Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) vydal dňa 30.11.2011 za jednomyseľného súhlasu všetkých členov senátu uznesenie pod sp.zn. 2 Cdo 245/2010 (ďalej len „Rozhodnutie“). V predmetnom prípade posudzoval Najvyšší súd otázku právomoci súdu, ktorá mala byť zmluvnými stranami vylúčená vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve o úvere, obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach. Na tieto všeobecné obchodné podmienky mala odkazovať zmluva o úvere uzavretá medzi zmluvnými stranami, pričom v texte zmluvy o úvere, pred podpisom zmluvy, mali zmluvné strany svojim podpisom výslovne potvrdiť, že boli oboznámené so súčasťami zmluvy o úvere, teda aj so všeobecnými obchodnými podmienkami.

Najvyšší súd v Rozhodnutí konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, je neplatná pre nedostatok písomnej formy. Podľa úvah Najvyššieho súdu uvedených v Rozhodnutí nestačí, ak je rozhodcovská doložka obsiahnutá len v prílohe zmluvy, a to ani vtedy, ak je táto príloha so zmluvou technicky spojená a ani vtedy, ak na túto prílohu zmluva pred podpismi strán odkazuje. Uvedené by zrejme malo platiť tak pre rozhodcovské doložky k spotrebiteľským zmluvám ako aj pre rozhodcovské doložky k bežným obchodným zmluvám medzi podnikateľmi.

Vyššie uvedený názor Najvyššieho súdu je výsledkom reštriktívneho výkladu § 4 ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), podľa ktorého musí mať rozhodcovská doložka obligatórne písomnú formu. Písomná forma je podľa druhej vety § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zachovaná len, „ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli“.

Zákon o rozhodcovskom konaní pripúšťa viacero spôsobov, ako možno dosiahnuť písomnú formu rozhodcovskej doložky, vo svetle Rozhodnutia Najvyššieho súdu sa v tomto príspevku bližšie zameriame len na analýzu naplnenia tej časti hypotézy citovanej právnej normy, kedy je rozhodcovská zmluva „obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami“. Podľa Najvyššieho súdu je túto požiadavku potrebné interpretovať striktne bez možnosti extenzívneho výkladu, a to tak, že priamo listina (v prípade posudzovanom Najvyšším súdom všeobecné obchodné podmienky), v ktorej je rozhodcovská doložka obsiahnutá, musí byť zmluvnými stranami podpísaná. S názorom Najvyššieho súdu možno polemizovať, najmä v prípadoch, ak zmluvné strany priamo v texte podpisovanej zmluvy na priloženú prílohu zmluvy, obsahujúcu rozhodcovskú doložku, výslovne odkážu a túto vyhlásia za neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Vychádzajúc z kontextu Rozhodnutia, podľa Najvyššieho súdu spĺňa náležitosti písomnej formy aj v takomto prípade výlučne hlavná zmluvná listina, na konci ktorej sa nachádzajú podpisy obidvoch zmluvných strán, nie však už jej prílohy, ktoré sú k nej fyzicky priložené resp. s ňou dokonca technicky spojené. Uvedené však nekorešponduje so znením kogentného ustanovenia § 273 ods. 1[1] zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), ktoré výslovne stranám umožňuje určiť časť obsahu zmluvy aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky či tzv. iné obchodné podmienky. Ak teda Obchodný zákonník na jednej strane umožňuje, aby časť záväzného obsahu zmluvy bola obsiahnutá v texte, ktorý sa pred podpismi strán fyzicky nenachádza, javí sa nelogické, aby na druhej strane Zákon o rozhodcovskom konaní znemožňoval takýmto spôsobom dojednať rozhodcovskú doložku, resp. aby spochybňoval v takomto prípade zachovanie písomnej formy právneho úkonu.

Samozrejme nemožno prehliadnuť skutočnosť, že Zákon o rozhodcovskom konaní nedáva priamu odpoveď na otázku, či je písomná forma rozhodcovskej doložky zachovaná aj v prípade, ak je táto obsiahnutá len v prílohe podpísanej zmluvy. To však môže znamenať aj len to, že Zákon o rozhodcovskom konaní nemal ambíciu vylúčiť aplikáciu § 273 Obchodného zákonníka a zároveň nemal snahu túto úpravu duplikovať. Každopádne Zákon o rozhodcovskom konaní explicitne nedegraduje prílohy zmluvy ako neprípustné miesto na dohodnutie rozhodcovskej doložky, no súčasne ich ani výslovne neponúka ako priestor pre dojednanie rozhodcovskej doložky. Za právno-teoreticky sporné preto považujú podmienky zachovania písomnej formy rozhodcovskej doložky aj právni teoretici.[2]

Písomná forma podľa dôvodovej správy k Zákonu o rozhodcovskom konaní

Z dôvodovej správy k Zákonu o rozhodcovskom konaní, ktorú možno považovať za návod pre interpretáciu originárneho zámeru zákonodarcu, sa javí byť inkorporácia rozhodcovskej doložky do prílohy zmluvy prípustnou. Dôvodová správa uvádza, že Zákon o rozhodcovskom konaní ustanovuje v podstate len alternatívne spôsoby, kedy je písomná forma zachovaná, popri všeobecných požiadavkách Občianskeho zákonníka[3]. Zákon o rozhodcovskom konaní teda nemal v otázke náležitostí písomnej formy ako lex specialis vylúčiť aplikáciu lex generalis Občianskeho zákonníka, tento mal len dopĺňať. Dôvodová správa pritom výslovne uvádza, že „rozhodcovská zmluva môže byť obsiahnutá aj v inom, nezmluvnom dokumente“. Dôvodová správa už aj vo svojej všeobecnej časti zdôrazňuje účel prijatia Zákona o rozhodcovskom konaní, spočívajúci v rozšírení arbitrability sporov, t.j. v rozšírení portfólia sporov, ktoré možno podriadiť právomoci rozhodcovských orgánov ako aj celkovú liberalizáciu rozhodcovského konania. Táto základnú filozofia Zákona o rozhodcovskom konaní svedčí v prospech extenzívneho výkladu podmienok zachovania písomnej formy rozhodcovskej doložky.

Písomná forma podľa modelového zákona UNCITRAL

Modelový zákon Komisie OSN pre medzinárodné obchodné právo o medzinárodnej komerčnej arbitráži z roku 1985 (ďalej len „Modelový zákon UNCITRAL“) slúžil ako vzorový zákon pre implementáciu arbitrážnych pravidiel do legislatív členských štátov OSN. Ako je zrejmé z dôvodovej správy k Zákonu o rozhodcovskom konaní, aj Zákon o rozhodcovskom konaní sa z Modelového zákona UNCITRAL do značnej miery odvíja. Paralelu k § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní možno nájsť v čl. 7 Modelového zákona UNCITRAL, ktorý stanovuje podmienky pre zachovanie písomnej formy. Čl. 7 Modelového zákona UNCITRAL sa však na rozdiel od Zákona o rozhodcovskom konaní expressis verbis zaoberá aj inkorporovaním rozhodcovskej doložky do prílohy k zmluve, keď v bode 6 uvádza: „Odkaz v zmluve na akýkoľvek dokument obsahujúci rozhodcovskú doložku zakladá rozhodcovskú zmluvu v písomnej forme, za predpokladu, že tento odkaz zároveň vyhlasuje takúto doložku za súčasť zmluvy.“ Modelový zákon UNCITRAL, ktorý je akýmsi spoločným prameňom arbitrážnej legislatívy medzinárodného spoločenstva štátov, teda dáva jednoznačné zelenú pre zakotvenie rozhodcovskej doložky v prílohe zmluvy.

Písomná forma podľa Newyorskej konvencie

Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, uzavretý dňa 10. júna 1958 v New Yorku, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 74/1959 Zb. (ďalej len „Newyorská konvencia“), predstavuje medzinárodnú zmluvu, ktorá je akousi bránou pre uznávanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí celým širokým spektrom jej signatárov, a ktorou je viazaná i Slovenská republika. Hoci požiadavka písomnej formy je v Newyorskej konvencii formulovaná veľmi obdobne ako v Zákone o rozhodcovskom konaní, i v Newyorskej konvencii možno nájsť odlišnosti, na príklade ktorých možno interpretovať i požiadavky Zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa čl. II bodu 2 Newyorskej konvencie: „Pojem "písomná dohoda" zahrnuje rozhodcovskú doložku v zmluve alebo rozhodcovskú zmluvu podpísanú stranami alebo obsiahnutú vo výmene listov alebo telegramov.“ Newyorská konvencia teda vyžaduje len to, aby rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v "zmluve", teda nie v "dokumente podpísanom zmluvnými stranami", ako stanovuje Zákon o rozhodcovskom konaní. Interpretujúc podmienky zachovania písomnej formy podľa Newyorskej konvencie sa teda možno domnievať, že v prípade, ak je rozhodcovská doložka obsiahnutá "len" v prílohe podpísanej zmluvy, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy, táto bola dohodnutá v písomnej forme, nakoľko je obsahom zmluvy, hoci nie je obsahom podpísanej listiny. Je potom na uváženie, či pojem "dokument", ktorý používa Zákon o rozhodcovskom konaní taktiež nemá znamenať komplexný zmluvný dokument vrátane všetkých jeho príloh pred či za podpismi strán a nie len podpísanú hlavnú zmluvnú listinu. Pripustiť akúkoľvek váhu názoru, že pojem "dokument" v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní treba vykladať užšie ako pojem "zmluva" v zmysle Newyorskej konvencie, by logicky vyústilo v jediný možný záver, že Newyorská konvencia priznáva platnosť širšiemu okruhu rozhodcovských doložiek ako Zákon o rozhodcovskom konaní. To by však zákonite znamenalo, že legislatíva Slovenskej republiky sa dostáva do rozporu s čl. II bodom 1 Newyorskej konvencie, v ktorom sa všetky zmluvné štáty zaviazali uznať písomnú[4] dohodu, podľa ktorej sa strany zaväzujú podrobiť rozhodcovskému konaniu všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo môžu vzniknúť...

Písomná forma podľa Ženevského dohovoru

Snaha rozvinúť medzinárodnú arbitráž na európskej úrovni vyústila v Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži, podpísaný dňa 21. apríla 1961 v Ženeve, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 176/1964 Zb. (ďalej len „Ženevský dohovor“), ktorý nadväzoval na Newyorskú konvenciu. Formulácia požiadavky písomnej formy obsiahnutá v Ženevskom dohovore je oproti Newyorskej konvencii formulovaná užšie. Podľa čl. I. bodu 2 Ženevského dohovoru: „označenie rozhodcovská (arbitrážna) zmluva“ znamená buď rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve alebo zmluvu o rozhodcovi, pričom zmluva alebo zmluva o rozhodcovi sú podpísané stranami alebo obsiahnuté vo výmene listov, telegramov alebo ďalekopisných oznámení,...“

Hoci uvedená formulácia už skôr zodpovedá reštriktívnemu výkladu, aký bol obsiahnutý v Rozhodnutí Najvyššieho súdu, nemožno jednoznačne prisvedčiť, že táto formulácia názor Najvyššieho súdu potvrdzuje. Ženevský dohovor síce jasne stanovuje požiadavku, že rozhodcovská zmluva musí byť stranami podpísaná, nehovorí však, že stranami musí byť podpísaná aj samotná rozhodcovská doložka, resp. že by rozhodcovská doložka nemohla byť obsiahnutá v zmluve aj vo forme inej jej prílohy, keďže slovenský právny poriadok umožňuje určiť obsah zmluvy aj odkazom na všeobecné či iné obchodné podmienky.

Rozhodcovská doložka vo Všeobecných podmienkach FIDIC

Možné polemiky s názorom Najvyššieho súdu vyvoláva aj skutočnosť, že rozhodcovská doložka je štandardnou súčasťou vzorových zmluvných dokumentov FIDIC vydaných Medzinárodnou federáciou konzultačných inžinierov (Intenational Federation of Consulting Engineers) používaných v stavebníctve, najmä pri medzinárodnej výstavbe či výstavbe financovanej niektorými európskymi inštitúciami, ktoré požadujú aplikáciu zmluvných podmienok FIDIC v projektoch, ktoré financujú.

Vzorové zmluvné podmienky FIDIC sú pritom bežne inkorporované do zmluvných vzťahov len v podobe prílohy k zmluve o dielo, ako tzv. všeobecné podmienky. Preto akceptácia názoru Najvyššieho súdu, podľa ktorého by zjavne inkorporovanie rozhodcovskej doložky do prílohy zmlúv o dielo, bez osobitného podpisovania všeobecných podmienok ako príloh zmlúv o dielo osobami oprávnenými konať v mene zmluvných strán, spôsobovalo neplatnosť takýchto rozhodcovských doložiek, by bolo i v rozpore so zaužívanou celosvetovou ale i slovenskou praxou pri aplikácii zmluvných podmienok FIDIC v zmluvných vzťahoch resp. by viedlo k zneplatneniu všetkých rozhodcovských doložiek, ktoré sú súčasťou zmluvnej dokumentácie pri najväčších stavebných projektoch na území Slovenskej republiky.

Právna teória komentujúca aplikáciu zmluvných podmienok FIDCI v česko-slovenskom právnom prostredí sa zatiaľ hlbšie touto závažnou problematikou nezaoberala, doterajšia doktrína však považuje aplikáciu rozhodcovských doložiek v prílohách FIDIC za bezproblémovú.[5]

Záver

Hoci sa pri komplexnom pohľade na túto problematiku s názorom Najvyššieho súdu podľa nášho názoru nemožno bez výhrad stotožniť, Rozhodnutie Najvyššieho súdu je nepochybne dostatočným impulzom pre vyvolanie pochybností ohľadne platnosti rozhodcovských doložiek obsiahnutých v prílohách zmlúv. Podľa našej skúsenosti sa rozhodovacia prax niektorých prvostupňových súdov so závermi Najvyššieho súdu stotožňuje.

Z dôvodu právnej istoty je preto vhodné nabádať zmluvné strany usilujúce o vymanenie svojich sporov spod právomoci štátneho justičného aparátu a o ich podriadenie azda efektívnejším arbitrážnym orgánom k zvýšenej opatrnosti a odporúčať im, aby si rozhodcovskú doložku k zmluve dohodli vždy priamo v texte podpisovanej zmluvy pred samotnými podpismi strán a nie len v jej prílohách.

JUDr. Michal Kmec,
advokát, Associate

Ružička Csekes s.r.o. in association with members of CMS

Vysoká 2/B
811 06 Bratislava 1

Tel.: +421 2 32 33 34 44
Fax:  +421 2 32 33 34 43
e-mail: office-ba@rc-cms.sk

--------------------------------------------------------------------------------

[1] Podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka: „Časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.“
[2] JUDr. Jaroslav Hrivnák, In: Základy arbitráže (Druhá časť), Bulletin SAK 5/2005:
„ZRK súčasne bližšie ustanovuje, kedy je písomná forma zachovaná. Je to v týchto prípadoch:
a) Rozhodcovská zmluva je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Pôjde o prípad, keď sa rozhodcovská zmluva nachádza mimo hlavnej zmluvy v osobitnej listine (osobitná rozhodcovská zmluva podľa § 4 ods. 1 ZRK). Ďalej sem patrí rozhodcovská doložka nachádzajúca sa priamo v texte hlavnej zmluvy; v tomto prípade stačí, ak strany podpíšu hlavnú zmluvu, rozhodcovskú doložku osobitne podpísať nemusia.“
„V praxi často vznikajú nejasnosti ohľadom vzniku rozhodcovskej zmluvy, ak sa rozhodcovská doložka nachádza v externom dokumente (napr. v štandardných obchodných podmienkach), na ktorý nie je súhlasný písomný odkaz zmluvných strán hlavnej zmluvy, resp. tento odkaz je nejasný, neurčitý. Pre prax sa odporúča, aby účastníci hlavnej zmluvy urobili štandardné obchodné podmienky súčasťou hlavného kontraktu alebo aspoň vtelili do neho odkazom z týchto podmienok rozhodcovskú doložku.“
„Aby sme sa vyhli neplatnosti rozhodcovskej zmluvy pre nedostatok písomnej formy alebo ťažkostiam pri preukazovaní existencie tejto zmluvy a nezmarili tým riešenie sporov arbitrážou, pri dôležitých obchodných zmluvách odporúčam zakotviť rozhodcovskú doložku priamo do textu hlavnej zmluvy pred podpisy strán. Ak sa rozhodcovská doložka nachádza v externom dokumente obvykle v štandardných obchodných podmienkach, dbajme na to, aby odkaz na tento dokument bol jasný a jeho totožnosť sa dala zistiť, overiť alebo, alternatívne, bol pevne pripojený k hlavnej zmluve a stal sa jej neoddeliteľnou súčasťou.“

Mgr. Jana Dočkalová, In: Platnost rozhodčí smlouvy, Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae IV, 2009, č 4/2009:
„Platnou rozhodcovskou doložkou (zmluvou) bude vo všeobecnosti nielen písomná doložka obsiahnutá v jedinom dokumente podpísanom zmluvnými stranami, ale aj:“

• rozhodcovská doložka obsiahnutá vo vytlačená na zadnej strane hlavnej zmluvy alebo obsiahnutá v podmienkach, na ktoré je odkaz v hlavnej zmluve (pred podpismi), pričom hlavná zmluva sa týmito podmienkami zjavne riadi (hlavne v druhom prípade môže byť rozhodcovská doložka neplatná v prípade spotrebiteľských zmlúv alebo pracovných zmlúv)
• rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecne známych a užívaných obchodných podmienkach, na ktoré sa odkazuje v hlavnej zmluve (napr. podmienky vypracované Európskou hospodárskou komisiou OSN, FIDIC a pod.) O takýchto podmienkach je možné predpokladať, že ich strany poznajú.“
  

[3] Podľa § 40 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov: „Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak.“
[4] Písomnú v zmysle Newyorskej konvencie
[5] JUDr. Juraj Tkáč z Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., In: Riešenie sporov zo zmluvy o dielo, uzatvorenej v zmysle FIDIC zmluvných podmienok, Justičná Revue č. 11/2011: „Vychádzajúc z obsahu rozhodcovskej doložky v zmysle FIDICu, zakladá toto ustanovenie v súlade s § 106 O.S.P. po vznesení námietky nedostatok právomoci súdu.“
JUDr. Lukáš Klee, LL.M., Ph.D., In: Smluvní podmínky FIDIC, Právní Monografie, 05/2011: „Ako bolo naznačené vyššie, aby mohla spory pri použití vzorov FIDIC rozhodovať práve táto inštitúcia, je nutné, aby strany disponovali platnou rozhodcovskom zmluvou, prípadne tento záväzok začlenili do zvláštnych podmienok do čl. 20.6 vo forme tzv. rozhodcovskej doložky...“

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk