Čo je inteligentná zmluva?

Pojem „inteligentná zmluva“ sa používa na označenie počítačového kódu, ktorý automaticky vykonáva celú dohodu strán alebo jej časti. Inteligentné zmluvy sú vo všeobecnosti uložené a fungujú v rámci blockchainovej platformy.[1] Čo robí inteligentné zmluvy inteligentnými, je schopnosť vykonávať sa samostatne t.j. bez pričinenia či vôle strán zmluvy.

Čo je blockchain?

Blockchain je špecifickým druhom databázy, ktorá uchováva informácie v blokoch, ktoré sú navzájom previazané. Bloky majú určité úložné kapacity a po ich naplnení sú spojené s už predtým naplneným blokom dát. Týmto sa vytvárajú reťazce dát známe ako „blockchain“. Všetky nové dáta sa uložia do nového bloku, ktorý sa po naplnení tiež pridá do reťazca.[2] Údaje už zapísané v blokoch nie je možné meniť jednoduchým prepísaním údajov v ňom. Naopak, každá zmena v údajoch vyvolá vytvorenie nového bloku, v ktorom sú zaznamenané údaje o tom, akým spôsobom a kým boli údaje zmenené. Žiadna zmena v databáze tak nemôže byť uskutočnená bez povšimnutia.

Databáza blockchain nie je uložená len na jednom mieste, jednom počítači, ale je distribuovaná v sieti na všetkých počítačoch, ktoré sú do nej zapojené.

Zatiaľ čo technológia blockchain je často spájaná s digitálnymi a virtuálnymi menami, jej rozsah je oveľa širší. Blockchain je teoreticky možné aplikovať vo veľkom množstve odvetví (napríklad obchod, zdravotníctvo, správa vecí verejných).[3]

Existujú 3 hlavné kategórie, kde je potenciál použitia blockchainu:

1. Peer-to-peer prenos digitálnych aktív (ako napríklad tvorba a výmena kryptomien - napríklad bitcoinu).
2. Uchovávanie a overovanie digitálnych záznamov (ako sú napríklad akcie, evidencia vlastníctva nehnuteľnosti alebo uchovávanie zdravotných záznamov).
3. Vytvorenie a vykonanie inteligentných zmlúv.[4]

V súčasnosti existuje niekoľko konkurenčných verzii blockchain softvéru (verejné, súkromné a hybridné). Napríklad Bitcoin má svoj vlastný blockchainový systém na vydanie a obchodovanie s Bitcoinom. Hlavná blockchainová platforma používaná pre inteligentné zmluvy je v súčasnosti Ethereum.

Fungovanie inteligentných zmlúv

Inteligentné zmluvy fungujú na princípe „ak – potom“ („if-then“). Ak sú splnené podmienky v nej uvedené potom vykoná úlohu v nej uvedenú.

Príkladom fungovania inteligentnej zmluvy v realite môže byť prevod cenných papierov z osoby A na osobu B. Osoba A vlastniaca cenné papiere prevedie vlastníctvo cenných papierov do blockchainu. Osoba B má za tieto cenné papiere zaplatiť 5.000 EUR v určený deň, alebo 8.000 EUR ak pred daným dňom nastane udalosť U. Inteligentná zmluva vyhodnotí, či sa udalosť U udiala a následne sama vykoná zmluvu tým, že (1) zaplatí osobe A 5.000 alebo 8.000 EUR (2) prevedie vlastníctvo cenných papierov na osobu B.

Inteligentné zmluvy bývajú často prirovnávané k výdajným (predajným) automatom. Strana zmluvy vloží požadované množstvo krytomeny do zmluvy a na jej účet „spadne“ vlastnícke právo k domu, vodičský preukaz alebo čokoľvek iné.

Inteligentné zmluvy majú nepochybne svoje výhody, avšak ich používanie prináša aj niekoľko problémov.

Výhody:

1. Autonómia. Zmluvy sú schopné sami sa vykonať. Splnenie zmluvných povinností je tak nezávislé od vôle strán. To pre strany zmluvy znamená istotu, že zmluva bude vykonaná.

2. Nie je potreba tretej strany. Pri uzatváraní inteligentnej zmluvy a jej realizácií nie sú potrebné ďalšie osoby alebo orgány (sprostredkovateľ, banka, poisťovací agent a pod.) Inteligentné zmluvy umožňujú vykonávanie dôveryhodných transakcií bez tretích strán. Umožňujú tak  osobám z celého sveta navzájom obchodovať bez toho, aby do transakcie museli zapojiť niekoho ďalšieho. Týmto sú znížené náklady na sprostredkovateľov a odstránený risk spojený s nesprávnym postupom týchto subjektov alebo ich svojvoľným (ne)konaním.[5]

3. Nemennosť. Aj keď existujú možnosti ako rozšíriť zmluvu alebo nahradiť jej časti, ak takáto akcia bola vývojármi predpokladaná. Neexistuje však spôsob ako skryto manipulovať s obsahom zmluvy bez pritiahnutia pozornosti siete. Týmto odpadá aj nutnosť mať dôveru k druhej zmluvnej strane. Strany zmluvy si nemusia dôverovať navzájom, stačí že dôverujú kódu, ktorý zaznamenáva zmluvu.

4. Bezpečnosť. Nakoľko všetky dáta sú zálohované na blockchaine, inteligentné zmluvy sú úplne bezpečné proti strate dát.

5. Rýchlosť a presnosť.  Automatizované transakcie sú nielen rýchlejšie, ale aj menej náchylné na manuálne chyby.

6. Úspora nákladov. Nakoľko netreba na vykonanie transakcie žiadnu ďalšiu osobu (sprostredkovateľ, banka, notár osvedčujúci podpisy na zmluve a pod.), strany zmluvy ušetria pri uzatvorení inteligentnej zmluvy značné finančné prostriedky.

Problémy:

1. Legislatíva. V právnom poriadku SR v súčasnosti neexistuje právna úprava inteligentných zmlúv, v čoho dôsledku by sa pri ich využívaní mohlo objaviť niekoľko problémov. Potrebné bude vyriešenie otázky, či počítačový kód predstavuje písomnú formu zmluvy a vyriešenie spôsobu identifikácie strán zmluvy a podpisov strán na takejto zmluve. Ďalší problém môže predstavovať uzatváranie zmlúv s nezákonným plnením, alebo za podmienok, ktoré by mali za následok neplatnosť právneho úkonu, nakoľko inteligentné zmluvy vykonávajú povinnosti zo zmluvy nezávisle aj napriek ich nesúladu s právnymi predpismi. [6] Úprava inteligentných zmlúv bude preto predstavovať právnu a súdnu výzvu.
    
2. Právomoc, príslušnosť súdov a aplikovateľný právny poriadok. Nakoľko zmluva prebieha v digitálnom priestore je problémom určiť, kde sa zmluva nachádza na účely určenia príslušného súdu alebo na účely určenia právneho poriadku, ktorým sa spravujú vzťahy medzi zmluvnými stranami. Toto je však možné odstrániť uvedením určitého súdu a aplikovateľného právneho poriadku do zdrojového kódu zmluvy.
    
3. Limity kódovacieho jazyka. Výzvou je aj to, akým spôsobom previezť jazyk písomnej zmluvy do podoby samovykonateľnej digitálnej zmluvy. „Tradične“ zmluvy často obsahujú pojmy, ktoré nie je možné presne interpretovať a sú otvorené vlastnej osobnej a kontextovej interpretácií. Takýmito pojmami sú napríklad „dobrá viera“, „primeraný“, „odôvodnený“, „vyššia moc“. Problémom je, ako tieto pojmy preniesť do počítačového kódu.

Problémom je uzatváranie zložitých zmlúv týmto spôsobom. Väčšina zmlúv si vyžaduje komplexnejšiu úpravu a bohatší jazyk ako ponuka programovací jazyk. Budúcnosť inteligentných zmlúv tak možno predpokladať pri jednoduchších zmluvách.[7] V súčasnosti sú inteligentné zmluvy najvhodnejšie na uskutočňovanie 2 typov transakcií nachádzajúcich sa v mnohých zmluvách: (1) uskutočnenie platby pri určitej (spúšťajúcej) udalosti, (2) uloženie pokuty, ak niektoré objektívne podmienky neboli naplnené.[8]

4. Autonómia. Nakoľko zmluvy pracujú samostatne, zásada pacta sunt servanda je pri týchto zmluvách uvedená do technologickej dokonalosti.[9] Automatické vykonanie zmluvy, tak ako ho uskutočňujú inteligentne zmluvy, však nemusí byt v súlade so spôsobom ako obchodné vzťahy fungujú v realite.

V prípade, že sa dostane jedna strana zmluvy do omeškania s platbou v reálnom svete, môže druhá strana zmluvy zhodnotiť, že zachovanie dobrých obchodných vzťahov je pre ňu prednejšie ako žiadanie úrokov/poplatkov z omeškania a môže tak ad hoc ospravedlniť omeškanie s platbou o niekoľko dní.  V prípade samovykonateľnej inteligentnej zmluvy však takéto ospravedlnenie nemôže byt uskutočnené. Nakoľko nastala skutočnosť t.j. omeškanie, zmluva vykoná k tejto skutočnosti priradenú úlohu. Preto neskorá platba bude mať za následok automatické stiahnutie poplatku za omeškanie z účtu druhej strany alebo iné následky naprogramované v zmluve. V prípade, že predmetom zmluvy bude napríklad používanie určitého softwaru, následkom môže byť automatické zastavenie prístupu k tomuto softwaru.

Rovnako, v prípade „tradičnej“ zmluvy sa môže strana rozhodnúť, že akceptuje aj čiastočné plnenie zmluvy. Dôvodom môže byť zachovanie dobrých obchodných vzťahov, alebo skutočnosť, že čiastočné plnenie je pre stranu východnejšie ako žiadne plnenie. Tu, znova kód inteligentnej zmluvy nereflektuje realitu konania strán zmlúv.

5. Chyby v kóde. Napriek tomu, že vďaka štruktúre systému blockchain sú inteligentné zmluvy dostatočne zabezpečené pred útokmi, problémom pre bezpečnosť môžu byť chyby v zdrojovom kóde samotnej zmluvy. Zle napísaný alebo nedostatočne otestovaný kód môže vystaviť inteligentné zmluvy bezpečnostným hrozbám, vrátane umožnenia neoprávneným osobám interagovať so zmluvou. Najznámejším prípadom demonštrujúcim následky chybného kódu je prípad DAO (Distributed Autonomous Organization). Organizácia DOA vznikla v roku 2016 za účelom vytvorenia fondu, ktorý bude financovať nové startupy a projekty na blockchainovej platforme Ethereum. O pár mesiacov po jej vzniku sa neznámym útočníkom podarilo nájsť v zdrojovom kóde kritickú chybu a došlo k hackerskému útoku na organizáciu, pri ktorom bolo odcudzených 50 miliónov dolárov v kryptomene (neskôr však vrátených[10]).

Záver:

Inteligentné zmluvy majú veľký potenciál. Napriek tomu, že nie sú vhodné pre všetky druhy transakcií, v budúcnosti môžu ovplyvniť veľa odvetví. Inteligentné zmluvy môžu zvýšiť efektivitu transakcií, ich rýchlosť a bezpečnosť. Avšak stále ostáva niekoľko právnych aj technologických problémov, ktoré bude potrebné vyriešiť pred využívaním inteligentných zmlúv v budúcnosti.

Mgr. Katarína Dandárová, LL. M

[6] KRUPIČKOVÁ P.: Smart contract – Revoluce v smluvním právu 21. Století?. Revue pro právo a technologie. 2017, č.15, s. 29. K dispozici>>> TU.