Základným predpokladom možnosti odstúpenia od zmluvy (bez ohľadu na to, či ide o odstúpenie v režime Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka) je skutočnosť, že zmluva, od ktorej chceme odstúpiť, je platná. Ak by totiž zmluva platná nebola, nie je možné ju ani zrušiť prostredníctvom odstúpenia.

Od zmluvy možno odstúpiť v prípadoch, keď si to zmluvné strany výslovne dohodnú v zmluve alebo keď to umožňuje zákon (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 344 Obchodného zákonníka). Pri dojednávaní možnosti odstúpenia v zmluve by zmluvné strany mali predovšetkým jasne a zrozumiteľne definovať prípady, v ktorých je možné od zmluvy odstúpiť, či už je to v situácii porušenia určitej povinnosti druhou zmluvnou stranou alebo pre prípad vzniku určitej objektívnej situácie. Každý takýto prípad je potrebné presne definovať buď presným určením konkrétnej povinnosti, porušenie ktorej zakladá právo druhej zmluvnej strany na odstúpenie alebo popísať objektívnu situáciu, v ktorej je určená zmluvná strana oprávnená využiť tento inštitút.

V opačnom prípade hrozí, že sa využijú na výklad takéhoto ustanovenia určené interpretačné pravidlá (napr. aplikácia interpretačných pravidiel podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom alebo v zmysle § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka by výklad išiel na ťarchu zmluvnej strany, ktorá predložila návrh znenia zmluvy v určených prípadoch, ďalej by sa mohlo napr. posúdiť na koho prospech boli dané ustanovenia zakotvené a koho mali ho chrániť pred neplnením zo strany dlžníka[1]), výsledok ktorých nemusí zodpovedať predstave jednej zo zmluvných strán. V tom horšom prípade dokonca môže ísť o neplatné ustanovenie, najmä z dôvodu neurčitosti. 

V praxi často dochádza k situáciám, že strany konštruujú odstúpenie v analogických situáciách, pre ktoré umožňuje odstúpenie aj samotný zákon. Ak však nejde o prípad, ktorý presne korešponduje s hypotézou právnej normy, ale nastoľuje len obdobný režim, môžu vznikať otázky, či zmluvné strany vylúčili aplikáciu zákonného režimu alebo majú byť tieto aplikované paralelne, resp. či ide o odchýlenie sa zmluvných strán od zákonnej úpravy (samozrejme za predpokladu, že nejde o kogentné ustanovenie, od ktorého nie je možné sa odchýliť ani ho vylúčiť). Je tak vhodné sa pri uzavieraní zmlúv vysporiadať aj s takýmito situáciami a jasne určiť režimy a limity aplikácie zmluvných prípadov odstúpenia.     

Čo sa týka náležitostí samotného odstúpenia, ide o jednostranný právny úkon, pri ktorom sa žiadne osobitné náležitosti v zmysle aplikovateľných právnych predpisov nevyžadujú a na inštitút odstúpenia by sa tak mali vzťahovať len všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch. Na nastúpenie jeho účinkov sa samozrejme bude vyžadovať náležité doručenie druhej zmluvnej strane (§ 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka).

Tieto skutočnosti rovnako hodnotí aj súdna prax[2], podľa ktorej:

• (i) odstúpenie od zmluvy je jednostranný, adresovaný právny úkon, ktorý sa stáva účinným tým, že dôjde do dispozičnej sféry adresáta (teda druhej zmluvnej strane, ktorej je určené);
• (ii) Občiansky zákonník (pozn. autora - platí to rovnako pre Obchodný zákonník) v žiadnom ustanovení neurčuje povinnosť, aby obsahom odstúpenia od zmluvy bolo aj uvedenie dôvodu, pre ktorý príslušná zmluvná strana od zmluvy odstupuje (či už zákonného alebo zmluvne dohodnutého).

Z praktického hľadiska je veľmi dôležitá najmä skutočnosť, že prípadné uvedenie dôvodov odstúpenia v odstúpení od zmluvy nie je podmienkou platnosti odstúpenia, a ak dôvody v ňom uvedené sú, neznamená to, že odstupujúca zmluvná strana je nimi viazaná/limitovaná[3]. Prakticky možno teda zhrnúť, že neexistencia dôvodov odstúpenia deklarovaných v odstúpení spravidla nemusí vylučovať platnosť odstúpenia z iných skutočne existujúcich dôvodov. Samozrejme, tieto skutočnosti by sa v prípadnom súdnom spore vyhodnocovali vzhľadom na všetky okolnosti, a teda nemožno (napríklad pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne poctivým obchodným stykom, prípadná simulácia a pod.) en bloc tieto situácie vylúčiť, zrejme by však musel byť prítomný iný zákonom predpokladaný dôvod, pre ktorý by takýto dôsledok nastal.

Obdobne aj podľa názorov odbornej verejnosti nie sú príslušnými právnymi predpismi vyžadované žiadne osobitné náležitosti odstúpenia ako právneho úkonu, a to najmä ale nielen uvádzanie dôvodu odstúpenia[4]. Podporu pre takýto výklad možno nájsť aj v súdnej praxi, podľa ktorej nemožno klásť na právne úkony prehnané formálne požiadavky a v prípade určitého nedostatku má byť uprednostnený konformný výklad smerujúci k platnosti daného právneho úkonu[5].

Napriek skutočnosti, že ne/uvedenie dôvodov, resp. ich nesprávne uvedenie spravidla nemá vplyv na relevanciu inštitútu odstúpenia, je vždy potrebné skúmať faktickú existenciu dôvodov na odstúpenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž v jednom zo svojich rozhodnutí[6] osobitne akcentoval, že od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo iný zákon (s odkazom na § 344 Obchodného zákonníka), pričom zmluvné strany sa v rámci zmluvnej slobody môžu dohodnúť na tom, že jedna z nich alebo obidve sú oprávnené od zmluvy odstúpiť a zároveň si dohodnúť dôvody, kedy sú tak oprávnené urobiť, táto dohoda však nesmie odporovať kogentným ustanoveniam zákona (hoci v danom prípade išlo o zmluvný vzťah, kde si strany nevymienili zmluvnú možnosť odstúpenia). Túto požiadavku možno samozrejme považovať za štandardnú v právnom poriadku, je tak vždy potrebné ustáliť limity dispozície zmluvných strán na dojednanie odstúpenia a skúmať naplnenie skutočných dôvodov odstúpenia (v zmluvnom alebo zákonnom rozsahu).

Odstúpenie od zmluvy je ako právny inštitút konštruovaný ako jednostranný právny úkon, ktorý nevyžaduje súhlas druhej zmluvnej strany, i keď odstúpenie je samozrejme prípustné aj na základe vzájomnej dohody zmluvných strán. Takéto závery podľa nášho názoru zaujala aj odborná verejnosť[7] a súdna prax[8]. Nie je však prípustná paralelná aplikácia odstúpenia aj ako dohody aj ako jednostranného právneho úkonu už z dôvodu rozdielneho časového momentu nastúpenia jeho účinkov[9].

Diskusie k aspektu jednostrannosti právneho úkonu odstúpenia v praxi vznikajú najmä v súvislosti so scudzovacími zmluvami, ktorých predmetom sú nehnuteľnosti. Vznikajú z praxe okresných úradov (katastrálny odbor), ktoré pri návrhoch na zápis práv k nehnuteľnostiam na základe odstúpenia od zmluvy vyžadovali vyjadrenie, resp. súhlas druhej zmluvnej strany s odstúpením. Takýto postup však nemožno podľa nášho názoru vnímať ako neakceptovanie jednostrannosti odstúpenia, ale je potrebné ho vnímať len ako postup k prevereniu k ne/spornosti odstúpenia (napr. v prípadoch rozporovania odstúpenia druhou zmluvnou stranou). Hoci nejde o ustálený postup, odstúpenie je nesporne jednostranný právny úkon, a teda aj ako jednostranný právny úkon vyvoláva účinky zrušenia zmluvy.

Právo na odstúpenie je v režime práv, ktoré podliehajú premlčaniu, a teda odstúpenie musí byť realizované v príslušnej premlčacej lehote (konkrétna dĺžka sa bude odvíjať od právneho režimu zmluvy, t.j. či ide o aplikáciu Občianskeho alebo Obchodného zákonníka). Časový moment práva na odstúpenie od zmluvy je v tomto prípade potrebné vyhodnotiť v nadväznosti na časový moment, kedy sa mohlo vykonať po prvýkrát - v prípade režimu Občianskeho zákonníka (§ 101), v prípade režimu Obchodného zákonníka sa aplikuje obdobné všeobecné pravidlo (§ 391 ods. 2 Obchodného zákonníka), Obchodný zákonník však rozlišuje aj ďalšiu podrobnejšiu úpravu časových momentov, pre prípad odstúpenia zrejme najčastejším je situácia, ak ide o právo z porušenia povinnosti, kedy začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená (ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava) (§ 393 ods. 1).

V tejto súvislosti je však veľmi dôležité spomenúť prípady, keď sa na právo odstúpenia vyžaduje výzva, resp. poskytnutie dodatočnej lehoty na splnenie určenej povinnosti druhej zmluvnej strany, či už v zmysle zmluvného dojednania strán alebo na základe právneho predpisu (napr. § 346 Obchodného zákonníka). Podmienkou na účinné odstúpenie je samozrejme splnenie týchto podmienok, pričom odstúpiť možno až následne po uplynutí dodatočne poskytnutej lehoty. Podľa § 350 ods. 1 Obchodného zákonníka platí, že ak je dodatočná lehota poskytnutá na plnenie neprimeraná a oprávnená strana odstúpi od zmluvy po jej uplynutí, alebo oprávnená strana odstúpi od zmluvy bez poskytnutia dodatočnej lehoty pre plnenie, nastávajú účinky odstúpenia až po márnom uplynutí primeranej dodatočnej lehoty, ktorá sa mala poskytnúť na plnenie povinností.

Často je spornou najmä primeranosť lehoty. K tejto problematike sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich rozhodnutí[10], podľa jeho názoru, ak je podmienkou účinného odstúpenia od zmluvy poskytnutie dodatočnej lehoty k splneniu, pričom jej dĺžku určuje sám veriteľ, tento musí so zreteľom ku konkrétnym okolnostiam prípadu určiť primerane dlhú lehotu k tomu, aby bol dlh splniteľný. Pre splnenie dlhu sa však v takom prípade nepredpokladá, že dlžník až po splatnosti dlhu začne s vytváraním podmienok pre jeho splnenie, preto dodatočná lehota môže byť kratšia než lehota objektívne potrebná alebo obvyklá k poskytnutiu plnenia veriteľovi. Vzhľadom k tomu nemožno namietať, že dodatočná lehota bola formálna.
 
Na nastúpenie účinkov odstúpenia ako jednostranného adresovaného právneho úkonu, je nevyhnutné jeho riadne doručenie druhej zmluvnej strane ako adresátovi, ak ten nebol fyzicky prítomný pri jeho vykonaní. Je tak nutné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. § 349 Obchodného zákonníka na to, aby nastúpili účinky zamýšľané týmto právnym úkonom. Práve otázka náležitého doručenia odstúpenia je často predmetom sporov medzi zmluvnými stranami, najmä ak je vykonávané v písomnej forme.

Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka a názorov odbornej verejnosti[11] možno podľa nášho názoru ustáliť nasledovné závery:

• (i) účinnosť prejavu vôle voči neprítomnej osobe, ktorej je určený ako adresátovi, nastáva momentom, keď sa dostane do sféry jej dispozície;
• (ii) posúdenie skutočnosti, či sa prejav vôle dostal do sféry adresáta je potrebné vyhodnotiť objektívne vzhľadom na všetky okolnosti;
• (iii) ak sa preukáže, že osoba, ktorej je právny úkon určený, mala objektívnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, dochádza k pôsobeniu tohto jednostranného právneho úkonu voči nej bez ohľadu na to, či sa s ním skutočne (fakticky) aj oboznámila.

(Obdobné stanovisko zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom uznesení zo dňa 28.1.2011, sp. zn. 5 Cdo 129/2010, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky, pod č. R 27/2011).

Je však potrebné sa ďalej zaoberať objektívnou možnosťou sa oboznámiť s obsahom. Najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí R 27/2011 totiž uviedol:

“Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície...

Neprítomnej osobe (t.j. osobe, s ktorou osoba, realizujúca právny úkon nie je v bezprostrednom styku) musí prejav vôle dôjsť; nemusí jej byť doručený (adresátom prevzatý). Prejav vôle dôjde neprítomnej osobe vtedy, keď sa ocitne vo sfére jej dispozície. Dôjdením do sféry dispozície možno rozumieť dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). Posudzovanie situácie z objektívneho hľadiska posilňuje dobromyseľnosť i právnu istotu subjektov právnych vzťahov. Vzhľadom na konkrétnu situáciu je potrebné skúmať, či a ako i nedoručený (neprevzatý) prejav vôle pôsobí (je právne účinný) voči jeho adresátovi. K účinnému doručeniu neprítomnej osobe nie je nevyhnutné, aby sa adresát s prejavom vôle skutočne oboznámil, postačuje, že mal objektívnu možnosť tak vykonať...“

Z uvedeného tak podľa nášho názoru vyplýva vždy potreba vyhodnotenia kategórie doručenia ako “objektívnej možnosti oboznámenia sa“ a “dôjdenie prejavu vôle do takej sféry, v rámci ktorej možno rozumne očakávať, že sa adresát s obsahom danej písomnosti oboznámi (môže objektívne oboznámiť). V predmetnom judikáte nie je podrobne rozobraté, čo znamená objektívna možnosť, možno sa teda podľa nášho názoru domnievať, že má ísť o vyhodnotenie vzhľadom na všetky okolnosti daného skutkového prípadu, s ohľadom na príslušné aplikovateľné interpretačné pravidlá. Analogicky je podľa nášho názoru tento prístup aplikovateľný aj na doručenie odstúpenia od zmluvy v režime Obchodného zákonníka.

V praxi často dochádza k situácii, že si zmluvné strany v zmluve dojednajú konkrétne podmienky komunikácie a doručovania písomností. Takéto prípady sú samozrejme akceptovateľné, avšak s určitými limitmi. Ak ide o komunikáciu a doručovanie právnych úkonov, ktoré zákonná úprava explicitne nerieši, ide o prejav zmluvnej voľnosti strán a akceptovateľné dojednania. Odlišná situácia nastáva v prípade zákonom prezumovaných a explicitne upravených inštitútov kogentnými predpismi.

Dojednania o komunikácii a doručovaní v zmluve v takom prípade nesmú odporovať kogentným zákonným ustanoveniam. Často sa totiž stáva, že zmluvné strany si dojednajú tzv. fikciu doručenia, t.j. napr. definujú situáciu, v ktorej aj keď nedôjde k skutočnému doručeniu/oboznámeniu sa, za stanovených podmienok sa zásielka považuje (bez ďalšieho) za doručenú. Sme toho názoru, že spravidla by sa fikcia doručenia nemala aplikovať na prípad odstúpenia. Znamená to teda, že na nastúpenie účinkov odstúpenia je nevyhnutné doručenie do sféry dispozície druhej zmluvnej strany v limitoch § 45 Občianskeho zákonníka, resp. § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka. Fikcia doručenia tak môže podľa nášho názoru slúžiť v určitých limitoch len ako určité interpretačné pravidlo, t.j. keď napríklad strany považujú danú situáciu za objektívnu a rozumnú možnosť sa oboznámiť s obsahom zásielky, posudzovať by sa však aj tak mali všetky okolnosti daného prípadu. Na tieto skutočnosti je tak potrebné pamätať o. i. v prípade voľby lehoty uloženia zásielky.     

Vzhľadom na dôkaznú pozíciu odstupujúcej zmluvnej strany je vhodnejšie odstúpenie realizovať spravidla v písomnej forme, aj keď by sa v danom prípade nevyžadovala (či už v zmysle zákona alebo dohody zmluvných strán).

Z hľadiska doručovania zásielok a dôkaznej pozície ešte zostáva na úvahu otázka obsahu zásielok, resp. ich označenia (ak by napríklad druhá zmluvná strana tvrdila, že v danej zásielke nebolo doručené odstúpenie). V tomto prípade poukazujeme na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky[12], podľa ktorého v prípade logického súladu dátumov vykonania právneho úkonu, odoslania a prevzatia zásielky, dôkazné bremeno je na osobe, ktorá zásielku prevzala a nie na osobe, ktorá ju doručovala.

V prípadoch pochybností alebo dôkaznej núdze netreba opomínať aj veľmi podstatný aspekt prípadného súdneho konania. Ak by totiž došlo v súvislosti s odstúpením k súdnemu konaniu, aplikovalo by sa ustanovenia § 41 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého hmotnoprávny úkon účastníka urobený voči súdu je účinný aj voči ostatným účastníkom, avšak len od okamihu, keď sa o ňom v konaní dozvedeli. Sme tak toho názoru, že aj v prípade rizika spochybnenia doručenia odstúpenia, nastupovali by podľa nášho názoru účinky odstúpenia jeho doručením (v rámci návrhu/vyjadrenia/dôkazov) zo strany súdu v rámci tohto súdneho konania.

Mgr. Ľuboslava Kočibálová,
asociovaný advokát

CLS Čavojský & Partners, s.r.o.

Zochova 6-8
811 03 Bratislava

Tel.: +421 2 5564 3365
Fax: +421 2 5564 3361
e-mail: office@clscp.sk

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Porovnaj napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.3.2000, sp. zn. M Cdo 5/99.
[2] Porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2009, sp. zn. 4 Cdo 111/2008 alebo Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.7.2011, sp. zn. 6Sžo/229/2010
[3] Porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2009, sp. zn. 4 Cdo 111/2008
[4] Porovnaj napr. VOJČÍK, P. et al.: Komentár k Občianskemu zákonníku 40/1964 Zb..: § 48. Zdroj: ASPI: LIT31840SK
[5] Porovnaj napr. Nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 3381/10 zo dňa 3.8.2011 alebo Nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 625/2003 zo dňa 14.4.2005
[6] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.8.2009, sp. zn. 5 Obdo/40/2008
[7] Porovnaj napr. VOJČÍK, P. et al.: Komentár k Občianskemu zákonníku 40/1964 Zb..: § 48. Zdroj: ASPI: LIT31840SK) alebo FEKETE, I.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2011, str. 387)
[8] Porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2009, sp. zn. 4 Cdo 111/2008 alebo Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 20.7.2011, sp. zn. 6Sžo/229/2010
[9] Porovnaj napr. Rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 20.7.2011, sp. zn. 6Sžo/229/2010
[10] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.7.2011, sp. zn. 2 Obo 85/2010
[11] Porovnaj napr. VOJČÍK, P. et al.: Komentár k Občianskemu zákonníku 40/1964 Zb..: § 45. Zdroj: ASPI: LIT31837SK) alebo FEKETE, I.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2011, str. 369
[12] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.3.2012, č.k. II. ÚS 32/2012

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk