Tento pre niekoho na prvý pohľad malicherný spor môže mať na našu spoločnosť ďaleko rozsiahlejšie následky, než len stratu možnosti pozrieť si video na YouTube bez dotieravých reklám.

Zatiaľ posledná fáza dlhoročného sporu medzi YouTube a blokovačmi reklám začala v máji roku 2023, keď YouTube spustil na svojej platforme upozorňovanie používateľov s blokovačmi reklám na bloknutie videoprehrávača po prehratí troch videí so zapnutým blokovačom reklám.

Následne, začiatkom septembra roku 2023, YouTube pridal tempo a začal blokovať prehrávanie videí pre užívateľov, ktorí upozornenie ignorovali. V októbri roku 2023 YouTube svoju snahu o porazenie blokovačov reklám aj oficiálne potvrdil slovami hovorcu Christophera Lawtona, ktorý pre portál The Verge poskytol stanovisko o „začatí globálneho úsilia“ s cieľom povzbudiť používateľov, aby si povolili reklamy na YouTube alebo vyskúšali YouTube Premium.[1]

Snaha YouTube, ktorú sa mnohí novinári venujúci sa IT sektoru neostýchajú nazývať vojnou medzi YouTube a blokovačmi reklám, sa na prvý pohľad aspoň čiastočne vyplatila. Podľa portálu techbyte.sk: „YouTube uspel v tom, že ľudia prestávajú používať blokovače reklám. Mýlil sa však v domnienke, že mnohí z nich si budú ochotní platiť prémiové členstvo. Tohto trendu si všimla napríklad spoločnosť AdGuard. Jej nástroje na blokovanie reklám má používať približne 75 miliónov ľudí, pričom 4,5 milióna ľudí si má za ne platiť. Bežne si vraj jej blokovače z prehliadača odstráni okolo 6 000 ľudí denne. A teraz? Od 9. do 18. októbra sa priemerný počet ľudí mažúcich rozšírenie vyšplhal na 11 000 denne, pričom 18. októbra mal počet zmazaní dosiahnuť až 52 000.“[2]

Samozrejme, vývojári, ktorí stoja za blokovačmi reklám, v tejto pomyselnej vojne odmietli stáť len v defenzíve a svoje aplikácie začali aktualizovať tak, aby reštrikcie YouTube obišli. Toto platí aj pre slovenských vývojárov blokovačov reklám. Ako vyplýva napríklad z článku portálu techbyte.sk: „Nie všetky spoločnosti s týmto zameraním sa však môžu sťažovať. Napríklad slovenská firma Hankuper, ktorá stojí za blokovačom reklám s názvom AdLock, je na tom stále celkom dobre, nakoľko eviduje ako zvýšený počet odinštalácií, tak aj inštalácií. Ešte tento týždeň však môže pomer zvrátiť v prospech inštalácií, nakoľko má uviesť aktualizáciu, vďaka ktorej jej blokovač YouTube nebude schopný odhaliť.“[3]

Tento „globálny konflikt“ medzi YouTube, ktorého majiteľom je spoločnosť Google a inými spoločnosťami, ktorým reklamy generujú zisk na jednej strane a blokovačmi reklám na druhej strane sa však nevyhnutne prekrýva ako so svetom „ítečkárov“, tak aj so svetom právnikov. Poďme sa teda spoločne pozrieť na sľubovanú analýzu právnych aspektov predmetného sporu.

Blokovače reklám a možné porušenie autorského práva

Mnohým právnikom pri dumaní nad touto problematikou ako prvé vzíde na um autorské právo. V prostredí Slovenskej republiky je ťažisková úprava autorského práva obsiahnutá v zákone č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v platnom znení (ďalej len „Autorský zákon“). Hneď prvé ustanovenie Autorského zákona stanovuje: „Tento zákon upravuje vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s vytvorením a použitím autorského diela (ďalej len „dielo“) alebo umeleckého výkonu, v súvislosti s výrobou a použitím zvukového záznamu, audiovizuálneho záznamu alebo vysielania a v súvislosti s vytvorením alebo zhotovením a použitím počítačového programu alebo databázy tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu audiovizuálneho záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa (ďalej len „vysielateľ“), vydavateľa periodika, autora počítačového programu, autora databázy a zhotoviteľa databázy.“

Ďalej podľa ustanovenia § 87 ods. 1 Autorského zákona: „Počítačový program, ktorým je súbor príkazov a inštrukcií vyjadrených v akejkoľvek forme použitých priamo alebo nepriamo v počítači alebo v podobnom technickom zariadení, je chránený podľa tohto zákona, ak je výsledkom tvorivej duševnej činnosti autora. Príkazy a inštrukcie môžu byť napísané alebo vyjadrené v zdrojovom kóde alebo v strojovom kóde. Súčasťou počítačového programu je aj podkladový materiál použitý na jeho vytvorenie. Myšlienky a princípy, na ktorých je založený prvok počítačového programu, vrátane tých, ktoré sú podkladom jeho rozhrania, nie sú chránené podľa tohto zákona.“

Podľa Adamovej et al.: „Podstata autorskoprávnej ochrany počítačových programov je založená na tom, že sú chránené všetky tri prvky počítačového programu: zdrojový kód (angl. „source code“), strojový kód (angl. „object code“) a aj súvisiaca dokumentácia. Počítačový program tak nemusí byť nevyhnutne vyjadrený v binárnom alebo textovom kóde. Môže ísť tiež napríklad o algoritmus opísaný v knihe (algoritmom sa rozumie súbor zadefinovaných pravidiel na riešenie problému, pričom algoritmy sú súčasťou počítačových programov) za predpokladu, že jeho textové vyjadrenie spĺňa podmienky podľa § 4.

Zdrojový kód je verziou počítačového programu napísanou v programovacom jazyku, ktorý môže človek prečítať a pochopiť, najmä ak ide o experta na daný programovací jazyk. Je tak formou vyjadrenia počítačového programu napísaného zvyčajne vo vysokoúrovňovom programovacom jazyku (napr. Python, Visual Basic a Delphi). No môže byť vyjadrený napríklad aj v nízkoúrovňovom programovacom jazyku (angl. „assembler“) pre počítače alebo iné programovateľné zariadenia, v ktorom je silná väzba na architektúru daného zariadenia.

Strojový kód je verziou počítačového programu, ktorá je priamo použiteľná počítačom v binárnej forme – sérii jednotiek a núl, ktoré môže spracovať počítačový procesor. Človeku je binárny kód priamo nezrozumiteľný, ak nedôjde k jeho dekompilovaniu, teda transformovaniu do zdrojového kódu. Naopak, na spustenie zdrojového kódu v počítači je potrebný proces interpretácie alebo kompilácie, výsledkom ktorého je strojový kód spracovateľný počítačom.

Ako vyplýva z vyššie uvedenej doktríny, neoprávnené zasahovanie do zdrojového kódu počítačového programu môže byť považované za neoprávnený zásah do autorských práv. Presne s touto argumentáciou prišiel aj nemecký mediálny gigant Axel Springer, keď v jednom z rokmi trvajúcej série sporov proti spoločnosti eyeo (Adblock Plus) tvrdil,[4] že blokovače reklám porušujú autorské práva tým, že upravujú kód HTML webových stránok tak, aby blokovali reklamy.

Konkrétne vydavateľstvo Axel Springer argumentovalo, že jeho webové stránky sú chránené nemeckými normami o autorskom práve ako počítačový program, a to vrátane ich HTML kódu. Vydavateľstvo Axel Springer tvrdilo, že kvôli spôsobu, akým Adblock Plus interaguje s webovou stránkou, boli porušené jeho autorské práva, nakoľko ku kópiám a úpravám kódu došlo bez súhlasu vydavateľstva.

Prvostupňový aj odvolací nemecký súd nesúhlasili s vydavateľstvom Axel Springer a rozhodli, že používanie Adblock Plus ovplyvňuje výlučne tok programu prostredníctvom externých príkazov, bez toho, aby dochádzalo k zmene podstaty programu alebo ku generovaniu zmenenej verzie. Výsledkom používania rozšírenia Adblock Plus je teda iba konfigurácia prehliadača vykonaná používateľmi podľa ich preferencií.

Súdy konštatovali, že používatelia internetu nemusia získavať povolenie od majiteľov webových stránok, keď si chcú upraviť nastavenia tak, aby nimi zobrazovaná stránka vyzerala podľa ich predstáv lepšie. Moderné webové stránky sa skladajú z mnohých samostatných častí, ktoré sa dajú od seba technicky odlíšiť, vrátane textu, obrázkov a videí, ako aj softvéru, ktorý je vložený do HTML stránky. Súdom na vyslovenie, že samotná webová stránka je chráneným počítačovým programom, nestačila skutočnosť, že tieto softvérové ​​komponenty boli použité v HTML webovej stránky.[5]

Inými slovami, to, ako sa má určitá webová stránka používateľovi internetu zobrazovať, je (aj) v jeho réžii. To platí aj v prípade, ak si používateľ internetu neželá, aby boli na určitej webovej stránke viditeľné reklamy.

Napriek vyššie uvedenému, z rozhodnutia súdov tiež vyplýva, že hoci používatelia internetu môžu pri prehliadaní internetu používať (legálne) nástroje podľa svojho uváženia, vydavateľstvo Axel Springer môže vylúčiť používateľov s aktivovaným blokovačom reklám z prístupu k ich obsahu. Možno teda konštatovať, že podľa nemeckých súdov je v zásade povolené používanie nástrojov na detekciu blokovačov reklám spoločnosťami, ktorým reklamy generujú zisk. Súdy tiež uviedli, že vydavateľstvo Axel Springer môže svoj obsah zablokovať paywallom, teda akousi stenou, za ktorú sa používateľ internetu dostane, len ak za to zaplatí. [6]

Problém však môže tkvieť v spôsobe, ktorým nástroj na detekciu blokovačov reklám blokovače deteguje. Aktivista v oblasti ochrany osobných údajov Alexander Hanff tvrdí, že nová detekcia blokovania reklám na YouTube je protiprávna. Podľa Alexandra Hanffa: „Skript, ktorý [YouTube] používa, zisťuje, aký softvér ľudia používajú na svojich zariadeniach alebo aké správanie ich prehliadač vykazuje v súvislosti s ich súkromnými aktivitami. To nie je v poriadku. Je to protiprávne. Máme základné právo na ochranu súkromia podľa článku 7 Charty základných práv Európskej únie. Máme základné právo na ochranu údajov podľa článku 8 [Charty základných práv Európskej únie ].“ [7]

Poslanec nemeckej Pirátskej strany (Piratenpartei Deutschland) Patrick Breyer sa na podklade Hanffovho tvrdenia obrátil dňa 06.11.2023 na Európsku komisiu so žiadosťou o právne stanovisko, či „ochrana informácií uložených v koncovom zariadení (článok 5 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady o súkromí a elektronických komunikáciách) [8] zahŕňa aj informácie o tom, či používateľ zariadenia skrýva alebo blokuje určité prvky webovej stránky alebo či sa v zariadení používa softvér na blokovanie reklám“ a či je tento druh detekcie „absolútne nevyhnutný na poskytovanie služby, ako je YouTube“. [9]

Google, ktorý je majiteľom YouTube, samozrejme popiera, že by zasahoval používateľom internetu do ich súkromia, nakoľko sa má len snažiť udržať si príjem z platformy YouTube. Črtá sa teda ďalšia fáza v boji medzi blokovačmi reklám a spoločnosťami, ktorým reklamy generujú zisk. Pokiaľ dá Európska komisia za pravdu aktivistom v oblasti ochrany súkromia a osobných údajov, tak spoločnosti, ktoré využívajú nástroje na detegovanie blokovačov reklám sa dostanú do horšieho postavenia, nakoľko eventuálne môžu prísť o jeden z dosiaľ najefektívnejších nástrojov proti blokovaniu reklám.

Blokovače reklám a nekalá súťaž

Zaujímavou argumentačnou vetvou v spleti sporov medzi blokovačmi reklám a spoločnosťami, ktorým reklamy generujú zisk, je argumentácia vydavateľstva Axel Springer pred nemeckými súdmi, podľa ktorej spoločnosť eyeo (Adblock Plus) porušuje nemecké súťažné právo využívaním takzvaného whitelistingu.

AdBlock Plus prevádzkuje program, ktorý možno do slovenčiny preložiť ako „Prijateľné reklamy“, v ktorom sú zaradené reklamy, ktoré sa považujú za reklamy rešpektujúce používateľskú skúsenosť na internete, teda reklamy, ktoré nie sú dotieravé a otravné. Tento program je bezplatný pre menšie spoločnosti, no väčšie subjekty na trhu musia platiť za zaradenie do programu.

Inými slovami, blokovače reklám fungujú na systéme blacklistingu, teda zaraďovania reklám na „čierny zoznam“, do ktorého sú zaradené reklamy, ktoré budú blokované a na systéme whitelistingu, teda zaraďovania reklám na „biely zoznam“, do ktorého sú zaradené menej invazívne reklamy, ktoré budú povolené. Whitelisting je však pre väčšie spoločnosti spoplatnený, čo taktiež zodpovedá otázku, z čoho sú spoločnosti prevádzkujúce blokovače reklám financované.

Vydavateľstvo Axel Springer argumentovalo, že spoločnosť eyeo bráni podnikaniu spoločnosti Axel Springer z dôvodu, že:

Axel Springer je vydavateľstvo, ktorého hlavným zdrojom príjmov je predaj reklamného priestoru; a

blokovač reklám od eyeo spôsobuje vydavateľstvu Axel Springer stratu príjmov z reklamy.

Vydavateľstvo Axel Springer zdôraznilo, že zatiaľ čo whitelisting určitých reklám je nezákonný, pretože tlačí inzerentov, aby sa podelili o svoje príjmy s poskytovateľom blokovačov reklám, už aj samotná ponuka plug-inu, ktorý blokuje určité reklamy, predstavuje porušenie nemeckého súťažného práva.

Vydavateľstvo Axel Springer ďalej tvrdilo, že blokovanie reklám ohrozuje slobodný mediálny priestor, pričom argumentovalo, že takéto programy „ohrozujú kvalitu a pluralizmus poskytovateľov informácií, a tým poškodzujú všeobecný záujem.“[10]

Federálny súdny dvor zvrátil rozhodnutie Vyššieho krajinského súdu v Kolíne, ktorý podobne ako Federálny súdny dvor síce nekategorizoval ponuku blokovača reklám ako nekalú súťažnú praktiku, ale platený whitelisting považoval v spore vydavateľstva Axel Springer a spoločnosti eyeo za protiprávny.

Nemecký zákon o nekalej súťaži má za účel chrániť konkurentov, spotrebiteľov a ďalších účastníkov trhu pred nekalými obchodnými praktikami. Zákon označuje trhové správanie za nekalé, ak zámerne obštruuje konkurentov. Federálny súdny dvor rozhodol, že podnikanie spoločnosti eyeo nie je takýmto úmyselným obštruovaním konkurencie. Podľa súdu, spoločnosť eyeo sa totiž neusiluje o obštrukciu iných účastníkov trhu svojou obchodnou praxou. Namiesto toho spoločnosť presadzuje vlastný konkurenčný obchodný model: získava príjmy tým, že inzerentom ponúka možnosť zaradiť ich reklamy do whitelist-u.

Súd tiež konštatoval, že používateľ internetu sa nezávisle rozhodne použiť blokovač reklám a spoločnosť eyeo len poskytuje nástroj, aby používateľ internetu mohol realizovať toto rozhodnutie. Podľa súdu, nepriama obštrukcia ponuky poskytovateľa obsahu nemôže byť nekalá, pretože používatelia internetu si musia aktívne nainštalovať program na blokovač reklám. Vo všeobecnosti platí, že ak by spoločnosť eyeo neposkytovala internetovým používateľom efektívny nástroj na blokovanie reklám, mohol by to robiť niekto iný. Avšak stále by to boli používatelia internetu, ktorí by si inštalovali a používali blokovač reklám. [11]

Predmetné rozhodnutia nemeckých súdov sú z pohľadu Slovenskej republiky samozrejme rozhodnutiami súdov iného štátu. Môžu však do istej miery slúžiť ako argumentačný podklad aj pre slovenské súdy. Slovenské súdy by pri riešení tejto problematiky zrejme prihliadli najmä na ustanovenia týkajúce sa nekalej súťaže obsiahnuté v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“).

Podľa ustanovenia § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka: „Nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.“

Podľa Moravčíkovej: „Ustanovenie odseku 1 je tzv. generálnou klauzulou, vymedzením základných znakov konania, ktoré je považované za nekalosúťažné a teda zakázané. Presná kvalifikácia skutkov, ktoré možno predvídať v konaní účastníkov hospodárskej súťaže, nie je možné, či už vzhľadom na vývoj vzťahov medzi podnikateľmi na trhu navzájom, alebo podnikateľmi a spotrebiteľmi, ako aj vzhľadom na vývoj citlivosti súťažiteľov na tú ktorú činnosť a vzhľadom na vývoj judikatúry. Tak ako parazitovanie na povesti z historického hľadiska nebolo spočiatku považované za nekalú praktiku a v súčasnosti je uvedená priamo v kvalifikácii odseku 2, praktiky súvisiace napr. s priamym porovnávaním produktov sa za určitých podmienok stávajú povolenou praxou v rámci reklamy, hoci donedávna toto bolo považované za nekalosúťažné konanie.“[12]

Podľa Moravčíkovej: „Pojem „dobré mravy súťaže“ je potrebné odlíšiť od všeobecného pojmu „dobré mravy“ tak, ako sa s nimi stretávame v rámci predpisov občianskeho práva. Ich posudzovanie je vždy právnou otázkou, skutkovou otázkou môže byť len zistenie obsahu konania, ktoré vykazuje rozpor s dobrými mravmi súťaže, posúdenie a výklad právneho predpisu je právnou otázkou.

V judikatúre nájdeme aj určitý pokus definovať takéto mravy v rámci súťaže ako „pravidlá a zvyklosti, ktoré sa dodržiavajú v konkurenčnom prostredí a ktoré aj samotní súťažitelia považujú za zodpovedajúce podnikateľskej korektnosti“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, z 29. júla 1994, č. 1 Obo 180/94). Predovšetkým nemožno dobré mravy súťaže stotožňovať so všeobecnými princípmi slušného správania či etiky, keďže hospodárska súťaž má špecifické črty a to, čo by vo všeobecnosti mohlo byť posudzované ako „nemravné“, je v rámci hospodárskej súťaže považované za prípustnú praktiku (napr. určitá miera zavádzania pri superlatívnej reklame by v klasickom medziľudskom kontakte mohlo byť pokladané za neprípustné klamanie).

Možno súhlasiť s názorom P. Hajna, že dobré mravy súťaže sú podmnožinou morálnych noriem a zvlášť podmnožinou „dobrých mravov“ podľa § 3 ods. 1 OZ. Konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže nemusí byť zavinené (napr. v prípade zameniteľnosti obchodného mena k takémuto konaniu môže dôjsť aj z čistej nevedomosti o existencii druhého subjektu), stačí naplnenie požiadavky objektívnej spôsobilosti privodiť druhému subjektu ujmu. Ako uvádzame v ďalšom texte, najmä rozvojom nových spôsobov obchodovania a komunikácie (internet) sa vyvíja aj obsah kategórie dobrých mravov súťaže, a teda nie je možné tento pojem bližšie definovať a ani postaviť do roviny zvyklostí zaužívaných v určitom odbore hospodárskej súťaže tak, ako sa vyvinuli v judikatúre.

Právna teória v zásade rozlišuje dva prístupy k porušovaniu dobrých mravov súťaže, a to:

1. porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže nekalými praktikami súťažiteľov v zmysle porušovania technických pravidiel súťaže (možno sem subsumovať konania v zmysle nekalých praktík, ako ich vymedzuje Smernica o nekalých praktikách)
2. porušovanie určitých konvencií slušnosti (tzv. reklama proti dobrému vkusu, typicky uvádzané praktiky spoločnosti United Colors of Bennetton).“ [13]

Podľa Moravčíkovej: „Pri posudzovaní konania v rámci hospodárskej súťaže platí základné pravidlo (koncepcia všeobecnej a permanentnej platnosti generálnej klauzule):

1. konanie, ktoré napĺňa znaky generálnej klauzule, je vždy považované za nekalosúťažné, a teda zakázané
2. ak konanie napĺňa niektorý z explicitne vyjadrených znakov vymedzených v odseku 2 a zároveň napĺňa základné znaky generálnej klauzule, pôjde o nekalosúťažné konanie, ktoré je zákonom zakázané.

Nekalou súťažou je konanie, ktoré kumulatívne napĺňa tieto znaky:

1. ide o konanie v hospodárskej súťaži (pozri komentár k § 41)
2. konanie musí byť v rozpore s dobrými mravmi súťaže
3. konanie je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom (v tomto prípade ide o objektívnu schopnosť takúto ujmu privodiť).“ [14]

Ako vyplýva z vyššie uvedenej doktríny, slovenský súd by v prípade sporu týkajúceho sa nekalej súťaže medzi spoločnosťou, ktorej reklamy generujú zisk a medzi spoločnosťou, ktorá prevádzkuje blokovač reklám, musel najmä posudzovať, či je blokovanie reklám spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom a či je v rozpore s dobrými mravmi súťaže.

Odpoveď na otázku, či blokovanie reklám spôsobuje iným súťažiteľom ujmu je pomerne jednoznačná. Spoločnosti, ktorým reklamy generujú zisk, prichádzajú blokovaním reklám o časť zisku a v prípade whitelistingu musia ešte aj platiť spoločnostiam, ktoré prevádzkujú blokovače reklám. Spoločnostiam, ktorým reklamy generujú zisk, teda je blokovaním reklám spôsobená ujma.

Ťažisko právnej argumentácie v tomto hypotetickom spore sa tak bude zrejme sústrediť na otázku porušenia dobrých mravov súťaže blokovaním reklám a whitelistingu. Ako by tento spor rozhodol slovenský súd aj s prihliadnutím na pomernú abstraktnosť pojmu „dobré mravy súťaže“ je náročné odhadnúť. Prikláňame sa skôr k záveru, že by slovenský súd zrejme nepovažoval blokovanie reklám za nekalosúťažné konanie. Blokovače reklám na internete, a to aj na „slovenskom internete“ už fungujú nejaký čas a súťažitelia, vrátane tých „veľkých“ sú s tým dlhodobo uzrozumení a svoje webové sídla tomu prispôsobujú.

Obdobne aj bežní používatelia internetu blokovače reklám dlhodobo používajú a považujú ich za bežnú súčasť prehliadania internetu. Za tohto stavu sa nám javí relevantný argument, že nemožno považovať za konanie rozporné s dobrými mravmi súťaže také konanie, ktoré súťažitelia dlhodobo uzrozumene akceptujú. Tým nechceme uviesť tvrdenie v zmysle „každý to robí, tak je to v poriadku“, nakoľko existuje viacero konaní, ktorých sa dopúšťa alebo dopúšťala značná časť spoločnosti a nemožno ich nazvať konaním v súlade s právnym poriadkom.

Ako príklad možno uviesť neoprávnené sťahovanie hier, pesničiek a filmov z internetu. Toto konanie je bez diskusie protiprávne, nakoľko porušuje normy autorského práva a za určitých okolností aj trestného práva, čo ho samo o sebe robí konaním v rozpore s dobrými mravmi (širší pojem ako „dobré mravy súťaže“). Náš argument však tkvie skôr v tom, že v prípade neoprávneného sťahovania hier, pesničiek a filmov z internetu aj samotní súťažitelia dávali jasne najavo svoj nesúhlas s daným konaním.

Už generácia mileniálov si zrejme pamätá protipirátsku reklamu, ktorú obsahovalo množstvo v období rokov 2004 až 2007 legálne zakúpených DVD s filmami a ktorá nabáda divákov, aby „film nekradli, pretože auto by predsa tiež neukradli“ (mimochodom, podľa štúdie zverejnenej v časopise The Information Society mohla kampaň, ktorej súčasťou bola táto reklama, viesť k tomu, že ľudia „pirátili“ ešte viac).[15]

Naproti tomu, ako sme už spomínali, súťažitelia v prostredí slovenského trhu nerobia proti blokovaniu reklám nič, čo by sa dalo považovať za vyjadrenie ich presvedčenia o protiprávnosti blokovania reklám, no bez (hlasného) „reptania“ sa mu prispôsobujú. Máme teda za to, že ak by aj blokovanie reklám vo svojich začiatkoch mohlo byť hypoteticky považované za rozporné s dobrými mravmi súťaže, plynutím času a akceptovaním statusu quo zo strany súťažiteľov, ale aj bežných používateľov internetu sa blokovanie reklám takpovediac zmravnilo.

Záver       

Vzhľadom na vyššie uvedené sa prikláňame k záveru, že používanie blokovačov reklám nie je protiprávne. Vojna medzi blokovačmi reklám a spoločnosťami, ktorým reklamy generujú zisk, však naďalej zúri a má zrejme ešte ďaleko od konca. V ďalšej fáze tohto dlhoročného boja sa pravdepodobne dozvieme, či je aj detekcia blokovača reklám protiprávna. Ide pritom momentálne o najúčinnejší nástroj spoločností, ktorým reklamy generujú zisk v boji s blokovačmi reklám.

Okrem súboja právnikov a „ítečkárov“ vidíme v tejto vojne aj konflikt medzi používateľmi internetu, ktorí si želajú prehliadať internet bez nutnosti sledovania dotieravých reklám a spoločnosťami, ktorým tieto reklamy generujú zisk. Bežný používateľ internetu sa zrejme inštinktívne prikloní na stranu používateľov internetu, ktorí využívajú blokovač reklám, než na stranu spoločností, ktoré môže považovať za nenásytné ziskuchtivé giganty, kvôli ktorým musí surfovať po internete bombardovaný reklamami, o ktoré nemá najmenší záujem.

Je však možné vyjadriť určité pochopenie aj pre argumentáciu spoločností, ktorým reklamy generujú zisk, obzvlášť v prípade mediálnych spoločností. Príjmy z reklamy častokrát tvoria podstatnú časť príjmov týchto spoločností a v prípade, ak o ne prídu, môže dôjsť k zhoršeniu kvality ich práce, resp. aj k ich zániku. Mnohé mediálne spoločnosti utrpeli veľkú ranu už v súvislosti s nástupom internetu, nakoľko si čitatelia prestávali kupovať tlačené médiá a začali si zvykať na bezodplatný prístup k obsahu mediálnych portálov. Strata príjmu z reklám môže byť pre mnohé mediálne spoločnosti devastačná. Takýto výsledok zrejme skutočne nebude v súlade s verejným záujmom, nakoľko obmedzovaním príjmov mediálnych spoločností z reklamy, môže dôjsť k ohrozeniu kvality a pluralizmu v oblasti poskytovania informácií, resp. aj k ohrozeniu nezávislosti médií.

Tak či onak, len čas ukáže, ako sa vyvinie dlhoročný spor medzi blokovačmi reklám a spoločnosťami, ktorým reklamy generujú zisk. Momentálne sú všetky oči na Európskej komisii v súvislosti so spomínanou žiadosťou Patricka Breyera o právne stanovisko Európskej komisie v otázke súladu používania detekčných zariadení na odhalenie aktivovaného blokovača reklám s právom Európskej únie.