16.8.2018
ID: 4190upozornenie pre užívateľov
K (ne)prípustnosti substitučného splnomocnenia v konaní pred Ústavným súdom SR
Od vydania uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 339/2012 zo dňa 4. júla 2012 (ďalej len „Uznesenie“), ktorým Ústavným súd SR (ďalej len „Ústavný súd“) rozhodol o neprípustnosti substitučného splnomocnenia v konaní pred týmto súdom, uplynulo už vyše šesť rokov. Napriek skutočnosti, že Uznesenie bolo publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky,[1] vyvoláva jeho praktická aplikácia viacero otáznikov.
 |
Ústavný súd vyslovil v predmetnom Uznesení právny názor, v zmysle ktorého: „vzhľadom na (i) nezdôvodnenosť a/alebo neobmedzenosť substitučného splnomocnenia, (ii) nerešpektovanie/zmluvné obmedzenie predovšetkým lex specialis (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ale aj iných zákonov, ako aj (iii) nenaplnenie zákonom ustanovenej podmienky „povahy veci“ v zmysle § 31a zákona o ústavnom súde pre prípadné subsidiárne použitie Občianskeho súdneho poriadku (jeho § 25 ods. 3) treba považovať substitučnú doložku uvedenú v plnomocenstve (...) prima facie za zákonne neprípustnú, a teda nespôsobilú na dosiahnutie zmluvných substitučných účinkov.“ S prihliadnutím na tento názor následne Ústavný súd v Uznesení odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorú za neho podpísal substitučný advokát, bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie nedostatkov podania,[2] a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí v zmysle intencií § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „Zákon o ústavnom súde“).[3]
Na Uznesenie pritom odkazuje celý rad ďalších rozhodnutí Ústavného súdu,[4] ktoré viac-menej nekriticky preberajú vyššie uvedený právny záver uvedený v Uznesení. Argumentačná línia Ústavného súdu sa následne vyprofilovala v nosnom závere, podľa ktorého: „Oprávnenosť substituenta (iného advokáta) vypracovať návrh a podpísať ho v mene sťažovateľa, ktorý ho na to výslovne nesplnomocnil, teda nemožno v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom akceptovať“,[5] a to bez posúdenia obsahu a rozsahu substitučnej doložky, ako tomu bolo v prípade Uznesenia. Za zmienku pritom stojí skutočnosť, že Uznesenie a jeho právna veta[6] sa cituje najmä z ohľadu neprípustnosti všeobecného rozsahu substitučnej doložky, a nie z pohľadu generálneho zákazu substitučného splnomocnenia v konaní pred Ústavným súdom.[7]
V zmysle vyššie citovanej rozhodovacej praxe Ústavného súdu je neprípustné substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom, a to napriek skutočnosti, že klient s týmto substitučným zastúpením pri popise splnomocnenia vyslovil súhlas. Ako hlavný argument neprípustnosti substitučného zastúpenia Ústavný súd opakovane poukazuje na názor Jána Drgonca: „Zákon, ktorý vôbec nie je predmetom odkazu zákona o ústavnom súde, nepredstavuje prameň práva vo veciach ochrany ústavnosti. Týka sa to predovšetkým zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii (...) a jeho úpravy umožňujúcej advokátovi nechať sa zastupovať iným advokátom alebo advokátskym koncipientom (...). Advokát zastupujúci pred ústavným súdom SR sa nemôže nechať zastúpiť podľa zákona o advokácii, lebo zákon o ústavnom súde takú možnosť nepozná. Je to logický dôsledok významu ochrany ústavnosti, pri ktorej nemôže byť priestor na obštrukciu pri zastupovaní účastníka konania.“[8]
Z Uznesenia a naň nadväzujúcich rozhodnutí je pritom zrejmé, že Ústavný súd svoj záver o neprípustnosti substitučného splnomocnenia historicky odvodzuje v nadväznosti na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. Rvp 1996/09, v ktorom odmietol návrh, ktorý namiesto splnomocneného advokáta podpísala jeho koncipientka. Aplikácia tohto historického výkladu však nie je bez ďalšieho na mieste, keďže Ústavný súd, vychádzajúc z vyššie citovaného rozhodnutia, zašiel oveľa ďalej bez toho, aby hlbšie posúdil rozdiel medzi podaním ústavnej sťažnosti advokátskym koncipientom a substituujúcim advokátom. Ústavný súd v nadväznosti na záver, že § 20 ods. 2 Zákona o ústavom súde predstavuje ustanovenie procesného poriadku lex specialis vo vzťahu k ostatným procesným predpisom, ktoré predstavujú lex generalis a s prihliadnutím na povahu konania v zmysle § 31a Zákona o ústavnom súde,[9] ktorá neumožňuje subsidiárnu aplikáciu Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti Civilného sporového poriadku), odôvodňuje svoj záver o neprípustnosti substitučného splnomocnenia aj vo vzťahu k advokátom.
S prihliadnutím na Uznesenie a vyššie uvedené rozhodnutia, ktoré vychádzajú z takmer identickej právnej argumentácie, by sa mohla otázka neprípustnosti substitučného splnomocnenia javiť ako ustálene a jednotne upravená. Opak je však pravdou. Rozhodovacia prax Ústavného súdu nie je pri posúdení uvedenej problematiky konzistentná.
Ústavný súd opakovane, aj po vydaní Uznesenia, pripustil opačný právny názor a konal na základe ústavnej sťažnosti (alebo iného návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom) podpísanej substitučným zástupcom z radov advokátov.[10] Opačná názorová línia je umocnená skutočnosťou, že substitučné zastúpenie bolo pripustené, napriek záverom uvedeným v Uznesení, aj v konaní vedenom pred plénom Ústavného súdu.
Napriek skutočnosti, že Ústavný súd v rozhodnutiach, v ktorých koná aj so substitučnými zástupcami, otázku procesného zastúpenia bližšie nekomentuje, ergo nie je zrejmé, či substitučné doložky boli dostatočne určité a obmedziteľné (čo však z pohľadu vývoja judikatúry nezohráva podstatnú rolu), s prihliadnutím na zásadu iura novit curia možno vychádzať z predpokladu, že Ústavný súd rešpektuje inštitút substitučného zastúpenia tak, ako ho upravujú ostatné právne predpisy.
Aj s prihliadnutím na nejednotnosť judikatúry Ústavného súdu možno závery uvedené v Uznesení a naň nadväzujúcich rozhodnutí spochybniť, a to najmä z pohľadu ústavne konformnej interpretácie Zákona o ústavnom súde.[11] Z pohľadu prednosti ústavne konformného výkladu[12] je otázne, či všeobecný odkaz na nezlučiteľnosť substitučného zastúpenia s povahou konania pred Ústavným súdom[13] (čo je sám o sebe vágny pojem) a aplikácia princípu lex specialis derogat lex generali môže, s ohľadom na účel inštitútu substitučného zastúpenia, v súdnom konaní obstáť. Podľa nášho názoru tomu tak nie je.
1. Zlučiteľnosť substitučného zastúpenia s povahou konania pred Ústavným súdom
Podľa § 20 ods. 3 Zákona o ústavnom súde platí: K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred Ústavným súdom.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že konanie pred Ústavným súdom je konaním, v ktorom sa aplikuje princíp povinného zastúpenia. Inštitút povinného zastúpenia sa však uplatňuje aj v iných konaniach. Obdobnými konaniami sú napr. konania podľa § 90 Civilného sporového poriadku, dovolacie konanie, prípady povinnej obhajoby podľa § 37 a nasl. Trestného poriadku či zastúpenie v správnom súdnictve (s určitými výnimkami). Cieľom povinného zastúpenia v civilnom procese je zabezpečiť efektívny priebeh sporu a výkon spravodlivosti,[14] a to tak z pohľadu procesnej ekonómie ako aj z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov strán sporu. Požiadavka profesionálneho zastúpenia účastníka konania vyplýva z procesnej a hmotnoprávnej náročnosti príslušného typu konania, ktoré vyžaduje kvalifikované právne zastúpenie.[15] Z logiky veci je nepopierateľné, že takýmto konaním je aj konanie pred Ústavným súdom. Otáznym však ostáva, prečo je tento inštitút prípustný vo vyššie uvedených konaniach s výnimkou konania pred Ústavným súdom, resp. v čom je substitučné splnomocnenie v rozpore s účelom povinného zastúpenia účastníka v konaní pred Ústavným súdom. Interpretácia Zákona o ústavnom súde musí pritom zo strany Ústavného súdu rešpektovať kritéria kladené na interpretáciou zákonov zo strany všeobecných súdov, a to najmä prihliadať na účel a význam právnej úpravy.[16]
Zrejmý účel vyššie uvedenej úpravy povinného zastúpenia možno vidieť v dvoch rovinách. Na jednej strane je tu badateľný cieľ poskytnúť kvalifikovanú právnu pomoc osobe, ktorá sa domáha svojich práv pred Ústavným súdom, pretože samotný rámec konania pred týmto súdnym orgánom predpokladá odbornú a kvalifikovanú znalosť noriem nielen všeobecného ale aj ústavného práva. Na strane druhej je to záujem na hospodárnosti a efektivite samotného konania, keďže odborné zastúpenie je schopné eliminovať alebo vylúčiť z nápadu tie podania, ktoré nemajú potrebný odborný rozmer a kvalitu. Predpoklady efektívnej ochrany práv účastníka konania a súčasné zachovanie procesnej efektivity samotného konania zosobňuje osoba advokáta, ktorej zákonodarca zveruje výlučný monopol v tejto oblasti.[17] Na mieste je otázka: v čom výslovne navrhovateľom splnomocnený advokát, na rozdiel od substitučne splnomocneného advokáta, tieto požiadavky spĺňa? V prípade negatívnej odpovede na túto otázku možno následne generálny zákaz substitučného splnomocnenia vyhodnotiť ako ústavne nekonformný.
Sme toho názoru, že povaha konania pred Ústavným súdom v žiadnom ohľade nevylučuje inštitút substitučného zastúpenia, a to ani z pohľadu zachovania záujmu na ochrane práv navrhovateľa, ani z pohľadu procesnej efektivity.
1.1. Záujem na ochrane práv navrhovateľa
Zákon o ústavom súde inštitút zastúpenia ďalej bližšie nekonkretizuje ani nerozvíja. Generálne odkazuje len na primerané použitie ustanovení Civilného sporového poriadku a Trestného poriadku. Inštitút substitučného splnomocnenia upravuje tak Civilný sporový poriadok ako aj Trestný poriadok.[18] Kým Civilný sporový poriadok pripúšťa substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom, Trestným poriadok upravuje len otázku zastúpenia advokáta jeho advokátskym koncipientom, pričom je nepochybné, že substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom je rovnako prípustné.[19] Civilný sporový poriadok[20] pri úprave substitučného splnomocnenia advokáta iným advokátom odkazuje na zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o advokácii“).[21] Zákon o advokácii substitučné splnomocnenie advokáta precizuje v tomto smere, že to nesmie byť v rozpore so záujmami klienta. Výslovný súhlas klienta so substitučným zastúpením sa však nevyžaduje.[22] Substitučné zastúpenie je teda prípustné aj v prípade, ak splnomocnenie udelené advokátovi je výslovne udelené len konkrétnemu advokátovi.[23]
Záujem na ochrane práv klienta je legislatívne vyjadrený v zákonnom zákaze substitučného splnomocnenia v prípadoch, v ktorých je takéto zastúpenie proti vôli klienta. Vyjadrenie nesúhlasu klienta musí byť výslovné, teda klient musí advokátovi oznámiť, že si nepraje, aby sa tento nechal zastúpiť iným zástupcom. Inými slovami, pokiaľ sa splnomocnený advokát nechá zastúpiť iným advokátom, hoci klient v tomto smere výslovne vyjadril svoj nesúhlas, je substitučné splnomocnenie contra legem a ústavnú sťažnosť je možné odmietnuť ako sťažnosť podanú niekým zjavne neoprávneným v zmysle § 25 ods. 2 Zákona o ústavnom súde. Avšak aj v prípade, ak klient v písomnom splnomocnení udelil advokátovi oprávnenie nechať sa zastúpiť ním zvoleným substitučným zástupcom, je takáto doložka na splnomocnení podľa Ústavného súdu neplatná, a to s prihliadnutím na porušenie práv zastúpeného. Ústavný súd tu zrejme vychádza z premisy, že sťažovateľ si vyberá konkrétneho advokáta, pričom bez ohľadu na to, že sťažovateľ výslovne súhlasí so substitučným zastúpením podľa výberu svojho zástupcu (teda sťažovateľ v čase udelenia splnomocnenia si je výslovne vedomý, že zastupovať ho môže aj iný advokát), je takýto súhlas sťažovateľa bez právneho významu. Ústavný súd súčasne nepripúšťa substitučné zastúpenie nielen v prípade generálnej substitučnej doložky, ale v každom prípade, teda rozsah zastúpenia tu nezohráva až takú rozhodujúcu úlohu.[24]
Ústavný súd však bližšie nevysvetľuje dôvody, prečo je ustanovenie substitučného zástupcu, s ktorým zastúpením sťažovateľ výslovne udelil súhlas, v rozpore s účelom právnej úpravy. Z Uznesenia nie je zrejmé, v akom ohľade predstavuje substitučný zástupca z radov advokátov ohrozenie záujmov klienta. Odborná literatúra v tomto smere zastáva opačný názor: „Ak advokátovi vzniknú objektívne prekážky na priame zastúpenie klienta, bolo by často na ujmu klienta, aby tieto úkony odkladal. Prvoradým záujmom advokáta je, aby klientovi zabezpečil riadne zastúpenie s efektívnym a hospodárnym priebehom, a aby sa nepodieľal na spôsobovaní prieťahov v konaní. Zodpovednosť za poskytnutie riadnej právnej služby s odbornou starostlivosťou má advokát voči klientovi v medziach zmluvy o právnej pomoci, komplexne zodpovedá aj za činnosť substitučného zástupcu v medziach zodpovednosti advokáta voči klientom vyplývajúcich priamo z ustanovení tohto zákona a stavovských predpisov (...). Substitučný zástupca musí konať s riadnou odbornou starostlivosťou (...).“[25]
Ustanovenie substitučného zástupcu preto môže byť (a v praxi aj je) efektívnym prostriedkom pre poskytovanie včasnej odbornej pomoci klientovi, pričom vzťah dôvery medzi klientom a advokátom sa prejavuje napríklad aj v tom, že klient dôveruje splnomocnenému advokátovi pri výbere prostriedkov na zabezpečenie efektívnej ochrany jeho práv. Táto dôvera, pokiaľ je podopretá o uvedenie výslovného súhlasu s ustanovením substitučného zástupcu, implicitne obsahuje dôveru klienta pri prípadnej voľbe substitučného zástupcu.[26] Uvedené je umocnené zodpovednosťou advokáta za činnosť substitučného zástupcu v plnom rozsahu, ktorá zodpovedá požiadavkám na odborné poskytovanie právnych služieb, ako aj povinnosťou substitučného advokáta riadiť sa príkazmi advokáta, od ktorých sa môže odchýliť, ak je taký postup zrejme v prospech klienta, ktorý s tým vysloví súhlas.[27] Z pohľadu účelu ochrany záujmov klienta preto pri udelení substitučného splnomocnenia nemožno hovoriť o obštrukcii pri zastupovaní účastníka konania, ani o porušení práv klienta.
1.2. Záujem na efektívnom výkone spravodlivosti
Rovnako nie je úplne zrejmé, prečo by ustanovenie substitučného zástupcu z radov advokátov mohlo akýmkoľvek spôsobom narušiť alebo ohroziť efektívny výkon spravodlivosti v konaní pred Ústavným súdom.
Zákon o advokácii ani iný právny predpis nepozná osobitné kategórie advokátov s ohľadom na predmet konania a ich špecializáciu. Z pohľadu právnej úpravy môže klienta zastúpiť pred Ústavným súdom ktorýkoľvek advokát, ktorý spĺňa podmienky zápisu a výkonu advokácie podľa Zákona o advokácii. Z hľadiska rovného postavenia advokátov pred Zákonom o advokácii možno od každého advokáta, tak priamo splnomocneného ako aj substituujúceho, očakávať poskytovanie právnych služieb s odbornou starostlivosťou, ktorá predpokladá odbornú znalosť všeobecného a ústavného práva ako aj judikatúry, teda aj vypracovanie kvalitatívne spôsobilého podania. Súčasne je možnosť substitučného splnomocnenia priamym nástrojom zabezpečenia rýchlosti konania, a to najmä v prípadoch, ak splnomocnený advokát nemôže z akýchkoľvek dôvodov vykonať príslušný úkon včas. Keďže ustanovenie substitučného zástupcu nie je predmetom schvaľovania ani iného úkonu zo strany Ústavného súdu, nemožno v tomto smere konštatovať spomalenie konania, ani vytvorenie inej prekážky pre samotné vedenie konania, ktoré v podstate poväčšine pozostáva len z vypracovania ústavnej sťažnosti a vyjadrenia sťažovateľa k vyjadreniu protistrany.[28]
Ustanovenie substitučného zástupcu v žiadnom ohľade nepredstavuje prekážku efektívneho výkonu spravodlivosti z hľadiska účelu konania pred Ústavným súdom.
2. Nenáležitá aplikácia princípu lex specialis derogat lex generali
Zákon o ústavnom súde nemožno považovať za uzavretý predpis. Uvedené je potvrdené existenciou § 31 a Zákona o ústavnom súde, ktorý predpokladá primeranú aplikáciu Civilného sporového poriadku a Trestného poriadku, ktorá je limitovaná dvomi podmienkami: (i) Zákon o ústavom súde nemá odlišnú úpravu a (ii) súlad s povahou konania. Za predpokladu, že sú obe podmienky splnené kumulatívne, neexistuje zákonný dôvod na vylúčenie aplikácie týchto predpisov.
V prvom rade je potrebné uviesť, že Zákon o ústavom súde neobsahuje odlišnú úpravu, ktorá by bránila aplikácii substitučného splnomocnenia. V § 20 ods. 3 Zákona o ústavnom súde zákonodarca len upravuje, že (i) účastník konania pred Ústavným súdom musí byť povinne zastúpený, (ii) precizuje, kto môže byť procesným zástupcom účastníka konania a (iii) určuje obligatórny vecný rozsah splnomocnenia, v ktorom musí byť výslovne uvedené, že splnomocnenie sa vzťahuje na konanie pred Ústavným súdom. Okrem týchto troch podmienok zastúpenia, Zákon o ústavom súde neukladá navrhovateľovi v otázke zastúpenia žiadnu ďalšiu podmienku alebo povinnosť, to znamená, že v tomto predpise nie je obsiahnutý žiadny zákonný zákaz ustanovenia substitučného zástupcu. Ústavný súd však v Uznesení a naň nadväzujúcich rozhodnutiach argumentuje opačne tým, že nakoľko v Zákone o ústavnom súde absentuje zmienka o možnosti substitučného zastúpenia alebo odkaz na použitie Zákona o advokácii, nie je pre konanie pred Ústavným súdom aplikácia substitučného splnomocnenia ani Zákona o advokácii prípustná. Táto argumentácia nie je podľa nášho názoru v súlade s článkom 152 ods. 4 Ústavy SR,[29] a to s prihliadnutím na rozpor s čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR.
Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 341/2007 judikoval záver: „Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy (...) neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“ Ústavný súd v ďalšom rozhodnutí uviedol: „Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu.“[30] Ako sme už vyššie uviedli, zmyslom a účelom konania pred Ústavným súdom pri podávaní ústavnej sťažnosti je zabezpečenie účinnej ochrany ústavných práv sťažovateľa pri efektívnom výkone spravodlivosti, ktorému účelu v žiadnom ohľade nebráni určenie substitučného zástupcu z radov advokátov.
Pokiaľ teda Ústavný súd skonštatoval, že substitučné zastúpenie je neprípustné len preto, že v texte Zákona o ústavnom súde, chýba zmienka o tomto inštitúte, bez toho, aby bližšie posúdil účel a zmysel Zákona o ústavom súde, možno takýto názor považovať za kolidujúci so zásadou „čo nie je zakázané je dovolené“, ktorá je vyjadrená v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.[31] Jej adresátom sú podľa Ústavného súdu: „fyzické a právnické osoby, ktoré vo vzťahu k orgánom verejnej moci sa smú správať podľa vlastného uváženia vždy, keď prameň práva prijatý v súlade so zásadami materiálneho právneho štátu im neurčil povinnosť správať sa ustanoveným spôsobom za určených podmienok.“[32]
Veľký senát Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 1 VCdo 1/2018 pritom na margo aplikácie predmetného článku Ústavy SR uvádza: „Naproti tomu pre správanie sa fyzických a právnických osôb vo vzťahu k orgánom štátu platí princíp spočívajúci v zásade „čo nie zakázané, je dovolené“. Tento princíp vychádza z priority slobody a znamená, že pokiaľ zamýšľané správanie sa fyzických alebo právnických osôb nie je právne upravené, t. j. nie je ani zakázané, ani dovolené, platí, že tieto subjekty môžu konať slobodne podľa uvedenej zásady.“
Konaním v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR sa podľa Ústavného súdu[33] ako aj Najvyššieho súdu SR[34]: „súd dopustí porušenia princípu vyplývajúceho z článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak ústavne nekonformným výkladom Civilného sporového poriadku, spočívajúcim vo vyvodení zákazu takého správania strany, ktorý nie je výslovne stanovený zákonom, a ktorý nemožno odôvodniť ani rozumnými a presvedčivými argumentmi, odoprie procesnému úkonu strany ako slobodnému prejavu jej vôle dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať.“ Pokiaľ teda Ústavný súd odmieta sťažnosť sťažovateľa podpísanú substitučným advokátom, neberúc ohľad na súhlas sťažovateľa so substitučným zastúpením a samotnú existenciu substitučného splnomocnenia, pričom udelenie súhlasu so substitučným zastúpením a samotné substitučné zastúpenie Zákon o ústavnom súde nezakazuje, odpiera podanej sťažnosti ako prosenému úkonu dôsledky, ktoré sťažovateľ zamýšľal v petite sťažnosti vyvolať.
Názor, že substitučné splnomocnenie je v rozpore s § 20 ods. 2 Zákona o ústavnom súde, neobstojí ani z toho hľadiska, že takýto výklad, ktorý je len jedným z možných výkladov tohto zákonného ustanovenia, zasahuje v materiálnom rozsahu do práv účastníka konania na prístup k Ústavnému súdu. Ako uviedol Ústavný súd: „Ak je totiž k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody (princíp „in dubio pro libertate“).“[35] Ústavný súd ČR konštantne vymedzil princíp „in dubio pro libertate“ nasledovne: „Jde o strukturální princip liberálně demokratického státu, vyjadřující prioritu jednotlivce a jeho svobody před státem (...). Pravidlo in dubio pro libertate je vyjadřováno uplatňováním různých maxim ve všech oblastech veřejného práva. Má např. podobu pravidla in dubio mitius (viz např. nález sp. zn. IV. ÚS 666/02).“[36] Ústavný súd ČR ďalej konkretizoval princíp in dubio mitius nasledovne: "za situace, kdy právo umožňuje dvojí výklad, nelze pominout, že na poli veřejného práva mohou státní orgány činit pouze to, co jim zákon výslovně umožňuje; orgány veřejné moci jsou povinny ve smyslu čl. 4 odst. 4 Listiny šetřit podstatu a smysl základních práv a svobod - tedy v případě pochybností postupovat mírněji in dubiou mitius“.[37]
Aj keď rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti nemá povahu rozhodnutia vo veci samej, ale len rozhodnutia o podmienkach konania v zmysle § 24 písm. a) Zákona o ústavnom súde, ktoré nebráni podaniu opätovnej sťažnosti, za podmienky že v prípade opakovanej sťažnosti sú splnené všetky podmienky konania, praktický problém podania opakovej sťažnosti však spočíva v zachovaní dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle § 53 ods. 3 Zákona o ústavnom súde. Je veľmi nepravdepodobné, vzhľadom na nápor veci na Ústavnom súde, že Ústavný súd predbežne prerokuje podanú sťažnosť a doručí sťažovateľovi rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.[38] Márne uplynutie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v zmysle § 25 ods. 2 Zákona o ústavnom súde. Podľa judikatúry Ústavného súdu pritom v prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje Zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 Zákona o ústavnom súde neumožňuje.[39]
Pokiaľ teda Ústavný súd odmieta sťažnosti podané substitučným zástupcom z dôvodu neprípustnosti substitučného zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom, sme toho názoru, že takýto postup Ústavného súdu nezodpovedá ústavne súladnému výkladu Zákona o ústavnom súde, keďže povaha ani účel Zákona o ústavnom súde v žiadnom ohľade nevylučuje primeranú aplikáciu substitučného splnomocnenia advokátom v zmysle Civilného sporového poriadku a Zákona o advokácii. Aplikácia princípu uplatnenia špeciálneho zákona (Zákona o ústavnom súde) pred všeobecným zákonom (Civilný sporový poriadok) nie je v tomto prípade na mieste, keďže nekorešponduje s ústavne konformným výkladom Zákona o advokácii, ktorý rešpektuje zmysel a ochranu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie. Odmietanie ústavných sťažností podaných substitučným advokátom nielenže nešetrí podstatu a obsah práva na spravodlivé súdne konanie, ale vo svojej podstate odníma sťažovateľovi právo na ochranu ním označených ústavných práv odmietnutím sťažnosti bez meritórneho prieskumu jej obsahu.
Mgr. Ján Macej, Ph.D.,
advokát
Cintorínska 3/a
811 08 Bratislava
Tel.: + 421 2 327864 - 11
Fax: + 421 2 327864 - 41
e-mail: bratislava@dhplegal.com
______________________________
[1] Uznesenie bolo v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky publikované pod č. 71/2012.
[2] Ústavný súd opakovane poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej takýto nedostatok návrhu (sťažnosti) nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, ak sťažovateľ disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením – advokátom. Uvedený záver vyplýva zo stabilnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu: napr. rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010.
[3] Ustanovenie § 25 ods. 2 Zákona o ústavnom súde znie: Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
[4] Napr. uznesenia Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 474/2015, I. ÚS 422/2015, I. ÚS 420/2017, II. ÚS 835/2015.
[5] Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 449/2017.
[6] Právna veta Uznesenia znie: Zmyslom a účelom substitučného (náhradného) splnomocnenia nemôže byť (z povahy veci) úplné nahradenie originárneho splnomocnenia. Náležite nezdôvodnené a/alebo neobmedzené substitučné (náhradné) splnomocnenie, ktoré vo svojej podstate nahrádza originálne splnomocnenie, je v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vylúčené.
[7] Napr. Sedlačko, F.: Kde sú hranice substitučného splnomocnenia. In: Bulletin slovenskej advokácie 1 – 2 / 2014. 4 – 5 s.
[8] Drgonec, J.: Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. Bratislava : EUROKÓDEX. 2010, 148 s.
[9] Ústavný súd v tomto smere v Uznesení opäť cituje Jána Drgonca: „k primeranému použitiu Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku v konaní pred Ústavným súdom SR nemôže dôjsť vždy, keď to platný právny poriadok nevylučuje, či dokonca keď to nezakazuje..., musí existovať právny dôvod pre uplatnenie danej normy v konaní pred ústavným súdom.“
[10] Ústavný súd substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom okrem iného akceptoval napríklad v konaní vedenom pred plénom Ústavného súdu pod sp. zn. PL.ÚS 25/2015, resp. v konaniach pred jednotlivými senátmi sp. zn. I. ÚS 545/2015, sp. zn. I. ÚS 264/2016 alebo sp. zn. I. ÚS 204/2017.
[11] Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 15/98 ustálil nasledovné: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou.“
[12] Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu Ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plno hodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. (II. ÚS 148/06, m. m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08 atď.).“
[13] Predmetom tohto článku bude len konanie o sťažnostiach fyzických osôb a právnický osôb v zmysle siedmeho oddielu druhej hlavy Zákona o ústavnom súde.
[14] Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 306 s.
[15] Tamže.
[16]Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 uvádza: „Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia (gramatický výklad pozn.). Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona (teleologický výklad pozn.), systematická súvislosť (systematický výklad, pozn.) alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy) (ústavne konformný výklad pozn.). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis (teleologický výklad pozn.) pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.“
[17] Ustanovenie § 1 Zákona o advokácii.
[18] Podľa § 89 ods. 1 a ods. 3 Civilného sporového poriadku platí: (1) Strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Zvolený zástupca sa nemôže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
(3) Ak je strana zastúpená advokátom, zastupovanie iným zástupcom ako advokátom je vylúčené. Ustanovenia osobitného predpisu o advokácii tým nie sú dotknuté.
[19] Substitučné zastúpenie pripúšťa súdna prax.
[20] Pre účely ďalšieho skúmania sa zameriavame len na civilný proces a primeranú aplikáciu Civilného sporového poriadku, aj keď máme za to, že uvedené princípy sú aplikovateľné aj na trestné konanie.
[21] Podľa § 16 ods. 1 a ods. 3 Zákona o advokácii platí: (1) Advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom.
(3) Zastupovanie podľa odsekov 1 a 2 nie je možné proti vôli klienta.
[22] Sedlačko, F.: Rekodifikácia civilného procesu: Zastúpenie, I. Civilný sporový poriadok – zastúpenie na základe splnomocnenia. In: Bulletin slovenskej advokácie č. 7 - 8/2016. 4 – 5 s.
[23] Olej, J., Kerecman, P., Kalata, P. a kol.: Zákon o advokácii. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013, 133 s.
[24] Ústavný súd v Uznesení odmieta inštitút substitučného zastúpenia ako taký, bez ohľadu na rozsah splnomocnenia.
[25] Olej, J., Kerecman, P., Kalata, P. a kol.: Zákon o advokácii. Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013, 134 s.
[26] Nehovoriac o tom, že pri kolektívnom výkone advokácie (napr. výkonom advokácie prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzením) zodpovedá substitučné splnomocnenie požiadavkám bežného výkonu advokácie, v rámci ktorého si je klient dobre vedomý skutočnosti, že konateľ advokátskej kancelárie, ktorý je oprávnený konať za príslušnú splnomocnenú advokátsku kanceláriu, spolupracuje so spolupracujúcimi advokátmi, ktorí bežne s klientom v danej veci komunikujú.
[27] Bližšie § 20 až 25 Advokátskeho poriadku.
[28] V podstatnej väčšine vecí sa účastníci konania vzdávajú práva na verejné prerokovanie veci, preto má konanie pred Ústavným súdom spravidla písomný charakter.
[29] Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR platí: Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
[30] Uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II ÚS 142/2015.
[31] Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 241/07 pertraktoval nasledovné. „Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (...) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané).“
[32] Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C . H. Beck, 2015, 294 s.
[33] Nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 49/2018.
[34] Rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo 1/2018.
[35] Nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 49/2018.
[36] Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 542/09.
[37] Tamže.
[38] Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
[39] Rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03, III. ÚS 674/2014.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk |