Koncentračná zásada a jej uplatňovanie v exekučnom konaní
Exekučné konanie nasleduje spravidla po skončení tzv. základného konania pred súdom. Pokiaľ si dlžník dobrovoľne nesplní súdom uloženú povinnosť v určenej lehote, môže sa veriteľ obrátiť na exekučný súd s návrhom na vykonanie exekúcie. Dlžník je o začatí exekučného konania oboznámený tým, že mu je doručené upovedomenie o začatí exekúcie. V tomto štádiu má dlžník, teda povinný, právo sa efektívne brániť voči exekúcii, a to v podobe podania návrhu na zastavenie exekúcie. Podaním tohto návrhu sa exekúcia dočasne pozastaví, a to až do doby, pokiaľ o tomto návrhu nerozhodne súd.
Tu rozhoduje spravidla vyšší súdny úradník, pričom voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť.
Podstata koncentračnej zásady
Veľká novela Exekučného poriadku[1] v roku 2017 podstatne zmenila možnosti dlžníka brániť sa voči exekučnému titulu. Kým do jej prijatia mohol dlžník podať námietky a popri nich aj návrh na zastavenie exekúcie, v súčasnosti môže dlžník podať len návrh na zastavenie exekúcie. Aj keď zákonodarca uvádza, že novšia právna úprava nadväzuje na predošlú, podstatnou zmenou je skutočnosť, že v exekučnom konaní sa prísne uplatňuje tzv. koncentračná zásada. V jej zmysle je dlžník povinný v návrhu na zastavenie exekúcie uviesť všetky skutočnosti, ktoré odôvodňujú zastavenie exekúcie[2], a to v lehote 15 dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Ak dlžník niektoré skutočnosti neuvedie na svoju obranu, vystavuje sa riziku, že na opomenuté skutočnosti nebude súd neskôr prihliadať. V ďalšom návrhu na zastavenie exekúcie totiž môže uviesť len tie skutočnosti, ktoré vznikli po podaní predošlého návrhu na zastavenie exekúcie, resp. tie, ktoré bez svojej viny nemohol uplatniť skôr.
Inými slovami, ak bude dlžník nedbanlivý na začiatku exekúcie a v návrhu na zastavenie exekúcie neuvedie všetky relevantné skutočnosti, ktoré odôvodňujú zastavenie exekúcie, nebude môcť tieto skutočnosti neskôr uplatniť, a to ani v sťažnosti voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka ako ani v prípade podania ústavnej sťažnosti.
Problematike uplatňovania koncentračnej zásady sa venoval aj Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach. Dlžníci totiž namietali nezákonnosť, resp. prílišný formalizmus pri uplatňovaní koncentračnej zásady. Mali totiž za to, že ich obrana je dôvodná, pričom exekučný súd sa s ňou dostatočnej nevysporiadal, pokiaľ len odkázal na koncentračnú zásadu a na tvrdené skutočnosti neprihliadal. Avšak aj Ústavný súd SR opakovane odkázal na koncentračnú zásadu a potvrdil jej dôvodnosť a význam v exekučnom konaní.
Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vs. koncentračná zásada
V jednom z uvedených rozhodnutí[3] posudzoval Ústavný súd SR dôvodnosť vedenia exekúcie na podklade rozhodcovského rozhodnutia, ktoré bolo vydané neoprávneným subjektom voči spotrebiteľovi. Dlžník v tomto prípade namietal, že rozhodcovský rozsudok vydal neoprávnený rozhodcovský súd (teda rozhodcovský súd, na ktorom sa strany nedohodli), a preto nemôže byť exekúcia ďalej vedená. Túto námietku však dlžník neuplatnil v návrhu na zastavenie exekúcie, ale až v sťažnosti. Exekučný súd sa s touto námietkou nedostatku právomoci rozhodcovského súdu vysporiadal tak, že na ňu neprihliadal, pretože bola uplatnená oneskorene.
Správnosť tohto postupu potvrdil aj Ústavný súd SR, ktorý uviedol, že v tomto prípade ide o tzv. „novotu“ v konaní, na ktorú exekučný súd už neskôr neprihliada. Ústavný súd SR v tomto prípade dal prednosť koncentračnej zásade pred posúdením dôvodnosti vedenia exekúcie na podklade exekučného titulu vydaného neoprávneným subjektom.
Rozhodnutie o trovách konania vs. koncentračná zásada
V inom prípade[4] Ústavný súd SR posudzoval námietky dlžníka, ktorými tvrdil, že exekučný súd nedôvodne priznal návrhu trov konania subjektu (mestu), ktoré na náhradu trov nemalo mať nárok. Túto obranu dlžník po prvý krát uplatnil až v sťažnosti voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, a nie v návrhu na zastavenie exekúcie. Exekučný súd sa s týmito námietkami vysporiadal tak, že na ne neprihliadal.
Ústavný súd potvrdil správnosť tohto postupu: „Exekučný súd aj so zreteľom na § 61k Exekučného poriadku, ako aj so zreteľom na § 245 CSP nemôže prihliadnuť na dôkazy, ktoré mohol účastník exekúcie použiť už pri podaní návrhu na zastavenie exekúcie, a teda nemôže vyhodnotiť sťažnosť ako dôvodnú a rozhodnúť podľa § 250 ods. 2 CSP. Je neprípustné v exekučnom konaní vzhľadom jeho podstatu a účel, aby si účastník exekúcie odkladal v talóne nejaké tvrdenia a dôkazy na účel predĺženia konania, resp. zvýšenia nákladov konania. Takéto konanie v nových procesných kódexoch zákonodarca odmietol pod ťarchou neprihliadnutia na takéto úkony, a to aj so zreteľom na povinnosť každého správať sa zodpovedne a efektívne v súdnom konaní. Keďže sťažovateľ nepochybne aj túto námietku uplatnil až v sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, ústavný súd nepovažuje za ústavne neakceptovateľné a porušujúce označené práva sťažovateľa, ak sa okresný súd predmetnou námietkou nezaoberal, a to práve s poukazom na koncentračnú zásadu.“
Nesprávna identifikácia oprávneného vs. koncentračná zásada
Konflikt nesprávneho označenia oprávneného v exekučnom titule a aplikácie koncentračnej zásady bol predmetom ústavného prieskumu v inej veci[5]. Dlžník namietal, že exekučný titul nie je vykonateľný z dôvodu, že oprávnený je nesprávne identifikovaný a navrhoval zastavenie exekúcie. Túto námietku však neuviedol v návrhu na zastavenie exekúcie, ale až v sťažnosti voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Exekučný súd sa však s touto argumentáciou odmietol zaoberať a poukázal pritom na koncentračnú zásadu.
Aj v tomto prípade sa Ústavný súd SR priklonil na stranu exekučného súdu, pričom zdôraznil zodpovednosť dlžníka za jeho aktivitu: „Koncentrácia konania vyplývajúca z § 61k ods. 2 Exekučného poriadku sa prejavuje v tom, že povinný musí v návrhu na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom, t. j. v návrhu podanom do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie uviesť všetky právne skutočnosti, ktoré nastali ku dňu podania návrhu. V ďalšom návrhu na zastavenie exekúcie môže povinný uplatniť iba právne skutočnosti, ktoré nastali po podaní predchádzajúceho návrhu. Ak právna skutočnosť tvrdená v návrhu na zastavenie exekúcie nie je predložená včas, exekučný súd na ňu neprihliadne s výnimkou skutočností, ktoré objektívne bez svojej viny nemohol uplatniť skôr. Vztiahnuc uvedené na prejednávaný prípad, možno konštatovať, že je nepochybné, že sťažovateľ nepredložil okresnému súdu námietky súvisiace s identifikáciou oprávneného v rámci návrhu na zastavenie exekúcie a v lehote na jeho podanie, hoci tak urobiť mohol, ale uviedol ich až v sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka. Pritom je v záujme sťažovateľa, aby si strážil svoje práva a postupoval pri ich uplatňovaní, resp. bránení v súlade s pravidlami vyplývajúcimi z relevantných ustanovení Exekučného poriadku.“
Porušenie pravidiel o doručovaní rozsudku vs. koncentračná zásada
Skutočnosť, že koncentračná zásada sa aplikuje pomerne prísne, potvrdzuje aj ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu SR[6]. V tomto prípade dlžník namietal porušenie svojich základných práv z dôvodu, že súd porušil svoje povinnosti pri elektronickom doručovaní rozsudku. Túto obranu však dlžník nepoužil v návrhu na zastavenie exekúcie, ale až v sťažnosti voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradíka. Exekučný súd sa touto obranou dlžníka odmietol zaoberať, a to s poukazom na koncentračnú zásadu.
Správnosť tohto postupu potvrdil aj Ústavný súd SR: „Podľa názoru ústavného súdu preto ako ústavne nekonformný nemožno vyhodnotiť záver okresného súdu, ktorý s poukazom na tzv. koncentráciu konania konštatoval, že sa „argumentáciou povinného uplatnenou až v konaní o sťažnosti t. j. že bol porušený zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente), keď
Okresný súd Bratislava I nesprávne doručoval resp. nedoručil elektronické dokumenty,
ktoré sú totožné s dokumentmi v listinnej podobe, a to (okrem iných) aj rozsudku pre
zmeškanie tak, aby mohol riadne a včas uplatniť zákonné právo na svoju obranu,
nezaoberal“.“
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, exekučné súdy uplatňujú koncentračnú zásadu pomerne často a relatívne striktne. Vzhľadom na uvedené je v záujme dlžníka (povinného), aby hneď na začiatku exekúcie kvalifikovane a včas zareagoval na doručené upovedomenie o začatí exekúcie, ak má za to, že tu je dôvod na zastavenie exekúcie. V opačnom prípade nebude môcť tieto argumenty uplatniť v neskoršom štádiu exekúcie, aj keby boli inak dôvodné. Uplatňovanie tejto zásady „uľahčí život“ aj veriteľom, ktorí nebudú musieť osobitne reagovať na takéto argumenty a odkážu len na aplikáciu koncentračnej zásady.
Mgr. Ján Macej, PhD.,
advokát
Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.
Hodžovo námestie 1/A
811 06 Bratislava
Tel: +421 232 786 411
E-mail: bratislava@eversheds-sutherland.sk
[1] Zákonom č. 2/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
[2] Podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku platí: „(1) Súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak
a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku,
b) exekučný titul bol zrušený,
c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2),
d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.“
[3] Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/2021-12.
[4] Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 404/2021-12.
[5] Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 149/2022-13.
[6] Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2020-13.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk