Takmer každý týždeň sme svedkami akcie NAKY (Národná kriminálna agentúra), pri ktorej obvinených berú súdy prevažne kolúznej väzby, v ktorej väčšina obvinených „zmäkne“,  a začne spolupracovať.

Spolupracujúci kajúcnici sú na slobode – s prísľubom beztrestnosti, či minimálneho trestu. Oni sú spokojní, spokojní sú aj vyšetrovatelia NAKY, objasňuje sa trestná činnosť. Spokojná je verejnosť, i prokurátori.

Beztrestnosť kajúcnikov, či mimoriadne nízke tresty pre spolupracujúcich výmenou za ich svedectvá usvedčujúce iných, mnohokrát nepravdivé, neúplné, výpovede po pobyte vo väzbe, či pod hrozbou väzobného stíhania, sú na Slovensku pričastým fenoménom v trestných konaniach. Európsky súd pre ľudské práva už vo veci Adamčo vs. SR vyslovil, že toto nemá nič spoločné so spravodlivým súdnym procesom.

Trestný zákon pojem kajúcnik nepozná, pozná však pojem spolupracujúci obvinený, alebo ešte pred obvinením hovorí o osobe, ktorá významnou mierou prispieva k objasňovaniu trestnej činnosti. Je to páchateľ, ktorý sa priznáva k vlastnej trestnej činnosti, a za určité benefity, ktoré má prisľúbené, musí rozkrývať aj ďalšiu trestnú činnosť, inú ako svoju, teda iných páchateľov.

Tento inštitút sa nedá využiť pri akejkoľvek trestnej činnosti. V zmysle Trestného poriadku je možné ho využiť len pri trestných činoch korupcie, resp. inej závažnej organizovanej forme trestnej činnosti, ktorú Trestný poriadok striktne uvádza.  Nie je teda možné ho využiť pri všetkých trestných činoch, a aj pri už vyššie menovaných trestných činoch nie je možné využiť tento inštitút, ak by páchateľ bol sám organizátorom trestnej činnosti, túto trestnú činnosť by si objednával resp. na ňu navádzal.

Tento inštitút sa využíva vyše dvadsať rokov, využíva sa nielen v mediálne známych kauzách, ale najmä pri organizovanej drogovej trestnej činnosti. V praxi obvinený napr. pri svojej výpovedi označí miesta, kde sa majú drogy vyrábať, predávať, resp. označí konkrétne osoby v zahraničí, alebo miesto, odkiaľ sa drogy dovážajú, a následne sa táto výpoveď začne dokazovaním preverovať. Začnú sa sledovať byty, resp. páchatelia, ktorých obvinený označil a potom, ak sa do určitej miery verifikuje, že skutočne môže dochádzať k tej drogovej trestnej činnosti, tak nasledujú domové prehliadky, kde sa už zaisťujú drogy, zariadenia na výrobu drog, robí sa právna pomoc do zahraničia a pod.

 V zásade možno povedať, že sa jedná o dobrý inštitút, nie je možné ho spochybňovať, či by mal byť z tohto pohľadu v trestnom poriadku alebo nie. Problémom je aplikácia tohto inštitútu. 

Aplikácia tohto inštitútu môže predstavovať problém, ak sa svedectvá kajúcnikov nepreverujú, t.j. ďalej neverifikujú.

V súčasnej dobe vystupuje v každej mediálne známej kauze kajúcnik. Dá sa povedať, že stíhanie mnohých mediálne známych osôb, sudcov a i. je založené práve na výpovedi takéhoto kajúcnika a vo všetkých možno badať taký „trend“, že je potrebné až slepo veriť kajúcnikovi. Nielen v mediách, ale v jednotlivých rozhodnutiach súdov možno čítať, že kajúcnikovi treba veriť vo vzťahu k usvedčovaniu iných resp. inej trestnej činnosti z nasledovných dôvodov.

„Kajúcnik nemá dôvod klamať, veď usvedčuje sám seba,  a ak by sa zistilo, že klame, stratil by všetky benefity.“

Tu treba uviesť, že kajúcnici k vlastnej trestnej činnosti väčšinou uvádzajú len to, čo už je preukázané, neuvádzajú nič nad rámec preukázaného. Navyše si treba uvedomiť, že väčšina kajúcnikov sa vykupuje zo závažnej trestnej činnosti, za ktoré by im hrozilo dlhoročné odňatie slobody (sadzby od 15 rokov až na doživotie), preto sa im oplatí riskovať aj lož, trestné stíhanie pre krivú výpoveď či krivé obvinenie, s vyhliadkou získania potenciálnej beztrestnosti resp. významného zníženia trestu.

Ďalším argumentom, ktorý treba vnímať kriticky, je že „kajúcnik vypovedal podrobne, detailne a je teda nepravdepodobné, že by si také veci mohol vymyslieť“.

Kajúcnik však môže mať k dispozícii detaily z rozhodnutí, ktoré obsahujú celý popis skutkov a sú súčasťou rozhodnutí, ktoré sú zverejnené na internete, z počutia ako i  z médií. Je absolútne neprijateľné, že takéto výpovede sa v politických kauzách objavujú ihneď na internete. Trestné konanie má byť neverejné, a nemôžu byť permanentne na verejnom priestore pretrahované výpovede, dôkazy, a pod. Naviac si treba uvedomiť, že niektorí obvinení sú v kolúznej väzbe, pritom paradoxne „celé Slovensko“ vie, čo je obsahom výpovedí. Švajčiarsko má napr. trestný čin zverejňovania dôkazov v prípravnom konaní. Je možné uvažovať do budúcna nad zavedením takejto skutkovej podstaty do nášho trestného zákona v prípravnom konaní, aby aj novinári  prípadne osoby, ktoré majú záujem zverejniť takéto dôkazy, si boli vedomí, že ak dôjde k zverejneniu takéhoto dôkazu v prípravnom konaní, bude to mať trestnoprávne následky.

Nanajvýš kriticky treba pristúpiť ale k výpovedi kajúcnika, ktorý sa rozhodne spolupracovať až po vznesení obvinenia, počas trestného konania a má z pozície obvineného k dispozícii kompletný spisový materiál vrátane výpovedí svedkov, spoluobvinených atd., a má teda priestor prispôsobiť svoju „výpoveď“ všetkým jemu už známym informáciám zo spisu tak, aby jeho výpoveď pôsobila „hodnoverne“ a bola „v súlade“  s výpoveďami iných osôb.

Všetky zmienené argumenty majú spoločné jedno a to, že sa pri nich predpokladá automaticky ich vierohodnosť bez potreby ich ďalšieho preverovania.

V súdnych rozhodnutiach dokonca badať argument, že „osoby obvinené vďaka výpovede kajúcnika nevedia vysvetliť motív, prečo by si mal kajúcnik vymýšľať práve na nich, resp. že obvinení nevedeli presvedčiť súd, že ide o účelové konanie kajúcnika.“

Takýto argument je absurdný, odkiaľ by mal mať obvinený možnosť „vidieť do hlavy“ kajúcnika a pochopiť motív jeho lživej výpovede.

V trestnom konaní byť však malo byť alfou omegou dokazovanie, a nie viera vo vierohodnosť akéhokoľvek dôkazu. Orgány činné v trestnom konaní nemajú čo veriť v pravdivosť niekoho tvrdení, ale ich majú verifikovať dokazovaním a vytvárať si skutkové zistenia na základe dokazovania, nie na základe neovereného tvrdenia. To znamená, že je problém, ak orgány činné v trestnom konaní najprv (po výpovedi kajúcnika) zatknú osoby, voči ktorým kajúcnik vypovedal, vznesú obvinenie a až následne sa začne overovať výpoveď kajúcnika. Takého využitie inštitútu kajúcnika je absolútne nesprávne. Podstatou tohto inštitútu nie je okamžite zatýkať osoby, a bezodkladne vznášať obvinenie, ale výpoveď kajúcnika má predstavovať úvod do dokazovania, nie jeho koniec.

K otázke vyhodnotenia hodnovernosti výpovede kajúcnika treba spomenúť nasledovné. V prvom rade každý, kto vypovedá v trestnom konaní, môže klamať. Klamať môže obvinený, klamať môže svedok, znalec a pod. Preto je nebezpečný mýtus, ktorý sa u nás vytvára (a to i niektorých súdnych rozhodnutiach, nielen politických výrokoch), že kajúcnik neklame, lebo usvedčuje sám seba, nevie či bude mať z toho nejaké výhody a teda určite nemôže klamať, lebo by to nemalo zmysel.

My ale z nedávnej minulosti poznáme prípady, kedy kajúcnici klamali (Ján Krajčík).

Na akej platforme vôbec vzniká inštitút kajúcnika? Vždy je to na neformálnej dohode. Buď po vznesení obvinenia,  kedy obvinený zistí, že proti nemu existujú určité dôkazy a rozhodne sa rozkrývať ďalšiu trestnú činnosť, alebo je to ešte pred vznesením obvinenia, kedy na to účel slúži inštitút dočasného odloženia obvinenia. Za odkrytie inej trestnej činnosti môže dostať benefity, ktoré sú v Trestnom poriadku definované, chybou však je, že sa nedá zistiť už na začiatku, v čom spočívajú tieto benefity, či náhodou nie sú neúmerné páchateľovej trestnej činnosti, je to teda veľmi subjektívne a neexistujú pravidlá jeho aplikácie. Môže teda nastať situácia, kedy jeden kajúcnik bude mať podmienečne odložené obvinenie, druhý môže byť prepustený z väzby na slobodu, ďalší môže mať podmienečné zastavenie trestného stíhania, čo už smeruje k beztrestnosti a pod.

V každej kauze je akoby iný spôsob narábania s tým inštitútom kajúcnika, neexistujú totiž pravidlá, kedy je možné ísť napr. do beztrestnosti kajúcnika, kedy do zníženia trestu a pod.

Výpoveď kajúcnika je nevyhnutné overovať a mala by byť podporená priamymi alebo nepriamymi dôkazmi. V trestnom konaní je totiž dôležité dokazovanie, z ktorého vyplynú nejaké skutkové zistenia. Neoverené tvrdenie nie je skutkovým zistením.

Už Európsky súd pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“) vyslovil v prípade Adamčo versus SR ( rozsudok ESĽP zo dňa 12..11.2019 – Adamčo proti SR) , že výhoda, ktorú kajúcnik získa, by mala byť úmerná spáchanému trestnému činu, a získať beztrestnosť je do určitej miery bezbrehé. Rovnako ESĽP vyslovil, že slovenské súdy nemôžu len lakonicky konštatovať, že kajúcnik nemá dôvod klamať, ale naopak. Pri kajúcnikovi je vysoká miera pravdepodobnosti, že bude manipulovať výpoveďou, že môže mať rôzne motívy napr. osobnej pomsty, a takéto odôvodnenie rozhodne nie je dostatočné. Nejedná sa o obyčajného svedka ale o páchateľa trestnej činnosti, preto musia byť prísnejšie kritériá na overovanie výpovede kajúcnika ako napr. preverovanie výpovede svedka. ESĽP rozhodol o porušení práva na spravodlivý súdny proces zaručený článkom 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd,  keď ako jediný dôkaz k preukázaniu viny stačila výpoveď kajúcnika bez jej podloženia ďalšími priamymi dôkazmi.  Slovenské orgány akoby existenciu predmetného rozhodnutia ESĽP ignorovali a naopak konajú presne v duchu toho, čo im ESĽP vytýka.

V roku 2020 sa stal tento inštitút „pilierom“ elitných zložiek NAKA vo všetkých mediálne známych politických i nepolitických kauzách.

JUDr. Katarína Chalková,
advokát

Moreno Vlk & Asociados SK s.r.o.
advokátska kancelária / bufete de abogados
 
Cukrová 14
811 08 Bratislava
 
Tel.:    +421 2 59 324 173
e-mail:    bratislava@moreno-vlk.eu