Klimatické zmeny sú priamo spojené s rozvojom spoločnosti a používaných technológií a sú výsledkom nespočetných individuálnych činností kohokoľvek kdekoľvek na planéte. Výsledky takýchto činností sa potom prejavujú rôzne, často na celkom inom mieste, aj na druhej strane sveta. V mnohých štátoch sveta navyše neexistuje ucelená legislatíva, ktorá by na problémy klimatickej krízy reagovala. Pre zmiernenie dopadov klimatických zmien je preto zásadná spoločná kooperácia na medzinárodnej úrovni.

Medzinárodná právna úprava týkajúca sa zmien klímy je tak stále obsiahlejšia a vzájomné súvislosti jednotlivých predpisov tak nemusia byť celkom jednoznačné, najmä kvôli mnohosti subjektov a právnych aktov. Zrejme najdôležitejšia je všeobecná úprava týkajúca sa zmien klímy vychádzajúca z dohôd uzatvorených členmi Organizácie spojených národov[1]. Mediálne najdiskutovanejšia Parížska dohoda však nie je ojedinelým počinom, ale je výsledkom dlhodobej snahy veľkej časti sveta o zlepšenie klímy.

Počiatky povedomia o zmenách klímy

Klimatické zmeny začali byť vnímané ako vážny problém v osemdesiatych rokoch. V roku 1979 sa v Ženeve uskutočnila prvá svetová klimatická konferencia, kde sa Program OSN pre životné prostredie, Svetová meteorologická organizácia a Medzinárodná rada vedeckých zväzov dohodli na vytvorení svetového klimatického programu. Ich ďalšie stretnutia viedli k zvýšeniu povedomia verejnosti o klimatických zmenách a k založeniu Medzinárodného panelu pre zmeny klímy, ktorý poznáme pod skratkou IPCC[2].

IPCC je zodpovedný za rozširovanie vedomostí o klimatických zmenách spôsobených činnosťou človeka. Vedci zo všetkých 195 členských štátov pripravujú komplexný prehľad vedeckých informácií o klimatických zmenách, vrátane prírodných, politických a ekonomických dôsledkoch a rizikách. IPPC je medzinárodne akceptovanou autoritou vo veciach zmeny klímy a jeho správy sa stali kľúčovými aj pre dohody členov OSN. Poslednou vydanou správou je Piata hodnotiaca správa IPCC[3]. V roku 2015 IPCC začal s prípravou šiestej správy, ktorej dokončenie sa predpokladá v roku 2023.

(Takmer) celosvetový dohovor

Členovia OSN sa v roku 1992 na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji (tzv. Summit Zeme) dohodli na prijatí Dohovoru o biologickej rozmanitosti, Dohovoru o boji proti dezertifikácii a Rámcového dohovoru Organizácie spojených národov o zmene klímy, označovaného ako UNFCCC[4].

UNFCCC je základnou dohodou o ochrane klímy, ktorej cieľom je stabilizovanie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére na bezpečnej úrovni a v dostatočnom čase na prirodzenú adaptáciu ekosystému na zmenu klímy a zabezpečenie produkcie potravín a pokračovania ekonomického rozvoja. Bol prijatý 9.5.1992 v New Yorku a platným sa stal 21.3.1994. V mene Slovenskej republiky bol UNFCCC podpísaný 19.5.1993[5], pre Slovenskú republiku sa tak stal platným 23.11.1994). Dohovor má v súčasnosti 198 signatárov (stranou je teda takmer každý štát na svete).

Strany UNFCCC sa od roku 1995 väčšinou každoročne (s výnimkou roku 2020) stretávajú na Konferencii strán, označovanej ako COP[6]. V novembri roku 2022 sa v Egypte koná COP 27. Na COP strany UNFCCC prijímajú ďalšie dohody, ktoré sa stávajú súčasťou UNFCCC.

Stále nové ciele

Aj vďaka práci IPCC sa vedecké poznatky o zmenách klímy, ich príčinách a možnostiach ich odvrátenia alebo zmenšenia ich dopadov stále rozširujú a aktualizujú. Vo svetle nových poznatkov sú potom často potrebné aj zmeny právnej úpravy. Keďže UNFCCC je rámcovou zmluvou, je možné takéto zmeny realizovať prostredníctvom samostatných dohôd, ktoré z neho vychádzajú.

Jednou z najdôležitejších dohôd, ktoré boli stranami UNFCCC v rámci COP prijaté, je Kjótsky protokol[7]. Ten bol prijatý na COP 3. Rozvinuté štáty sa v Kjótskom protokole zaviazali znížiť do roku 2012 emisie skleníkových plynov v priemere o 4,2 % oproti roku 1990. Povinnosť znížiť emisie však malo len 36 štátov a napriek tomu, že takmer všetky ju splnili, boli v roku 2010 emisie vyššie o 32 % v porovnaní s rokom 1990.

Problematické bolo najmä to, že stanovené povinnosti sa nedotýkali rozvojových štátov. Nedotkli sa teda napríklad Číny a Indie, ktoré sú významnými producentmi skleníkových plynov. Rovnako Spojené štáty americké ako jeden z najväčších producentov skleníkových plynov odmietli protokol ratifikovať.

Znižovanie emisií bolo s novými záväzkami dohodnuté aj pre roky 2012 – 2020 na COP 18 v Dohe. Obsah tejto Dohody však bol neskôr nahradený Parížskou dohodou[8]. Tá je doteraz nepochybne najzásadnejšou medzinárodnou dohodou týkajúcou sa zmeny klímy. Bola prijatá v roku 2015 na COP 21 v Paríži a jej základom bola Piata hodnotiaca správa IPCC.

Väčšina štátov sveta, vrátane Slovenska, sa prostredníctvom Parížskej dohody zaviazala intenzívne znižovať dopady klimatickej krízy obmedzovaním emisií skleníkových plynov. Prijalo ju 198 štátov, z ktorých 194 ju aj ratifikovalo. Samostatne ju prijala aj Európska únia. Platnou sa stala 4.11.2016

Jedným zo základných cieľov Parížskej dohody je udržať zvýšenie globálnej priemernej teploty výrazne pod hodnotou 2°C v porovnaní s hodnotami predindustriálneho obdobia a vynaložiť úsilie na obmedzenie zvýšenia teploty na 1,5°C v porovnaní s hodnotami predindustriálneho obdobia. Tento cieľ je na rozdiel od Kjótskeho protokolu stanovený pre všetky štáty (rozvinuté aj rozvojové).

Strany Parížskej dohody sa zaviazali stanoviť si národné príspevky na znižovanie skleníkových plynov, tzv. NDC[9] a plniť ich. NDC sa obnovujú v intervale piatich rokov a každý nasledujúci príspevok musí mať vyššiu hodnotu.

V Paríži to neskončilo

Zatiaľ poslednou dohodou podľa UNFCCC je Glasgowský pakt, ktorý vzišiel z COP 26. Štáty sa dohodli na postupnom odklone od výroby energie z uhlia a ukončení neefektívnych dotácií pre fosílne palivá. Takéto znenie je nie celkom pozitívne prijatým kompromisom, keď pôvodný návrh počítal s postupným ukončením výroby energie z uhlia. K oslabeniu tejto formulácie došlo najmä po nátlaku štátov, ktoré sú na uhlí závislé, najmä Číny a Indie.

Jednou z tém pripravovanej COP 27 bude zrejme (ne)možnosť udržania zvyšovania priemernej globálnej teploty pod 1,5°C. Podľa aktuálnych hodnôt NDC jednotlivých štátov (samozrejme za predpokladu, že budú splnené) nebude možné túto hodnotu dosiahnuť. Očakáva sa, že niektoré štáty oznámia ambicióznejšie ciele, než pôvodne plánovali. Prínosná v tomto ohľade môže byť najmä účasť Spojených štátov amerických.

Dôležité bude tiež zhodnotenie prípravy plánu adaptácie na dopady klimatických zmien a stanoviť oblasti, v ktorých je potrebné zvýšiť snahu a financovanie. Plán by sa mal špecificky zameriavať na opatrenia reagujúce na zvyšujúce sa potreby potravy a nedostatok vody, ale tiež na budovanie odolnej infraštruktúry. Pod odolnou infraštruktúrou je možné si predstaviť zabezpečenie miest napríklad pred hurikánmi, vlnami tsunami alebo systémy včasného varovania občanov pred týmito hrozbami.

Skutočnosť, že sa COP 27 bude konať v Afrike by mohla sústrediť pozornosť aj na otázky klimatickej spravodlivosti. Africké štáty, ktoré produkujú menej ako 4 % svetových emisií totiž patria medzi štáty najviac postihnuté zmenami klímy. Tieto štáty však nemajú na boj s dôsledkami klimatických zmien dostatok finančných prostriedkov. Aj napriek tomu, že niektoré štáty (napríklad Škótsko či Dánsko) už finančnú pomoc poskytli, očakáva sa zriadenie globálnych nástrojov pre financovanie strát a škôd spôsobených dopadmi klimatických zmien v týchto krajinách.

Záujmy Európskej únie bude na COP 27 reprezentovať Česká republika ako súčasná predsednícka krajina Rady EÚ.

Mgr. Marek Vašíček,
advokátsky koncipient
 

 

Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o.

 

Twin City Tower
Mlynskè nivy 10
821 09 Bratislava

 

Tel.:       +421 2 321 130 31

Fax:       +421 2 321 441 48

email:    office@actlegal-mph.com