V tomto článku si celú tému priblížime analýzou nálezu Ústavného súdu Českej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 520/16[1], ktorý súd vydal v prípade, v ktorom jediné získané relevantné dôkazy tvorili výpoveď odsúdeného sťažovateľa a s ňou rozporné výpovede policajtov a revízorov, analýzou nálezu Ústavného súdu Českej republiky pod spisovou značkou II. ÚS 3044/2022 [2], ktorý súd vydal v prípade, v ktorom jediné získané relevantné dôkazy tvorili výpoveď odsúdeného sťažovateľa a výpoveď jeho vtedajšej priateľky a s nimi rozporné výpovede dvoch policajtov. Tieto rozhodnutia sú samozrejme relevantné aj v prostredí Slovenskej republiky, a to aj napriek tomu, že sú to rozhodnutia cudzieho štátu. Predmetné rozhodnutia sa totiž ťažiskovo nevenujú vnútroštátnej úprave, ale posudzujú, či bolo v konaniach za dôkaznej situácie „tvrdenie proti tvrdeniu“ dostatočne prihliadnuté na princíp prezumpcie neviny a či boli tieto rozhodnutia aj dostatočne odôvodnené. Tieto otázky sa v prostredí kontinentálneho európskeho práva posudzujú v zásade rovnako (resp., aspoň by sa mali).

V ďalšej časti článku sa pozrieme na aktuálny rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v kauze E. Adamčo c/a Slovenská republika zo dňa 01.06.2023[3], v ktorej ESĽP hodnotil relevanciu dôkazného stavu tvoreného takmer výlučne výpoveďami spolupracujúcich osôb (takzvaných kajúcnikov) a zanalyzujeme príslušné ustanovenia procesných noriem civilného sporového práva, ktoré sa dotýkajú tvrdení uvedených v civilnom sporovom konaní.

Záverom si taktiež predstavíme doktrínu RAVEN, čo je v súdnej praxi nástroj (pomôcka) hodnotenia dôveryhodnosti svedka a jeho výpovede.

Analýza nálezu Ústavného súdu Českej republiky vo veci I. ÚS 520/16

Sťažovateľ bol obžalovaný zo spáchania zločinu krivého obvinenia, ktorého sa mal dopustiť svojim údajne lživým trestným oznámením, a to v reakcii na incident, pri ktorom bol najprv dvoma revízormi prichytený pri jazde prostriedkom mestskej hromadnej dopravy (MHD) bez platného cestovného dokladu, revízorom nepreukázal svoju totožnosť, bola privolaná hliadka Polície Českej republiky a následne sa pri ústnom riešení situácie vonku sťažovateľ dal na útek.

Prítomní traja policajti a jeden z revízorov začali sťažovateľa prenasledovať a potom ho chytili v kríkoch, v ktorých sa schovával a odviezli na policajnú stanicu. Obžaloba sťažovateľa vinila z toho, že vo svojom trestnom oznámení lživo uviedol, že ho pri incidente revízori fyzicky napadli, prehľadali mu vrecká, vymazali mu súkromné ​​fotografie a videá vrátanie videa z incidentu z mobilného telefónu, odcudzili mu diktafón a finančnú hotovosť vo výške 10.000 Kč, to všetko za nečinného prizerania sa zo strany prítomných policajtov, pričom pri incidente utrpel ľahké zranenia a došlo k poškodeniu jeho batohu na notebook. V dôsledku tohto oznámenia boli dotknutí policajti a revízori preverení vo veciach podozrenia zo spáchania trestných činov, ktoré však neboli preukázané.

Sťažovateľ svoj útek aj jazdu MHD bez platného cestovného lístka vysvetľoval finančnou núdzou, pričom zároveň tvrdil, že peniaze výške 10.000 Kč, ktoré pri sebe mal v obálke, vyhral vo fotografickej súťaži a nosil ich vždy so sebou, aby mu ich doma nezožrali myši.

V konaní bol tiež vyhotovený psychologický posudok sťažovateľa, z ktorého vyplynulo, že má sklon vnímať udalosti precitlivelo alebo ich zveličovať. Všeobecné súdy, ktoré uznali sťažovateľa vinným, neopomínali ani trestnú minulosť sťažovateľa, ktorý bol súdne trestaný aj pre trestnú činnosť voči revízorom či ďalším cestujúcim v MHD.

Ústavný súd Českej republiky tak posudzoval prípad, v ktorom všeobecné súdy uznali sťažovateľa za vinného za skutkového stavu:

• ako svedkovia proti sťažovateľovi vypovedali viacerí policajti a revízori, pričom policajti a revízori neboli kolegovia a zrejme medzi nimi nebol ani priateľský čí iný obdobný vzťah;
• sťažovateľ bol podľa psychologického posudku osobou, ktorá „má sklon vnímať veci precitlivelo alebo ich zveličovať“;
• sťažovateľ v trestnom oznámení uviedol skutočne nepravdepodobné tvrdenia, ktoré popreli revízori aj policajti;
• sťažovateľ dokázateľne mal v minulosti konflikty s revízormi;

Ústavný súd Českej republiky neprisvedčil odsudzujúcim rozsudkom všeobecných súdov a zrušil ich. Podľa názoru Ústavného súdu Českej republiky:

„V situácii „tvrdenie proti tvrdeniu“ sú všeobecné súdy povinné dôkladne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacich výpovedí a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri hodnotení týchto výpovedí a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie neviny. Okrem iného v takejto situácii všeobecné súdy rozhodne nemôžu zabudnúť, ak je u svedka alebo svedkov, ktorých výpoveď stojí proti výpovedi obvineného, ​​objektívne prítomná pochybnosť o ich nezainteresovanosti na výsledku konania. Uvedená povinnosť všeobecných súdov je potom ešte zvýraznená v prípadoch, keď taká svedecká výpoveď či svedecké výpovede, stojace proti výpovedi obvineného, ​​predstavujú jediný priamy dôkaz, z ktorého má byť preukázaná vina obvineného. S ohľadom na princíp prezumpcie neviny aj práva na spravodlivý proces potom rozhodne nemožno akceptovať uznanie viny obvineného za situácie, keď jediným priamym dôkazom proti nemu je výpoveď svedka, u ktorého a priori nemožno vylúčiť akýkoľvek záujem na výsledku konania, pričom táto svedecká výpoveď je posúdená ako vierohodná iba s odôvodnením, že bola podaná pod hrozbou sankcie v prípade krivej výpovede.“

Ústavný súd Českej republiky teda zastal názor, že odsúdiť obžalovaného len na základe tvrdení svedkov, ktorí majú motiváciu klamať, je bez ďalšieho neprípustné. Neprisvedčil ani častej argumentácii slovenských súdov, že výpovede svedkov sú vierohodné (častokrát len) vzhľadom na hrozbu sankcie v prípade krivej výpovede. Takáto argumentácia je samozrejme nesprávna, nakoľko ak by hrozba sankcie v prípade krivej výpovede spoľahlivo odradila každého svedka od krivej výpovede (a tým by bola výpoveď každého svedka vierohodná), bol by počet odsúdených za trestný čin krivej výpovede rovný nule. Predmetný argument je teda založený na fikcii, že generálna prevencia zabezpečená sankciou za spáchanie trestného činu krivej výpovede je perfektná, stopercentná.

Obdobný názor zastal Ústavný súd Českej republiky aj v ďalšom analyzovanom rozhodnutí, v ktorom tiež neprisvedčil prezumpcii dôveryhodnosti svedka z dôvodu jeho príslušnosti k určitej profesii (policajt). 

Analýza nálezu Ústavného súdu Českej republiky vo veci II. ÚS 3044/2022

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu v Benešove bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu násilia proti úradnej osobe podľa príslušných ustanovení českého trestného zákonníka a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu troch rokov. Pri treste išlo o trest súhrnný, lebo nachádzajúci súd zohľadnil aj predtým uložený (ale ešte nevykonaný) trest z inej trestnej činnosti (prechovávanie omamnej a psychotropnej látky).Značná časť príbehu, kvôli ktorému sťažovateľ skončil pred trestným súdom, nie je sporná. Všetko začalo hádkou sťažovateľa s jeho (vtedajšou) priateľkou, odohrávajúcou sa na im prenajatom statku. Priateľka privolala na riešenie konfliktu políciu. Na miesto dorazila dvojčlenná policajná hliadka, s ktorou však sťažovateľ odmietol čokoľvek riešiť (žiadny konflikt podľa neho nenastal). Policajti na statku ďalej pretrvávali, rokovali s priateľkou a snažili sa presvedčiť sťažovateľov k spolupráci. Všetko vyvrcholilo tým, že sťažovateľ od hliadky, nachádzajúcej sa v daný okamih na dvore usadlosti, odišiel a vstúpil do dverí jedného z prízemných bytov nachádzajúceho sa na strane dvora. Z dverí vybehol pes sťažovateľa menom H. a bezprostredne zaútočil na jedného z policajtov (policajt A) a zahryzol sa mu do predkolenia. Pustil ho po pár sekundách po tom, čo druhý z policajtov (policajt B) proti psovi použil služobnú zbraň (pes bol len škrabnutý a prežil). Liečenie a následná pracovná neschopnosť policajta A trvali zhruba tri týždne.

Zásadný rozdiel spočíva v interpretácii udalostí predchádzajúcim útoku psa. Policajti v úlohe svedkov tvrdili, že psa na nich sťažovateľ so slovami „ber si ich“ poštval. Oproti tomu sťažovateľ trval na tom, že nič také nepovedal a o psovi za dverami nevedel, bez jeho vedomia ho tam umiestnila priateľka. Nezvládnuteľný H. mu po otvorení dverí prekĺzol medzi nohami, a hoci naňho volal „vráť sa“, policajta bohužiaľ uhryzol. Išlo však celkovo „len“ o nešťastnú náhodu. Túto verziu podporila aj priateľka sťažovateľa. Sťažovateľ plne uznal (civilnoprávnu) zodpovednosť za správanie psa a uhradil všetky škody súvisiace s následkami útoku vrátane dohody o odškodnení s policajtom A. Trestnoprávne obvinenie však odmietol.

Nachádzajúci súd sa v napadnutom rozsudku jednoznačne priklonil k priebehu skutkového deja predloženého policajtmi. Vychádzal v podstate výhradne zo svedectva zúčastnených osôb. Zatiaľ čo tvrdenia sťažovateľa a jeho priateľky označil za nedôveryhodné a vychádzajúce zo snahy vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, o pravdivosti výpovedí policajtov nepochyboval, pretože podľa neho nemali žiadny dôvod klamať, navyše by sa vystavili postihu za krivú výpoveď. Policajti síce v prípravnom konaní vypovedali odlišne najmä ohľadom vzdialenosti medzi nimi a dverami, z ktorých vybehol pes, tieto nezrovnalosti je však podľa rozsudku možné pochopiť za situácie, keď boli policajti na mieste prvýkrát a incident sa odohral veľmi rýchlo. Okresný súd v Benešove vyslovil presvedčenie, že tiež s ohľadom na osobnosť sťažovateľa bolo jeho konanie vedomé a poštvanie H. na policajtov vopred zvoleným vyústením konfliktu. Sťažovateľ použil psa ako zbraň a bol prinajmenšom v nepriamom úmysle oboznámený s tým, že pes môže policajtov pohrýzť.

V odvolaní sťažovateľ poukazoval predovšetkým na chybný priebeh dokazovania a z neho nesprávne urobené skutkové a právne závery. Zdôraznil rozpory vo výpovediach oboch policajtov, s ktorými sa nachádzajúci súd nedostatočne vysporiadal. Zároveň súd výpovede týkajúce sa incidentu nehodnotil v súvislosti s ostatnými skutočnosťami (vzdialenosť dverí od policajtov, viditeľnosť dverí kvôli sile steny atď.), ktoré dokladal k odvolaniu priloženými fotografiami. Tie potvrdzujú, že policajti nemohli žiadny jeho výrok počuť. Sťažovateľ tiež predložil potvrdenie od cvičiteľa psov, že H. je nezvládnuteľný a nepočúva žiadne pokyny, takže by nemalo žiadny zmysel ho inštruovať príkazom „ber si ich“. Odsúdenie podľa sťažovateľa vychádzalo iba z presvedčenia súdu, nie z vykonaných dôkazov. Odvolací súd námietky sťažovateľa odmietol a závery súdu prvého stupňa označil za správne a logické. Dôkazy fotografiami považoval za irelevantné, pretože policajti sa zhodli na tom, že pred útokom stáli vo dvore a nasledovali sťažovateľa. Úmysel poštvať na policajtov psa bezpochyby plne zodpovedal zámeru sťažovateľa s policajtmi nijako nekomunikovať. Ak by pes unikol náhodou, mal sa ho sťažovateľ snažiť nejako privolať, čo podľa policajtov neurobil, namiesto toho odišiel a o incident na dvore sa nezaujímal.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil extrémny ani zjavný rozpor medzi skutkovými zisteniami súdov a obsahom vykonaných dôkazov. Policajti v úplnej obsahovej zhode a bez pochybností potvrdili, že sťažovateľ na nich psa poštval. Na rozdiel od sťažovateľa a jeho vtedajšej priateľky nemali žiadny dôvod hovoriť nepravdu. Námietka sťažovateľa o nespôsobilosti psa ako zbrane kvôli jeho neovládateľnosti neobstojí. Naopak, ak si bol sťažovateľ nevypočítateľnosti psa vedomý, potom pri úmyselnom vypustení musel predpokladať, že na policajtov zaútočí a pohryzie ich.

Sťažovateľ zdôraznil, že záver o vine všeobecné súdy založili na jedinom priamom dôkaze, a to výpovediach oboch policajtov. Naopak on a jeho priateľka trvali na inom priebehu udalostí, išlo tak o klasický prípad situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“. Súdy nepochybovali o nestrannosti policajtov, hoci tých sa podoba priebehu incidentu bezprostredne dotýkala. Ak by totiž uhryznutie policajta A bolo spôsobené nešťastnou náhodou, mohlo by to mať vplyv na posudzovanie následných krokov policajtov (použitie služobnej zbrane, povolanie zásahovej jednotky a vrtuľníka na miesto incidentu).

Podľa sťažovateľa, hodnotenie výpovedí policajtov a priateľky bolo jednostranné v jeho neprospech - pokiaľ niektorá časť výpovede podporovala obhajobu (napr. tvrdenia policajtov, že žiadny štekot psa nepočuli), bola zabudnutá, ak podporovala obžalobu, bola braná za vierohodnú (napr. tvrdenie priateľky, že počula štekot psa). Všeobecné súdy sa nezaoberali ani protikladmi vo výpovediach policajtov, príkladom je odlišné určenie okamihu, v ktorý mal sťažovateľ dať psovi pokyn k útoku. Celkovo tak všeobecné súdy pri hodnotení výpovedí neprihliadli na závery už spomenutého nálezu z dňa 22.06.2016 pod spisovou značkou I. ÚS 520/16, podľa ktorého nie je možné prikladať vyššiu váhu výpovediam policajtom oproti „bežným“ jednotlivcom.

Excesu sa podľa sťažovateľa všeobecné súdy dopustili aj pri hodnotení ďalších dôkazov. Hoci bol k dispozícii kamerový záznam z incidentu, v odôvodnení rozhodnutia sa s ním súd nijako nevysporiadal. Odvolací súd dokonca priebeh deja vyložil v rozpore nielen s daným záznamom, ale aj s fotografiami, ktoré sťažovateľ doložil s odvolaním. Z týchto podkladov vyplýva, že policajti s ohľadom na zakrytie dverí za silnou stenou a ich mnohometrovému odstupu od týchto dverí reálne nemohli počuť akýkoľvek pokyn, ktorý by sťažovateľ psovi dával. Všeobecné súdy v tomto smere porušili premisu o zvýšenom nároku na odôvodnenie rozhodnutia v prípade vzájomne si odporujúcich dôkazov.

Ústavný súd napadnuté rozhodnutia zrušil opierajúc sa o nasledovné právne vety:

„Dôkazná situácia, pri ktorej v trestnom konaní existuje iba jediný usvedčujúci dôkaz, je z poznávacieho hľadiska neľahká a obsahuje v sebe riziko možných chýb a omylov. V takýchto prípadoch musí byť venovaná mimoriadna pozornosť dôkladnému prevereniu toho jediného priameho usvedčujúceho dôkazu a takýto dôkaz musí byť starostlivo hodnotený. V skúmanej veci pritom všeobecné súdy výslovne priznávajú, že v podstate jediným dôkazom pre odsúdenie sťažovateľa boli výpovede oboch policajtov, ktoré však sťažovateľ a jeho vtedajšia priateľka rozporovali. Išlo teda o typický prípad schémy „tvrdenia proti tvrdeniu“, pri ktorom by mali všeobecné súdy detailne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacich výpovedí, a to opäť pri rešpektovaní princípu prezumpcie neviny.“

„Nachádzací súd v rozsudku uviedol, že ‚vina obžalovaného bola podľa presvedčenia súdu úplne spoľahlivo preukázaná výpoveďami oboch policajtov, o ktorých vierohodnosti súd nemá absolútne žiadnu pochybnosť, u žiadneho nebol zistený dôvod, prečo by mali vypovedať nepravdu. Policajti by sa pri nepravdivej výpovedi vystavili trestnému postihu.‘ Tento dôvod sám o sebe neobstojí, pretože odkaz na hrozbu sankcie v prípade krivej výpovede nie je dôkazom o vierohodnosti danej výpovede, a to ani, ak sú svedkami policajti.“

Z analýzy rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky teda vyplýva, že tento opakovane prízvukuje potrebu kladenia zvýšenej opatrnosti pri vyhodnocovaní dôkazov, ktoré si navzájom rozporujú. Samozrejme v odôvodnení rozhodnutia nepostačí len laxné skonštatovanie, že súd tak vykonal, ale je nutné presvedčivo a detailne opísať úvahy súdu, ktoré ho viedli k tomu presvedčeniu, ktoré pretavil do výroku rozhodnutia.

Ústavný súd Českej republiky dokonca vyslovil názor, že v prípade odôvodňovania rozhodnutia v situácii tvrdenie proti tvrdeniu je oproti ostatným situáciám potrebné klásť na odôvodnenie rozhodnutia zvýšené požiadavky:   

Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky pod spisovou značkou III. ÚS 464/99: „K hlavným zásadám trestného konania patrí zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 6 trestného poriadku), podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Táto zásada však nie je a byť nesmie prejavom ľubovôle, resp. svojvôle orgánov činných v trestnom konaní. Je nevyhnutné ju štruktúrovať do konkrétnych komponentov a kritérií. Jedným z nich, patriacim ku kľúčovým, je transparentnosť rozhodovania, čiže nutnosť dôkazný postup vyčerpávajúcim spôsobom opísať a logicky aj vecne presvedčivým spôsobom odôvodniť. Uvedená požiadavka zákonodarcu sa vtelila do sústavy nárokov kladených na odôvodnenie rozsudku (§ 125 Trestného poriadku).

Uvedené ustanovenie § 125 Trestného poriadku nároky na odôvodnenie zvýrazňuje najmä pre prípady, keď si vykonané dôkazy vzájomne odporujú. V situácii ‚tvrdenie proti tvrdeniu‘ je potrebné na súd, a to tak z pohľadu jednoduchého práva, ako aj práva ústavného (článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 Listiny) klásť zvýšené požiadavky, a to v súvislosti s vyvodením záverov o tom, ktoré skutočnosti súd vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov.“

Uvedená premisa o zvýšenom nároku na odôvodnenie rozhodnutia, ktorú spomínal už  sťažovateľ vo veci II. ÚS 3044/2022, bezpochyby platí aj v prostredí Slovenskej republiky. Vyplýva totiž zo samotného Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (článok 6 ods. 1 – právo na spravodlivé súdne konanie) a článku 36 Listiny základných práv a slobôd, ktorý je inkorporovaný do článku 46 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu a inú právnu ochranu).

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 5 Cdo 106/2010: „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).“

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou I. ÚS 108/07: „Okrem prístupu k súdu sa článku 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces. (...) Formuláciou uvedenou v článku 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. (...) Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.“

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR pod spisovou značkou III. ÚS 311/07: „Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. (...) Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.“

Podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva: „Účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté. Navyše, odôvodnené rozhodnutie dáva stranám možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu, ako aj možnosť, aby bolo rozhodnutie preskúmané odvolacím orgánom. Len ak sú vydávané odôvodnené rozhodnutia, môže existovať verejná kontrola výkonu súdnictva.“ (porovnaj napr. Suominen v. Fínsko, § 37, 1. júl 2003; Tatishvili v. Rusko, § 58, 22. február 2007)

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR pod spisovou značkou 6Cdo/98/2017: „Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.“

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR pod spisovou značkou III. ÚS 311/07: „Ústavný súd skúmal, či najvyšší súd sťažovateľovi ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.”

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR pod spisovou značkou III. ÚS 199/09: „Za úplné a dostačujúce možno považovať také odôvodnenie rozsudku, ktoré dostatočným spôsobom informuje účastníka konania o skutkových zisteniach a právnych záveroch, na základe ktorých súd meritórne posúdil vec a rozhodol. Pokiaľ teda odôvodnenie obsahuje základné prednesy a návrhy účastníkov konania, výpočet vyhodnotených dôkazov a skutočností, ktoré súd považoval za preukázané, ako aj zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení, spĺňa v plnej miere požiadavku § 157 Občianskeho súdneho poriadku.”

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR pod spisovou značkou IV. ÚS 115/03: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“

Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR pod spisovou značkou III. ÚS 307/2012: „Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (...).“

Ján Drgonec uvádza: „Ústavný súd SR v postoji k odôvodneniu súdneho rozhodnutia ako integrálneho prvku základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ľudského práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nevytvoril vlastnú originálnu koncepciu, ale prevzal koncepciu z case-law Európskeho súdu pre ľudské práva.“[4]

Kvalitné odôvodnenie rozhodnutia je teda v každom prípade súčasťou práva na spravodlivý súdny proces. Ak sa však vydáva rozhodnutie v situácii „tvrdenie proti tvrdeniu“, na súd sú kladené vyššie nároky spočívajúce v tom, že musí adresáta dostatočným a rozumným odôvodnením presvedčiť o tom, prečo prisvedčil jednému tvrdeniu a druhému nie. V praxi teda nemožno vylúčiť ani prípady, kedy aj v situácii „tvrdenie proti tvrdeniu“ súd prisvedčí jednému z protichodne tvrdiacich subjektov bez konštatovania, že sa vec nachádza v dôkaznej núdzi. Malo by však ísť o prípady výnimočné, napríklad ak tvrdenie jednej strany dáva logický zmysel, a to, čo protichodne tvrdí druhá strana, sa reálne nemohlo stať (samotná nepravdepodobnosť výpovede druhej strany nepostačí). Aj v týchto prípadoch musí súd starostlivo zvážiť všetky okolnosti prípadu, pohnútky vypovedajúcich subjektov a svoje rozhodnutie odôvodniť so zvýšenou mierou vysvetľovania myšlienkových pochodov, ktoré súd viedli k danému rozhodnutiu.

Analýza rozsudku ESĽP vo veci E. Adamčo c/a Slovenská republika

Pre tému tohto článku je aktuálne aj jednomyseľne prijaté čerstvé rozhodnutie ESĽP v kauze E. Adamčo c/a Slovenská republika zo dňa 01.06.2023. ESĽP skúmal prípad pána Adamča s nasledovným pozadím:

Sťažovateľ E. Adamčo je slovenský štátny príslušník, ktorý sa narodil v roku 1976 a v súčasnosti je vo výkone trestu odňatia slobody v Dubnici nad Váhom. V júni 2014 bol E. Adamčo obvinený z napomáhania k dvom vraždám.

Obžaloba bola založená na svedectve troch osôb: osoba B sa priznala k usporiadaniu jednej z vrážd a odpykáva si doživotný trest za niekoľko ďalších nesúvisiacich vrážd; osoba E, ktorá najprv poprela, že má niečo spoločné s druhou z vrážd, ale nakoniec sa priznala, že ju spáchala údajne s E. Adamčom; osoba C, ktorá bola údajne tiež spolupáchateľom prvej vraždy, pričom mala priviesť zavraždenú osobu s E. Adamčom k osobe B.

V roku 2017 bol E. Adamčo uznaný vinným a odsúdený na 25 rokov trestu odňatia slobody. Odsúdenie bolo založené hlavne na dôkazoch získaných od osôb podieľajúcich sa na vraždách, najmä osôb B, C a E.

E. Adamčo argumentoval, že proti nemu vypovedajúce osoby dostali výhody od prokuratúry výmenou za to, že proti nemu poskytli dôkazy. Okresný súd Žilina uviedol, že poskytnutie usvedčujúcich dôkazov zo strany vypovedajúcich osôb výmenou za výhody, ktoré im boli poskytnuté, bolo v medziach zákona a súd „obzvlášť pozorne“ preskúmal tieto dôkazy a vnútornú logiku a súdržnosť ich vyjadrení. E. Adamčo sa odvolal.

Krajský súd v Žiline odvolanie zamietol a v podstate sa stotožnil s prvostupňovým súdom, s jeho posúdením dôkazov a odôvodnením jeho rozhodnutia.

E. Adamčo podal dovolanie a následne ústavnú sťažnosť, no ani na Najvyššom súde Slovenskej republiky ani na Ústavnom súde Slovenskej republiky neuspel. Ústavný súd uviedol, že súdy nižšieho stupňa hodnotili dôkazy v ich celkovom kontexte a že nebolo možné dospieť k záveru, že nezohľadnili možné výhody poskytnuté svedkom.

S odvolaním sa na článok 6 ods. 1 a 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ľudských právach (právo na spravodlivý proces) sa E. Adamčo sťažoval, že keďže svedkovia svedčiaci proti nemu spolupracovali s prokuratúrou výmenou za poskytnuté výhody, jeho odsúdenie bolo nespravodlivé.

Vláda Slovenskej republiky tvrdila, že očité svedectvá osôb B, C a E neboli jediným dôkazom vedúcim k odsúdeniu E. Adamča. ESĽP však poznamenal, že iné svedecké dôkazy boli len z počutia a uviedol, že znalecké dokazovanie sa týkalo spôsobu, akým bola vražda vykonaná, nie dokazovaniu identity vraha. Preto bolo odsúdenie založené hlavne na výpovediach týchto troch svedkov.

Otázkou relevantnou pre ESĽP bolo, či boli tieto dôkazy dostatočne preskúmané vzhľadom na výhody poskytnuté svedkom výmenou za poskytnutie dôkazov. Nezrovnalosti medzi svedectvami a nejasnosť ohľadom výhod daných jednému zo svedkov slovenské súdy považovali za bezvýznamné.

Slovenské súdy sa podľa ESĽP s niektorými argumentmi E. Adamča vysporiadali spôsobom, ktorý skreslil informácie získané z dôkazov a s odôvodnením, ktoré nebolo koherentné, vrátane odôvodnenia nezrovnalostí v svedectve osoby E ako dôsledku stresu.

ESĽP rozhodol, že slovenské súdy nevenovali žiadnu individuálnu pozornosť rozsahu a povahe výhod pre svedkov získaných výmenou za usvedčujúce dôkazy, napriek tomu, že E. Adamčo na toto konkrétne poukazoval.

Tieto výhody boli významné a zahŕňali oddialenie stíhania svedkov za viaceré vraždy. ESĽP poznamenal, že sa nezdá, že by slovenské právo obsahovalo ustanovenia týkajúce sa udeľovania imunity a že takéto dohody boli uzavreté mimo súdnej kontroly. Podľa ESĽP dostal E. Adamčo na jeho predmetné argumenty iba abstraktné odpovede.

ESĽP konštatoval, že v prípade E. Adamčo c/a Slovakia došlo k porušeniu Európskeho dohovoru o ľudských právach (in concreto práva na spravodlivý proces), keďže trestné konanie proti E. Adamčovi nemalo primerané záruky na zabezpečenie jeho spravodlivosti.

Tvrdenie proti tvrdeniu v civilnom sporovom konaní

Podľa ustanovenia článku 8 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (CSP): „Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci (povinnosť tvrdenia) a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi (povinnosť dôkazu), a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.“

Podľa ustanovenia § 149 CSP: „Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.“

Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 CSP: „Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.“

Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 CSP:

1. „Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
2. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.“

Ak má teda popierajúca strana ambíciu účinne poprieť skutkové tvrdenia protistrany (čím sa stanú procesne neúčinné), musí:

• výslovne poprieť skutkové tvrdenia; a zároveň
• uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach.

Obe podmienky musí strana naplniť kumulatívne. Nestačí teda len laxné vyhlásenie, že strana určité skutkové tvrdenie popiera. V takom prípade sa strana vystavuje riziku, že skutkové tvrdenie poprie neúčinne a súd ho spravidla bude považovať za nesporné. Strana musí zároveň s výslovným popretím skutkového tvrdenia uviesť vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach.

V civilnom sporovom konaní sa teda tvrdeniam strán pripisuje dôležité postavenie samotným zákonom. Protistrana musí vždy účinne poprieť podstatné skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, inak sa tieto tvrdenia považujú za nesporné.

Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove pod spisovou značkou 1Cob/3/2019: „Zákonodarca sa pri koncipovaní CSP odchýlil od pôvodnej úpravy vychádzajúcej z O.s.p. (Občiansky súdny poriadok, zákon platný do 30.6.2016) a pri koncipovaní CSP do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádzal výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu, pričom sa súd nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa vedie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná.“

Vzhľadom na vyššie uvedené možno skonštatovať, že v prípade neúčinného popretia tvrdení protistrany sa druhá strana sporu vystavuje riziku, že predmetné tvrdenie bude posúdené ako nesporné, čo sa v dôsledku princípu formálnej pravdy (v trestnom konaní tento princíp neplatí) môže stať aj v situácii, keď v realite nie je neúčinne popreté tvrdenie pravdivé. Takáto situácia môže samozrejme nastať aj v prípade, keď sa konanie (napríklad trestné konanie) riadi princípom materiálnej pravdy, ak súd aj napriek jeho snahe predsa len nesprávne zistí skutkový stav. V civilnom sporovom konaní si však súd tvorí obraz o veci iba v rozsahu ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi, preto sa o dôkladné zistenie skutkového stavu ani nesnaží mimo jeho posudzovania pod prizmou predložených tvrdení a dôkazov strán.

V samotnej situácii tvrdenie proti tvrdeniu bez doloženia akýchkoľvek relevantných dôkazov by si strana síce prima facie splnila povinnosť tvrdenia (čl. 8 CSP), avšak nesplnila by si povinnosť dôkazu (čl. 8 CSP). Podľa Števčeka: „Dôkazná povinnosť rovnako predstavuje špecifickú procesnú povinnosť, ktorou je zaťažená sporová strana – nie je v tejto súvislosti správne uvažovať pri dôkaznej povinnosti len o žalobcovi. Inak povedané, dôkazná povinnosť nestíha v kontradiktórnom spore len žalobcu. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí. To znamená, že aj žalovaný v rámci svojej procesnej obrany znáša povinnosť tvrdenia, a tým pádom i dôkaznú povinnosť. Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následne neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalovaného k procesnej pasivite, ktorá je rovnako sankcionovaná stratou sporu. Vo všeobecnosti preto platí, že dôkaznú povinnosť a s ňou súvisiace dôkazné bremeno má v spore každý, kto dostojí svojej procesnej povinnosti tvrdiť.“[5]

Samozrejme tvrdenia v civilnom sporovom konaní neuvádzajú len strany sporu, ale aj svedkovia. Tí nemajú povinnosť dôkazu, preto svoje tvrdenia nedokazujú, no ich samotné tvrdenie (výpoveď) sa považuje za dôkaz. Ak teda nastane modelová situácia, v ktorej

1. strana sporu niečo tvrdí (plní povinnosť tvrdenia) a svoje tvrdenie dokazuje len výpoveďou napríklad troch svedkov (plní povinnosť dôkazu);
2. protistrana tvrdenia druhej strany podporené výpoveďami svedkov odmieta ako nepravdivé, o čom však dôkazy objektívne nedokáže získať (napríklad ak neexistujú kamerové záznamy z určitej udalosti, pri ktorej však boli prítomní ľudia);
   aj civilné sporové konanie sa de facto dostáva do dôkaznej situácie tvrdenie proti tvrdeniu.

Súd totiž môže vychádzať len zo slov strán a svedkov, pričom títo môžu klamať, preto musí starostlivo posúdiť, či svedkovia, ktorí svojimi výpoveďami podporujú tvrdenie strany, sú dôveryhodnými svedkami. Ak by tomu tak nebolo a iné relevantné dôkazy by strana nepredložila, vystavovala by sa riziku prehry sporu.

K predmetnému posúdeniu môže súdu (v trestnom aj civilnom konaní) pomôcť takzvaná doktrína RAVEN, ktorá bola spomenutá v úvode tohto článku.

Doktrína RAVEN

V poslednom období sa v civilných i trestných konaniach pri hodnotení výpovede svedkov používa takzvaná doktrína RAVEN. Tento akronym písaný v angličtine je skratkou piatich slov:

1. Reputation;
2. Ability to see;
3. Vested interest;
4. Expertise;
5. Neutrality.

Prvé kritérium (reputation/reputácia): hodnotí sa celkové spoločenské postavenie a status svedka v kontexte jeho sociálnych väzieb (napr. patologické prostredie drogovo závislých osôb, ak sa v tomto prostredí svedok preukázateľne pohybuje, môže mať na toto kritérium podstatný vplyv a pod.).

Druhé kritérium (ability to see/schopnosť vidieť): hodnotí sa kontext zmyslového vnímania a schopnosti svedka vypovedať o tom, čo vnímal svojimi zmyslami, napríklad časový odstup jeho výpovede od relevantnej skutočnosti, vek, zdravotný stav a podobne (napríklad sluchový či zrakový hendikep môže výrazne narušiť celkovú dôveryhodnosť svedeckej výpovede v konkrétnom prípade – tým sa, samozrejme, nemá na mysli diskriminácia akokoľvek postihnutých osôb, len obmedzenie schopnosti vnímať zmyslami skutočnosť).

Tretie kritérium (vested interest/osobný záujem): hodnotí sa prípadný dopad výsledku sporu na záujem svedka, napríklad vplyv na jeho hmotnoprávne postavenie, atď. Ak by napríklad svedok v prípade úspechu jednej strany získal nejakú hmotnoprávnu výhodu či lepšie hmotnoprávne postavenie, môže to mať vplyv na celkovú vierohodnosť takéhoto svedka (pochopiteľne, aj tu platí, že sa hodnotí celkový komplex vykonaných dôkazov, aj jednotlivý dôkaz v istej komplexnosti, teda ani takáto prípadná výhoda nediskvalifikuje svedka absolútne, ale len v prípadnom kontexte s ostatnými hodnotiacimi kritériami doktríny RAVEN, ako aj v kontexte ostatných vykonaných a hodnotených dôkazov).

Štvrté kritérium (expertise/znalosť): hodnotí sa prípadná odbornosť svedka. Ak svedok disponuje preukázanými odbornými znalosťami v oblasti, ku ktorej a o ktorej vypovedá alebo ktorých sa jeho výpoveď týka, má to dopad na jeho vierohodnosť v danom univerze úvahy. Ak napríklad očitý svedok dopravnej nehody je zhodou okolností znalec z odboru dopravy, jeho výpoveď bude mať v rámci pomerovania rádovo inú „váhu“, dôležitosť a hodnovernosť ako výpoveď osoby v tejto oblasti odborne nespôsobilej.

Piate kritérium je (neutrality/(ne)zaujatosť): hodnotí sa celková (ne)zaujatosť svedka. Súd musí starostlivo vyhodnotiť prípadnú zaujatosť svedka v kontexte jeho vzťahu k určitej osobe, v kontexte ďalších kritérií doktríny RAVEN, ako aj v kontexte celkového vyznenia výsluchu svedka – ako napríklad svedok reagoval na otázky protistrany, prípadne na dopĺňajúce otázky sudcu v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu a pod.[6]

Súd teda musí zvážiť výsledky hodnotení podľa jednotlivých kritérií doktríny RAVEN samostatne a vo vzájomných súvislostiach. Vo všeobecnosti platí, že čím viac hodnotení podľa jednotlivých kritérií vychádza v neprospech dôveryhodnosti svedka, tým viac by výpoveď svedka mala takpovediac strácať váhu.

V niektorých prípadoch môže výpoveď svedka stratiť váhu aj vtedy, keď je vo vzťahu k dôveryhodnosti svedka vyhodnotené negatívne aj len jedno kritérium doktríny RAVEN, ak je toto negatívne vyhodnotenie takej intenzity, že vyvoláva závažne pochybnosti o dôveryhodnosti svedka (napríklad výpoveď svedka v prospech jeho partnera, ku ktorému má až neštandardne a nekriticky pozitívny vzťah – takzvaná „obsedantná láska“).

Samozrejme, v praxi sa vyskytujú situácie, kedy o dôveryhodnosti ani jednej z protichodne vypovedajúcich osôb, z pohľadu ambície klamať vo výpovedi, neexistujú pochybnosti alebo nie sú známe skutočnosti, ktoré by ich dôveryhodnosť znižovali. Ľudia si prirodzene udalosti vysvetľujú častokrát inak, hoc boli svedkami tej istej udalosti a nemajú ambíciu o nej klamať. Taktiež vypovedajúce osoby častokrát vypovedajú o udalostiach, ktoré sa stali dávno v minulosti a ich pamäťové stopy sú nejasné alebo nekvalitné (aj keď samotné vypovedajúce osoby niekedy môžu vyhlasovať, že svoju výpoveď môžu „aj odprisahať“).

Aj v tomto prípade môže súdu (alebo inému subjektu) pomôcť doktrína RAVEN. Doktrína RAVEN totiž neslúži len na vyhodnocovanie dôveryhodnosti osôb z pohľadu ich ambície vedome uvádzať nepravdy, ale slúži aj ako pomôcka na vyhodnotenie, či je vypovedajúca osoba dôveryhodná aj z pohľadu jej možností a schopností kvalitne zreprodukovať udalosť, ktorej bola, resp. mala byť účastníkom. K tomu súdu (alebo inému subjektu) poslúži najmä kvalitné vyhodnotenie kritérií: ability to see/schopnosť vidieť a expertise/znalosť.

Záver

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, najvyššie súdne autority častokrát pripomínajú, že v prípade dôkazného fenoménu tvrdenie proti tvrdeniu treba ostražito vážiť dôkazy a podrobiť svedkov podrobnej kontrole za účelom odstránenia pochybností o ich dôveryhodnosti.

Dôkazný fenomén tvrdenie proti tvrdeniu nenastáva len v prípade, ak protichodné tvrdenia prednesú len dve osoby, ale nastáva aj v prípade, ak sú protichodné tvrdenia prednášané dvomi (alebo viacerými) skupinami osôb. Dôkazný fenomén tvrdenie proti tvrdeniu tak môže nastať aj v prípade, ak napríklad manželka, jej matka a sestra svorne tvrdia, že manžel manželku bije, o čom neexistujú žiadne iné dôkazy a manžel to popiera.

Súd tak musí zvažovať všetky dostupné okolnosti prípadu (zaujatosť manželky, matky a sestry z dôvodu príbuzenského vzťahu, skutočnosť, že manžel manželku pred podaním trestného oznámenia podviedol) a rozhodnúť, či sú výpovede jednej strany (skupiny osôb) dôveryhodné.

K tomu môže súdu poslúžiť pomôcka – doktrína RAVEN, ktorou súd kvalitne analyzuje dôveryhodnosť svedka a jeho výpovede. V žiadnom prípade však nie je vhodné osvedčiť dôveryhodnosť svedka len laxným odkazom na hrozbu sankcie za trestný čin krivej výpovede, nakoľko súd v konkrétnom prípade nemôže vedieť, aký postoj má svedok k spáchaniu tohto trestného činu.

Osobitne citlivo je nutné posudzovať tvrdenia osôb, ktoré môžu za ich tvrdenia získať určité výhody, napríklad v trestnom konaní, alebo tvrdenia osôb, ktoré môžu mať iný motív na uvádzanie nepravdivých tvrdení (napríklad pomstu).