Je právo na smrť právom?

Prípad PRETTY proti Spojenému kráľovstvu 29. 07. 2002. Európsky súd pre ľudské práva

Môžeme mať kontrolu nad časom a spôsobom ukončenia svojho života?

Prípad vznikol na základe sťažnosti (č. 2346/02) proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska, ktorú 21. decembra 2001 podala na Európsky súd pre ľudské práva ( ďalej len „ESĽP“) podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) štátna príslušníčka Spojeného kráľovstva pani Diane Pretty.

Sťažovateľka bola v tom čase 43-ročná žena, ktorá zo strachu z pomalej a nedôstojnej smrti udusením žiadala o pomoc pri spáchaní asistovanej samovraždy. Trpela ochorením motorického neurónu, ktorý predstavuje ochorenie motorických buniek centrálneho nervového systému. Ochorenie je spojené s postupnou svalovou slabosťou, až stratou hybnosti v končatinách. Pridružujú sa aj ťažkosti s dýchaním, príjmom potravy a s rozprávaním. V tom čase neexistovala účinná liečba, ktorá by zabránila postupnej progresii ochorenia. V súčasnosti sa poskytuje liečebný proces zameraný na spomalenie progresie ochorenia, avšak stále neexistuje účinná liečba na uzdravenie. Smrť zvyčajne nastáva v dôsledku zlyhania dýchania a posledné štádiá ochorenia sú mimoriadne bolestivé a nedôstojné.

Pani Diane Pretty bola ochrnutá od krku nadol, avšak jej intelekt a schopnosť rozhodovať neboli narušené a mohla komunikovať prostredníctvom hlasového stimulátora.

V dôsledku jej nevyliečiteľného zdravotného stavu žiadala, aby prokurátor udelil imunitu pred trestným stíham jej manžela, ktorý by jej asistoval pri spáchaní samovraždy s poukazom na jej fyzický stav, ktorý jej neumožňoval spáchať samovraždu bez pomoci ďalšieho človeka. Poukazovala aj na prítomnosť diskriminácie medzi tými, ktorí sú schopní po fyzickej stránke spáchať samovraždu a tými, ktorým to fyzický zdravotný stav neumožňuje.

Sťažovateľka tvrdila, že zamietnutie prokurátora udeliť imunitu pred trestným stíhaním jej manžela, ak by jej pomohol spáchať samovraždu, a zákaz pomoci pri samovražde vo vnútroštátnom práve je porušenie jej práv podľa článkov: 2, 3, 8, 9 a 14 Dohovoru.

Ľudské práva je potrebné prvotne vnímať, ako „ľudské“ a až potom ako právo. Do pomyselnej roviny vstupuje právo jedného človeka na jednej strane a ochrana demokratickej spoločnosti na strane druhej.

ESĽP zaradil čl. 2 Dohovoru medzi jedno z najzákladnejších ustanovení, ktorým sa zabezpečuje právo na život, bez ktorého by boli ďalšie práva a slobody v Dohovore bezvýznamné. Pani Dianne Pretty si na pomyselnú misku váh položila na jednu stranu právo na život, a na druhú stranu právo rozhodnúť o svojej smrti. V sťažnosti tvrdila, že právo na smrť nie je protikladom práva na život, ale jeho dôsledkom, a štát má pozitívnu povinnosť chrániť obe práva .ESĽP bol toho názoru, že právu na život nemožno priznať diametrálne odlišné právo, pretože súd nevykladá právo na život tak, že by zahŕňalo negatívny aspekt, a teda právo na smrť.

Ochorenie, jeho priebeh a s ním spojené utrpenie považovala sťažovateľka za ponižujúce zaobchádzanie aj v nadväznosti na nedôstojný spôsob života počas posledného štádia ochorenia. Namietala porušenie čl. 3 Dohovoru, avšak ESĽP skonštatoval, že k porušeniu nedošlo. Žalovaný štát sa nedopustil zlého zaobchádzania a nemožno od štátu požadovať, aby sa zaviazal, že nebude stíhať manžela sťažovateľky, ak by jej pomohol spáchať samovraždu, alebo že poskytne zákonnú príležitosť na akúkoľvek inú formu asistovanej samovraždy.

Ďalej sťažovateľka namietala porušenie čl. 8 Dohovoru. Právo vybrať si, kedy a ako človek zomrie považovala za jedno z najosobnejších rozhodnutí v rámci súkromného a rodinného života, ktoré je spojené so spôsobom vedenia života. ESĽP skonštatoval, že všeobecný charakter zákazu asistovanej samovraždy je primeraný a nedošlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru. Súd poukázal aj na zásadu právneho štátu v prípade oslobodenia jednotlivcov alebo skupín spod pôsobnosť zákona. Rozhodnutie prokurátora neudeliť imunitu nepovažoval súd za svojvoľnú alebo nerozumnú.

Pani Diane Pretty pri hľadaní spôsobu spáchania samovraždy verila a podporovala myšlienku asistovanej samovraždy. Tým, že prokurátor odmietol dať záväzok, že nebude stíhať manžela sťažovateľky, zasiahol uložením všeobecného zákazu do jej práv, ktorý neumožnil zohľadniť individuálne okolnosti prípadu. Preto sťažovateľka namietala aj porušenie čl. 9 Dohovoru. Podľa ESĽP ani v tomto prípade nedošlo k porušeniu práva. Nie všetky názory alebo presvedčenia požívajú ochranu v zmysle čl. 9 Dohovoru.

Aj napriek plošnému zákazu asistovanej samovraždy, ktorý platil rovnako pre všetkých jednotlivcov, účinok jeho uplatňovania na sťažovateľku, ktorá bola natoľko fyzicky zdravotne postihnutá, že nemohla ukončiť svoj život bez pomoci, považovala za diskriminačný. Bolo jej zabránené vo výkone práva oproti tým, ktorí mohli ukončiť svoj život bez pomoci inej osoby. Sťažovateľa namietala porušenie čl. 14 Dohovoru. Podľa názoru ESĽP existovalo objektívne a rozumné odôvodnenie nerozlišovania medzi tými, ktorí sú, a tými, ktorí nie sú fyzicky schopní spáchať samovraždu. Hranica medzi uvedenými dvoma kategóriami je častokrát veľmi tenká a snaha zaviesť do zákona výnimku pre tých, ktorí nie sú schopní spáchať samovraždu, by vážne narušila ochranu života spoločnosti. ESĽP konštatoval, že nedošlo k porušeniu čl. 14 Dohovoru.

Pani Dianne Pretty zomrela 11. mája 2002.

Bianka Bellová
Paralegal – Právny Asistent