíšil zákon o energetike č. 251/2012 Z. z. v pôvodnom znení:

1. zmluvou o pripojení sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie;
2. zmluvou o prístupe sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.

Väčšina výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov mala uzavretú práve len zmluvu o pripojení, keďže tí prístup nepotrebujú a ani nevyužívajú. Prístup (rovnako ako aj zmluva o prístupe) je totiž spojený s distribúciou elektriny, teda umožňuje využitie siete a prepravu elektriny distribučnou sústavou odberateľom zvoleným výrobcom. Distribúciu však väčšina výrobcov energie z obnoviteľných zdrojov nepotrebuje, lebo vyrobenú elektrinu odovzdá (dodáva) a predáva ju priamo distribučnej spoločnosti, a to v mieste pripojenia.

Novela zákona o energetike účinná od 1. januára 2019 č. 309/2018 Z. z.[4]

Pre výrobcov elektriny, ktorí nemali uzatvorené zmluvy o prístupe, bola platba za G-komponent de facto protiústavná do konca roka 2018. Predmetná novela zákona o energetike č. 251/2012 Z. z. totiž zaviedla všetkým výrobcom elektriny novú povinnosť, a to povinnosť uzatvoriť s distribučnou spoločnosťou zmluvu o prístupe. Aj keď ju dovtedy nepotrebovali, podľa tejto novely ju už musia mať.

Novela okrem iného zmenila i definíciu prístupu – po novom sa prístupom do distribučnej sústavy rozumie aj samotné dodávanie elektriny do sústavy, navyše, zmluva o prístupe už nebude musieť obsahovať záväzok distribučnej spoločnosti prepraviť elektrinu jej odberateľovi.

Zároveň, pre tých výrobcov, ktorí pôvodne nemali uzavretú zmluvu o prístupe v písomnej forme, hoci prístup do distribučnej sústavy využívali (podľa logiky distribučných spoločností), platí od 1. januára 2019 zákonná domnienka, že majú prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe a vzťahujú sa na nich primerane práva a povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy. V prípade výrobcov, ktorí síce nejakú zmluvu uzavretú mali, ale tá neobsahovala záväzok distribúcie (napr. zmluva o pripojení), platí, že od 1. januára 2019 sa takáto zmluva považuje za zmluvu o prístupe. Novela zároveň uložila všetkým účastníkom povinnosť uviesť tieto zmluvy do súladu so zákonom do 31. marca 2019.

Ako rozhodol Najvyšší súd SR

V posledných rokoch sa viaceré spory ohľadom G-komponentu dostali na Najvyšší súd, ktorý koncom roka 2019 a začiatkom roka 2020 cez zvláštny výklad ustanovení starého zákona o energetike č. 656/2004 Z. z.[5] („starý zákon“)[6] rozhodol v prospech distribučných spoločností. Odôvodnenie jeho rozhodnutia je však vzhľadom na početné doterajšie rozhodnutia nižších súdov vydané v prospech výrobcov i prelomový nález Ústavného súdu pomerne prekvapivé a len ťažko pochopiteľné.

Najvyšší súd v ňom uviedol, že keďže výrobca bol podľa starého zákona povinný uzatvoriť jednak zmluvu o pripojení, ale aj zmluvu o prístupe a distribučná spoločnosť bola povinná zabezpečiť výrobcovi tak pripojenie, ako aj prístup do distribučnej sústavy, z toho dôvodu v zmysle starého zákona nebolo možné, aby výrobca uzavrel s prevádzkovateľom distribučnej sústavy zmluvu o pripojení bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku uzatvoriť obe zmluvy. Podľa Najvyššieho súdu, aby výrobca elektriny (žalobca) mohol vyrábať elektrinu a dosahovať zisk z predmetu svojej činnosti ako základného znaku podnikania, musel rešpektovať zákonnú úpravu a splniť všetky podmienky stanovené starým zákonom vrátane uzavretia zmluvy o prístupe a o pripojení k sústave s prevádzkovateľom distribučnej sústavy (žalovaným).

Najvyšší súd konštatoval, že keďže žalobca pôsobil (a pôsobí) na trhu s elektrinou ako výrobca elektriny, nepochybne teda pre výkon svojej podnikateľskej činnosti musel mať za účinnosti starého zákona so žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe a o pripojení do distribučnej sústavy.

Veľmi obmedzene sa Najvyšší súd vyjadril i k otázke aplikácie prelomového nálezu Ústavného súdu na prejednávanú vec. V tejto súvislosti stručne uviedol, že prelomový nález vo veci nemožno použiť, keďže medzi stranami bola uzatvorená zmluva o prístupe podľa starého zákona.

Takýmto spôsobom Najvyšší súd zdôvodnil, že zmluva o prístupe uzavretá bola (resp. musela byť uzavretá), a preto vyberanie G-komponentu zo strany distribučných spoločností je oprávnené.

Aktuálny vývoj

Spomínané rozhodnutia Najvyššieho súdu vydané v prospech distribučných spoločností boli napadnuté ústavnými žalobami zo strany výrobcov a sú tak opätovne predmetom konaní pred Ústavným súdom.

Podľa medializovaných informácií bola dokonca vo veci G-komponentu podaná sťažnosť na Európsku komisiu pre rozpor súčasnej právnej úpravy s právom EÚ, konkrétne s nariadením (EÚ) 2019/943[7] účinným od 1. januára 2020. Sťažovatelia upozorňujú aj na neférové zaobchádzanie, znevýhodnenie voči výrobcom z okolitých krajín, ktorí obdobný poplatok platiť nemusia, či spomaľovanie rozvoja obnoviteľných zdrojov energie v Slovenskej republike, čo je v priamom rozpore s klimatickými cieľmi EÚ. Pokiaľ budú sťažovatelia úspešní, vyberanie platieb za G-komponent sa tak podľa aktuálnej právnej úpravy opäť stane protiprávnym, tentokrát pre rozpor s právom EÚ.

Záver

G-komponent teda aj naďalej zostáva právne nevyriešenou, resp. spornou otázkou a všetky názorové prúdy majú svoje argumenty za aj proti. Posledné rozhodnutia Najvyššieho súdu však podľa nášho názoru stoja na nie úplne presvedčivom a preskúmateľnom odôvodnení. Naproti tomu, práve i zmena právnej úpravy G-komponentu od 1. januára 2019 podľa nás preukazuje, že vyberanie G-komponentu distribučnými spoločnosťami v minulosti nebolo v súlade s právom. Je tak teraz opäť na Ústavnom súde, aby vo veci rozhodol a dal jasné stanovisko, ktorá strana má pravdu. Zároveň, prípadný úspech sťažovateľov pred Európskou komisiou by mohol mať za následok iniciovanie konaní zo strany výrobcov za G-komponent vyberaný po 1. januári 2020.

Na záver nám zostáva len dodať, že na vyvrcholenie tejto právnej problematiky sa osobitne tešíme.

Mariana Koníková

Glatzová & Co., s.r.o.

Hviezdoslavovo
námestie 25
811 02 Bratislava 1

Tel.: +421 232 335 333
Fax: +421 232 335 330
e-mail:    office.sk@glatzova.com