Ústavný súd SR sa v náleze sp. zn. III. ÚS 51/2014 zaoberal rôznymi právnymi názormi na túto problematiku, priklonil sa k trvalejšej a ústavno-konformnej judikatúre, čím zároveň prelomil nekonzistentnú rozhodovaciu prax a prispel k dodržaniu princípov právneho štátu a ochrany legitímnych očakávaní.

Skutkový stav

Súdny exekútor po začatí exekučného konania na návrh oprávneného vydal upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie.

Povinný podal návrh na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie v časti zriadeného exekučného záložného práva v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku[1] s argumentáciou, že na zriadenie exekučného záložného práva zo strany súdneho exekútora neboli splnené zákonné podmienky. Na dotknutých nehnuteľnostiach bol totiž ako prednostný (zmluvný) zapísaný iný záložný veriteľ, pričom súdny exekútor od prednostného záložného veriteľa súhlas na zriadenie exekučného záložného práva nedostal. Podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ, alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Okresný súd návrhy na zastavenie exekúcie a odklad exekúcie zamietol s odôvodnením, že Občiansky zákonník ani Exekučný poriadok na vznik exekučného záložného práva nevyžadujú súhlas prednostného záložného veriteľa. Súd konštatoval zabezpečovací charakter zriadenia exekučného záložného práva, ako aj rovnaké právne účinky záložného práva vzniknutého z rôznych právom aprobovaných dôvodov, s poukazom na § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ, alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Okresný súd preto dospel k záveru, že predmetné ustanovenie viaže možnosť vedenia exekúcie na záloh len s podmienkou, že oprávnený musí mať postavenie záložného veriteľa. Občiansky zákonník však už ďalej oprávneného nikde neobmedzuje v tom, že musí byť zmluvným alebo prednostným záložným veriteľom. Zákon pojednáva všeobecne o postavení oprávneného ako záložného veriteľa, a toto postavenie zakladá jeho právo viesť exekúciu na záloh. Nakoľko sa zriadením exekučného záložného práva oprávnený stal záložným veriteľom druhým v poradí, mohol udeliť súhlas na predaj zaťaženej nehnuteľnosti samostatne a nezávisle od názoru prednostného záložného veriteľa.

Povinný podal voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie odvolanie, ktoré však bolo ako neprípustné odmietnuté.

Konanie pred Ústavným súdom SR

Povinný (sťažovateľ) následne podal ústavnú sťažnosť a domáhal sa určenia, že uznesením okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Sťažovateľ, zdôrazňujúc absenciu súhlasu prednostného záložného veriteľa so zriadením exekučného záložného práva na dotknutý záloh, poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 20/08. Podľa tohto rozhodnutia, ak záložný veriteľ nikdy neudelil súhlas na predaj nehnuteľnosti (zálohu) v exekučnom konaní, exekútor podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka nemohol viesť exekučné konanie na záloh, a teda ani zriadiť exekučné záložné právo na záloh.

Okresný súd sa naopak odvolával na neskoršie uznesenie I. senátu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 324/2010, podľa ktorého prednostný záložný veriteľ nemôže byť neobmedzene zvýhodňovaný pri rozhodovaní o predmete zálohu. Zriadenie exekučného záložného práva je možné aj na záloh, ktorý už je zaťažený záložným právom v prospech inej osoby, a to bez ohľadu na to, či pôvodný záložný veriteľ vyslovil súhlas s exekúciou na záloh. Vyplýva to z toho, že zriadenie exekučného záložného práva nie je možné považovať za vykonanie exekúcie, a preto sa naňho režim § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku nevzťahuje. Nakoľko sa oprávnený v exekúcii zriadením exekučného záložného práva stane záložným veriteľom, je následne možné vykonať exekúciu predajom zálohu aj bez súhlasu pôvodného záložného veriteľa.

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 51/2014 – zjednotenie právnych záverov

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenej veci sťažovateľa konštatoval, že exekučné konanie bolo vedené súdnym exekútorom hoci na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti (zálohu), na ktorú bolo predtým zriadené zmluvné záložné právo, nemal súhlas prednostného záložného veriteľa, čím nebolo vyhovené požiadavkám ustanoveným v § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku.

Ústavný súd SR sa ďalej bližšie venoval jednotlivým odlišným názorom a priklonil sa k názoru uvedenému v uznesení sp. zn. III. ÚS 20/08, ktoré vychádzalo z plenárneho rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 20/05. Plénum ústavného súdu nevyhovelo návrhu Generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd vtedy zdôraznil, že ak záložný veriteľ (bez postavenia oprávneného) nesúhlasí so súdnou exekúciou, nemožno ju viesť. Ústavný súd taktiež konštatoval, že cieľom § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka je zvýšená právna ochrana záložného veriteľa vo vzťahu k uplatneniu práva na exekučné konanie na veci zaťažené zálohom. Záložný veriteľ, ako prednostný veriteľ, má mať najsilnejšie postavenie pri uspokojovaní svojich pohľadávok zo zálohu, a jeho právo by nemalo byť obmedzované ani záložnými veriteľmi so záložnými právami, ktoré vzniknú neskôr. Tento legitímny cieľ ale na druhej strane neznemožňuje a nemôže úplne znemožniť uplatňovanie práv ostatných veriteľov voči dlžníkovi. Podľa pléna ústavného súdu obmedzenie rozsahu exekúcie vyplývajúce z ustanovenia § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka súvisí s hmotnoprávnou úpravou záložného práva  (§ 151a a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorá posilňuje ochranu záložného veriteľa, a súčasťou ktorej je aj jeho súhlas s exekúciou na záloh. Tento súhlas tak treba považovať za súčasť vzniku práva na súdnu a inú právnu ochranu v exekučnom konaní, a za predpoklad na úspešné začatie a vedenie exekúcie.

Opačné názory vyjadrené v rozhodnutí vo veci sp. zn. I. ÚS 324/2010 (na ktoré poukazoval vo svojom vyjadrení okresný súd) nemožno považovať za ústavne konformné.

Existencia takýchto rozdielov v rozhodovacej praxi ústavného súdu je odchýlením sa od princípu právnej istoty, ktorej súčasťou je aj požiadavka ochrany legitímnych očakávaní ako základných znakov právneho štátu.

Ústavný súd taktiež poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Beian v. Rumunsko. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že situácia, keď je najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií, je v rozpore s princípom právnej istoty.

Požiadavky formulované ESĽP musia byť aplikovateľné aj na ústavný súd ako na nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti. Súdna ochrana ústavnosti sa v podmienkach Slovenskej republiky vyznačuje okrem iného aj koncentrovanosťou.

Podľa III. senátu Ústavného súdu SR bol v zmysle právnych záverov vyslovených plénom vo veci sp. zn. PL. ÚS 20/05 v spojení s názormi vyplývajúcimi z uznesenia sp. zn. III. ÚS 20/08 vytvorený dostatočný ústavno-právny rámec na konštatovanie, že rozhodnutie vo veci sp. zn. I. ÚS 324/2010 treba považovať za vybočenie zo stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu.

Nedostatok súhlasu záložného veriteľa s exekúciou na záloh nie je možné ospravedlniť argumentáciou, v zmysle ktorej zriadenie exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie. Predmetné ustanovenia Občianskeho zákonníka a aj Exekučného poriadku bez akýchkoľvek pochybností hovoria o vedení exekúcie na záloh, teda o celom procese smerujúcom k nútenému vymoženiu judikovanej pohľadávky, nielen o konkrétnom procesnom úkone ako súčasti tohto procesu. Formalistický argument, že zriadenie exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie, nemožno akceptovať.

Právoplatným uznesením okresného súdu o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie bolo porušené sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu. V zmysle čl. 127 ods. 2 Ústavy SR bolo uznesenie preto zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd SR zároveň okresný súd zaviazal, aby dôsledne rešpektoval § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a  § 61a ods. 2 Exekučného poriadku, a tým poskytol sťažovateľovi súdnu ochranu v kvalite priamo vyžadovanej týmito zákonnými ustanoveniami.

Branislav Krivošík,
advokát

Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava

Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk

--------------------------------------------------------------------------------

[*] Tento článok má iba informatívnu povahu, nie je právnou radou alebo stanovisko. V prípade akýchkoľvek otázok kontaktuje našu advokátsku kanceláriu.

[1] Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších  predpisov

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk