25.4.2019
ID: 4465upozornenie pre užívateľov
Kontroverzná smernica o autorskom práve na jednotnom digitálnom trhu
Len málo právnych aktov Európskej únie v poslednej dobe vzbudilo takú pozornosť odborníkov ako aj laickej verejnosti a bolo predmetom takej kontroverzie, ako pripravovaná nová smernica o autorskom práve na jednotnom digitálnom trhu (ďalej len Smernica). Návrh Smernice vyvolal búrlivé reakcie na oboch stranách názorového spektra. Na jednej strane zástancovia Smernice, ktorí vyzdvihujú „ochranu kreativity“ v digitálnej dobe,[1] na strane druhej jej odporcovia, ktorí sa obávajú cenzúry a zníženia konkurencieschopnosti európskych IT spoločností.[2] V tomto článku sa pozrieme na najdôležitejšie a najrozporuplnejšie články Smernice a na ich implikácie.
Dňa 26. marca 2018 schválil Európsky parlament návrh Smernice v znení vyrokovanom v rámci trialógu medzi Európskym parlamentom, Európskou komisiou a Radou Európskej únie.[3] Hlavným proklamovaným cieľom Smernice je modernizácia európskeho autorského práva a jeho prispôsobenie podmienkam a potrebám digitálnej doby. Smernicou sa má dosiahnuť (i) jednoduchší cezhraničný prístup k digitálnemu obsahu, (ii) viac príležitostí využívať materiály chránené autorským právom vo vzdelávacom procese a (iii) lepšie fungujúci trh s dielami podliehajúcimi autorskoprávnej ochrane. I keď Smernica obsahuje množstvo článkov a mechanizmov, ktorými sa snaží vyššie uvedené ciele dosiahnuť, najviac diskusií a kritiky sa točilo okolo dvoch kontroverzných článkov Smernice – Článok 15 a Článok 17. Týmto dvom ustanoveniam sa budeme v tomto článku podrobnejšie venovať.
Článok 15 – „Daň z linkov“
Prvým z dvoch najviac kontroverzných článkov Smernice je Článok 15 (v pôvodnom návrhu pred úpravami v rámci trialógu Článok 11[4]), prezívaný aj ako „daň z linkov“, resp. „daň z odkazov.“ Tento článok zavádza tzv. vedľajšie autorské práva (po anglicky: ancillary copyright) pre vydavateľov tlačových publikácií usadených v niektorom z členských štátov EÚ k ich publikáciám. Smernica týmto priznáva takýmto vydavateľom právo zakázať rozmnožovanie ich tlačových publikácií pri on-line používaní, resp. požadovať za ich on-line použitie odmenu. Poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti (ako napr. Google, Twitter alebo Facebook), ktorí slúžia ako agregáty obsahu tretích strán, tak budú povinní získať od vydavateľov licencie, aby mohli odkazovať na publikácie týchto vydavateľov a ich tvorbu zdieľať.
Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť prerozdelenie časti zisku internetových spoločností v prospech vydavateľov tlačových publikácií, na ktorých publikácie tieto spoločnosti odkazujú. Vydavateľom sa tak má nahradiť ušlý zisk, o ktorý prichádzajú tým, že sa ich publikácie, resp. ich časti šíria internetom bez odmeny.
V praxi to bude znamenať, že na odkazy na publikácie vydavateľov budú poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti potrebovať od týchto vydavateľov licencie, za ktoré by im mali platiť dohodnutú odmenu. Trvanie práv vydavateľov k tlačovej publikácii podľa Smernice je navrhované na dva roky od vydania danej publikácie, následne už licencia nebude potrebná.
Smernica však obsahuje aj určité výnimky. Licencie od vydavateľov nebudú potrebné na súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi, teda zdieľanie odkazov súkromnými osobami na neobchodné užívanie zostane nedotknuté (tu však zostáva otázne zdieľanie odkazov súkromnými osobami s veľkým množstvom sledovateľov – tzv. influencers). Smernica sa taktiež nevzťahuje na hypertextové odkazy (hyperlinky), t.j. samotné odkazy bez popisu odkazovanej publikácie taktiež nebudú vyžadovať licenciu od príslušného vydavateľa.
Okrem vyššie uvedených výnimiek nebudú potrebné licencie vydavateľov ani na použitie individuálnych slov alebo veľmi krátkych úryvkov z tlačovej publikácie. Odkazy, ktoré budú sprevádzané len individuálnymi slovami alebo spomínanými veľmi krátkymi úryvkami z odkazovanej publikácie nebudú podliehať potrebe licencie v zmysle Smernice. V tomto smere však môže byť problematické určenie hranice, čo sa ešte považuje za veľmi krátky úryvok. Internetové spoločnosti totiž spravidla k odkazom pridávajú aj úryvky alebo výňatky z odkazovanej publikácie (tzv. snippets[5]), ktoré používateľom objasnia cieľ odkazu. Práve tieto snippets v podobe, v akej sú bežne rozšírené napr. na vyhľadávači Google, budú pravdepodobne podliehať licencii vydavateľov. V tomto smere dávame do pozornosti príklad Nemecka, ktoré už v roku 2013 zaviedlo vedľajšie autorská práva pre vydavateľov. V zmysle nemeckých predpisov mohli byť odkazy sprevádzané „najmenšími úryvkami.“ Táto definícia bola Arbitrážnou radou Nemeckého patentového úradu vyložená ako úryvok s maximálnym počtom sedem slov.[6] Výsledkom bolo, že viaceré vyhľadávače v Nemecku prestali snippets zobrazovať úplne. Keďže definícia „veľmi krátkeho úryvku“ v Smernici chýba, bude na členských štátoch transponujúcich Smernicu sa s touto záležitosťou vysporiadať.
I keď cieľom zavedenie vedľajších autorských práv pre vydavateľov má byť v prvom rade ich ochrana a posilnenie vo vzťahu k poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti, je otázne do akej miery bude Smernica úspešná. Príklady s podobnou právnou úpravou, akú na celoeurópskej úrovni predpokladá Smernica, vidíme ako v spomínanom Nemecku, tak aj v Španielsku.
V Nemecku viedla prijatá právna úprava k nátlaku veľkých internetových spoločností ako Google na vydavateľov, aby poskytli príslušné licencie bezodplatne; v opačnom prípade im hrozilo, že tieto internetové spoločnosti nebudú zobrazovať odkazy na ich publikácie, resp. budú zobrazovať odkazy len v obmedzenej miere (bez akýchkoľvek úryvkov). Vydavatelia, ktorí čelili riziku zníženia návštevnosti svojich stránok, sa podvolili a tieto bezodplatné licencie poskytli. Prípadom sa následne zaoberala aj nemecká súťažná autorita kvôli podozreniu zo zneužitia dominantného postavenia, pričom došla k záveru, že k takémuto zneužitiu nedošlo – ani spoločnosť s dominantným postavením nemôže byť nútená podstúpiť riziko vzniku škôd z dôvodu nejasnej právnej úpravy (t.j. či zverejňovanie snippets bez licencie je v súlade so zákonom) a preto podmienenie zobrazovania odkazov udelením bezodplatnej licencie je legitímnou požiadavkou takejto spoločnosti.[7] Na druhej strane v Španielsku právna úprava výslovne zakazovala poskytnutie licencie bezodplatne. Výsledkom bolo, že niektoré veľké internetové spoločnosti miesto získania príslušnej licencie radšej poskytovanie určitých služieb pre španielsky trh ukončili. [8]
V neposlednom rade upozorňujeme aj na riziko vzniku bariéry na vstup na trh pre malé internetové spoločnosti a start-upy. Tieto menšie spoločnosti, ktorých slabšie postavenie v porovnaní s internetovými gigantmi neumožní vyrokovať si tak výhodné podmienky s vydavateľmi (napr. bezodplatné licencie) budú musieť znášať o to viac nákladov spojených so získaním a udržiavaním potrebných licencií. Nie je preto možné vylúčiť, že takéto náklady odriadia menšie spoločnosti od vstupu na relevantný trh, čo iba posilní pozíciu už dominantných hráčov.
Článok 17 – „Upload filter“
Druhým z kontroverzných ustanovení Smernice je Článok 17 (v pôvodnom návrhu pred úpravami v rámci trialógu Článok 13), ktorý sa stal predmetom ešte vášnivejšej debaty ako Článok 15 a ktorý prenáša zodpovednosť za dodržiavanie autorských práv k nahratým a sprístupňovaným dielam na poskytovateľov služieb zdieľania on-line obsahu (ako napr. YouTube). Tento článok, prezývaný aj ako „upload filter,“ zavádza pre takýchto poskytovateľov služieb povinnosť získať súhlas od nositeľov príslušných autorských práv k zdieľanému obsahu, napr. uzavretím licenčnej zmluvy alebo iným získaním súhlasu. V opačnom prípade budú tieto on-line platformy zodpovedať za neoprávnené sprístupňovanie chránených diel.
On-line platformy sa takejto zodpovednosti za sprístupňovanie chránených diel bez súhlasu zbavia v prípade, ak kumulatívne splnia nasledovné podmienky:
Druhá výnimka sa týka nových poskytovateľov služieb zdieľania on-line obsahu. Poskytovatelia služieb, ktorých služby sú v EÚ dostupné menej ako tri roky a ktorých ročný obrat je nižší ako 10 miliónov EUR sa zbavia zodpovednosti za sprístupňovanie chránených diel, ak si splnia podmienky podľa písmen (a) a (c) vyššie. V prípade, ak priemerný mesačný počet unikátnych návštevníkov takýchto poskytovateľov služieb za posledný rok presiahne 5 miliónov, tak na zbavenie sa zodpovednosti sú povinní splniť si taktiež povinnosť podľa písmena (b) vyššie, pričom miesto „vysokých noriem odbornej starostlivosti v sektore“ je kvalifikátorom ich konania len „najlepšia snaha.“ Pojem „najlepšia snaha“ (po anglicky: best efforts) však nie je v Smernici bližšie zadefinovaná a zostáva tak na členských štátoch, či sa s touto definíciu vysporiadajú, alebo ju nechajú na výklad príslušným vnútroštátnym orgánom.
Z pôsobnosti Smernice sú taktiež vylúčené neziskové organizácie, ktoré na účely Smernice nie sú považované za poskytovateľov služieb zdieľania on-line obsahu. Platformy ako Wikipédia nie sú preto Smernicou dotknuté.
Kritici Smernice sa obávajú, že na splnenie povinností vyplývajúcich zo Smernice budú musieť on-line platformy proaktívne zaviesť technické riešenia na rozoznávanie obsahu zdieľaného jej užívateľmi, ktoré by analyzovali zdieľaný obsah a filtrovali by chránené diela (tzv. „upload filter“). I keď aktuálny návrh Smernice po úpravách v rámci trialógu takéto technické riešenia vyslovene nevyžaduje, v pôvodnom návrhu znenia Smernice sa spomínajú „účinné technológie rozpoznávania obsahu,“ ako prostriedok splnenia si povinností vyplývajúcich zo Smernice on-line platformami. Obsah povinností v aktuálnom znení Smernice však napovedá, že obdobné algoritmy budú musieť byť zavedené aspoň časťou on-line platforiem. Viacerí kritici takýto postup považujú za cenzúru internetu[9].
Práve z vyššie uvedených skutočností pramení veľká časť kritiky Smernice. Spomenuté technické riešenia sú nákladné a nie úplne spoľahlivé. Ako príklad sa často uvádza Content ID, ktorý používa platforma YouTube. Vývoj systému Content ID už stál viac ako 100 miliónov amerických dolárov[10], pričom nefunguje bezchybne. Systém dostatočne nedetekuje zdieľania, ktoré porušujú autorské práva; na druhej strane diela, ktoré autorské práva neporušujú, sú často ako porušenia označené[11]. Je preto otázne, či pri aktuálnom stave technológii a dostupných databáz je možné zhotoviť efektívny algoritmus, ktorý by dokázal spoľahlivo rozpoznávať chránený zdieľaný obsah.
Práve riziko nespoľahlivosti prípadných technológii rozpoznávať obsah zdieľaní viedlo k pomenovaniu Smernice ako „zákaz meme“ (po anglicky: meme ban). Napriek rozšírenému názoru Smernica síce nezakazuje zdieľanie tzv. meme, ktoré samo o sebe môže spadať pod oprávnené použitie (napr. použitie na účely paródie alebo karikatúry). Existuje však riziko, že príslušné algoritmy nebudú vedieť rozoznať meme alebo tzv. reaction gif od diela, ktoré požíva ochranu podľa autorského práva.
V neposlednom rade sa kritici Smernica obávajú poškodenia konkurenčného prostredia trhu. Technické riešenia, ktoré pravdepodobne budú potrebné na plnenie povinností podľa Smernice sú totiž náročné a nákladné na vývoj. Len veľké a etablované spoločnosti majú prostriedky na ich vývoj a údržbu. Menšie spoločnosti si vývoj a údržbu takýchto systémov nie vždy budú môcť dovoliť, pričom budú odkázané na externých dodávateľov takýchto riešení. Existujú tak obavy, že dominantné internetové spoločnosti si ešte viac posilnia svoju pozíciu na úkor menších spoločností a start-upov. Keďže medzi najväčšími internetovými spoločnosťami dominujú americké spoločnosti, kritici sa obávajú znevýhodnenia prevažne spoločností európskych.
Ďalšie kroky
V pondelok, 15. apríla 2019, bol návrh Smernice schválený aj členskými štátmi EÚ. Za Smernicu hlasovali celkovo 19 členských štátov, Holandsko, Luxembursko, Poľsko, Taliansko, Fínsko a Švédsko boli proti, kým Belgicko, Slovinsko a Estónsko sa zdržali[12]. V najbližších dňoch dôjde k jej publikovaní v Úradnom vestníku EÚ,[13] pričom dvadsať dní od publikácie vo vestníku nadobudne Smernica účinnosť. Odo dňa jej účinnosti začne členským štátom plynúť dvojročná lehota na jej transpozíciu do svojich vnútroštátnych poriadkov.
Vyššie uvedené riziká predstavujú výzvu pre jednotlivé členské štáty, ktoré by mali pri transpozícii Smernice nastaviť vnútroštátne mechanizmy tak, aby nedošlo k zneužitiu, ale ani k znegovaniu cieľov Smernice. Bude preto dôležité, aby odborná aj laická verejnosť sledovala transpozičný proces a konkrétne návrhy a kroky nielen slovenského zákonodarcu, ale aj iných členských štátov a aktívne sa zapájala do verejnej diskusie s cieľom nájsť čo najefektívnejšie a najprijateľnejšie riešenia tejto zložitej úpravy.
Prvým z dvoch najviac kontroverzných článkov Smernice je Článok 15 (v pôvodnom návrhu pred úpravami v rámci trialógu Článok 11[4]), prezívaný aj ako „daň z linkov“, resp. „daň z odkazov.“ Tento článok zavádza tzv. vedľajšie autorské práva (po anglicky: ancillary copyright) pre vydavateľov tlačových publikácií usadených v niektorom z členských štátov EÚ k ich publikáciám. Smernica týmto priznáva takýmto vydavateľom právo zakázať rozmnožovanie ich tlačových publikácií pri on-line používaní, resp. požadovať za ich on-line použitie odmenu. Poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti (ako napr. Google, Twitter alebo Facebook), ktorí slúžia ako agregáty obsahu tretích strán, tak budú povinní získať od vydavateľov licencie, aby mohli odkazovať na publikácie týchto vydavateľov a ich tvorbu zdieľať.
Účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť prerozdelenie časti zisku internetových spoločností v prospech vydavateľov tlačových publikácií, na ktorých publikácie tieto spoločnosti odkazujú. Vydavateľom sa tak má nahradiť ušlý zisk, o ktorý prichádzajú tým, že sa ich publikácie, resp. ich časti šíria internetom bez odmeny.
V praxi to bude znamenať, že na odkazy na publikácie vydavateľov budú poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti potrebovať od týchto vydavateľov licencie, za ktoré by im mali platiť dohodnutú odmenu. Trvanie práv vydavateľov k tlačovej publikácii podľa Smernice je navrhované na dva roky od vydania danej publikácie, následne už licencia nebude potrebná.
Smernica však obsahuje aj určité výnimky. Licencie od vydavateľov nebudú potrebné na súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi, teda zdieľanie odkazov súkromnými osobami na neobchodné užívanie zostane nedotknuté (tu však zostáva otázne zdieľanie odkazov súkromnými osobami s veľkým množstvom sledovateľov – tzv. influencers). Smernica sa taktiež nevzťahuje na hypertextové odkazy (hyperlinky), t.j. samotné odkazy bez popisu odkazovanej publikácie taktiež nebudú vyžadovať licenciu od príslušného vydavateľa.
Okrem vyššie uvedených výnimiek nebudú potrebné licencie vydavateľov ani na použitie individuálnych slov alebo veľmi krátkych úryvkov z tlačovej publikácie. Odkazy, ktoré budú sprevádzané len individuálnymi slovami alebo spomínanými veľmi krátkymi úryvkami z odkazovanej publikácie nebudú podliehať potrebe licencie v zmysle Smernice. V tomto smere však môže byť problematické určenie hranice, čo sa ešte považuje za veľmi krátky úryvok. Internetové spoločnosti totiž spravidla k odkazom pridávajú aj úryvky alebo výňatky z odkazovanej publikácie (tzv. snippets[5]), ktoré používateľom objasnia cieľ odkazu. Práve tieto snippets v podobe, v akej sú bežne rozšírené napr. na vyhľadávači Google, budú pravdepodobne podliehať licencii vydavateľov. V tomto smere dávame do pozornosti príklad Nemecka, ktoré už v roku 2013 zaviedlo vedľajšie autorská práva pre vydavateľov. V zmysle nemeckých predpisov mohli byť odkazy sprevádzané „najmenšími úryvkami.“ Táto definícia bola Arbitrážnou radou Nemeckého patentového úradu vyložená ako úryvok s maximálnym počtom sedem slov.[6] Výsledkom bolo, že viaceré vyhľadávače v Nemecku prestali snippets zobrazovať úplne. Keďže definícia „veľmi krátkeho úryvku“ v Smernici chýba, bude na členských štátoch transponujúcich Smernicu sa s touto záležitosťou vysporiadať.
I keď cieľom zavedenie vedľajších autorských práv pre vydavateľov má byť v prvom rade ich ochrana a posilnenie vo vzťahu k poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti, je otázne do akej miery bude Smernica úspešná. Príklady s podobnou právnou úpravou, akú na celoeurópskej úrovni predpokladá Smernica, vidíme ako v spomínanom Nemecku, tak aj v Španielsku.
V Nemecku viedla prijatá právna úprava k nátlaku veľkých internetových spoločností ako Google na vydavateľov, aby poskytli príslušné licencie bezodplatne; v opačnom prípade im hrozilo, že tieto internetové spoločnosti nebudú zobrazovať odkazy na ich publikácie, resp. budú zobrazovať odkazy len v obmedzenej miere (bez akýchkoľvek úryvkov). Vydavatelia, ktorí čelili riziku zníženia návštevnosti svojich stránok, sa podvolili a tieto bezodplatné licencie poskytli. Prípadom sa následne zaoberala aj nemecká súťažná autorita kvôli podozreniu zo zneužitia dominantného postavenia, pričom došla k záveru, že k takémuto zneužitiu nedošlo – ani spoločnosť s dominantným postavením nemôže byť nútená podstúpiť riziko vzniku škôd z dôvodu nejasnej právnej úpravy (t.j. či zverejňovanie snippets bez licencie je v súlade so zákonom) a preto podmienenie zobrazovania odkazov udelením bezodplatnej licencie je legitímnou požiadavkou takejto spoločnosti.[7] Na druhej strane v Španielsku právna úprava výslovne zakazovala poskytnutie licencie bezodplatne. Výsledkom bolo, že niektoré veľké internetové spoločnosti miesto získania príslušnej licencie radšej poskytovanie určitých služieb pre španielsky trh ukončili. [8]
V neposlednom rade upozorňujeme aj na riziko vzniku bariéry na vstup na trh pre malé internetové spoločnosti a start-upy. Tieto menšie spoločnosti, ktorých slabšie postavenie v porovnaní s internetovými gigantmi neumožní vyrokovať si tak výhodné podmienky s vydavateľmi (napr. bezodplatné licencie) budú musieť znášať o to viac nákladov spojených so získaním a udržiavaním potrebných licencií. Nie je preto možné vylúčiť, že takéto náklady odriadia menšie spoločnosti od vstupu na relevantný trh, čo iba posilní pozíciu už dominantných hráčov.
Článok 17 – „Upload filter“
Druhým z kontroverzných ustanovení Smernice je Článok 17 (v pôvodnom návrhu pred úpravami v rámci trialógu Článok 13), ktorý sa stal predmetom ešte vášnivejšej debaty ako Článok 15 a ktorý prenáša zodpovednosť za dodržiavanie autorských práv k nahratým a sprístupňovaným dielam na poskytovateľov služieb zdieľania on-line obsahu (ako napr. YouTube). Tento článok, prezývaný aj ako „upload filter,“ zavádza pre takýchto poskytovateľov služieb povinnosť získať súhlas od nositeľov príslušných autorských práv k zdieľanému obsahu, napr. uzavretím licenčnej zmluvy alebo iným získaním súhlasu. V opačnom prípade budú tieto on-line platformy zodpovedať za neoprávnené sprístupňovanie chránených diel.
On-line platformy sa takejto zodpovednosti za sprístupňovanie chránených diel bez súhlasu zbavia v prípade, ak kumulatívne splnia nasledovné podmienky:
- a) preukážu, že vynaložili najlepšiu snahu na získanie súhlasu; a
- b) v súlade s vysokými normami odbornej starostlivosti v sektore vynaložili najlepšiu snahu na zabezpečenie nedostupnosti konkrétnych diel a iných predmetov ochrany, pre ktoré nositelia práv poskytli poskytovateľom služieb relevantné a nevyhnutné informácie; a
- c) urýchlene konali, po tom, ako dostali dostatočne podložené oznámenie od nositeľov práv, aby znemožnili prístup k svojim webovým sídlam alebo odstránili zo svojich webových sídiel oznámené diela alebo iné predmety ochrany, a vynaložili najlepšiu snahu na to, aby predišli ich budúcemu nahrávaniu v súlade s písmenom (b).
- i) druh, publikum a rozsah služieb a druh diel alebo iných predmetov ochrany, ktoré nahrali používatelia služby; a
- ii) dostupnosť vhodných a účinných prostriedkov a náklady na ne.
Druhá výnimka sa týka nových poskytovateľov služieb zdieľania on-line obsahu. Poskytovatelia služieb, ktorých služby sú v EÚ dostupné menej ako tri roky a ktorých ročný obrat je nižší ako 10 miliónov EUR sa zbavia zodpovednosti za sprístupňovanie chránených diel, ak si splnia podmienky podľa písmen (a) a (c) vyššie. V prípade, ak priemerný mesačný počet unikátnych návštevníkov takýchto poskytovateľov služieb za posledný rok presiahne 5 miliónov, tak na zbavenie sa zodpovednosti sú povinní splniť si taktiež povinnosť podľa písmena (b) vyššie, pričom miesto „vysokých noriem odbornej starostlivosti v sektore“ je kvalifikátorom ich konania len „najlepšia snaha.“ Pojem „najlepšia snaha“ (po anglicky: best efforts) však nie je v Smernici bližšie zadefinovaná a zostáva tak na členských štátoch, či sa s touto definíciu vysporiadajú, alebo ju nechajú na výklad príslušným vnútroštátnym orgánom.
Z pôsobnosti Smernice sú taktiež vylúčené neziskové organizácie, ktoré na účely Smernice nie sú považované za poskytovateľov služieb zdieľania on-line obsahu. Platformy ako Wikipédia nie sú preto Smernicou dotknuté.
Kritici Smernice sa obávajú, že na splnenie povinností vyplývajúcich zo Smernice budú musieť on-line platformy proaktívne zaviesť technické riešenia na rozoznávanie obsahu zdieľaného jej užívateľmi, ktoré by analyzovali zdieľaný obsah a filtrovali by chránené diela (tzv. „upload filter“). I keď aktuálny návrh Smernice po úpravách v rámci trialógu takéto technické riešenia vyslovene nevyžaduje, v pôvodnom návrhu znenia Smernice sa spomínajú „účinné technológie rozpoznávania obsahu,“ ako prostriedok splnenia si povinností vyplývajúcich zo Smernice on-line platformami. Obsah povinností v aktuálnom znení Smernice však napovedá, že obdobné algoritmy budú musieť byť zavedené aspoň časťou on-line platforiem. Viacerí kritici takýto postup považujú za cenzúru internetu[9].
Práve z vyššie uvedených skutočností pramení veľká časť kritiky Smernice. Spomenuté technické riešenia sú nákladné a nie úplne spoľahlivé. Ako príklad sa často uvádza Content ID, ktorý používa platforma YouTube. Vývoj systému Content ID už stál viac ako 100 miliónov amerických dolárov[10], pričom nefunguje bezchybne. Systém dostatočne nedetekuje zdieľania, ktoré porušujú autorské práva; na druhej strane diela, ktoré autorské práva neporušujú, sú často ako porušenia označené[11]. Je preto otázne, či pri aktuálnom stave technológii a dostupných databáz je možné zhotoviť efektívny algoritmus, ktorý by dokázal spoľahlivo rozpoznávať chránený zdieľaný obsah.
Práve riziko nespoľahlivosti prípadných technológii rozpoznávať obsah zdieľaní viedlo k pomenovaniu Smernice ako „zákaz meme“ (po anglicky: meme ban). Napriek rozšírenému názoru Smernica síce nezakazuje zdieľanie tzv. meme, ktoré samo o sebe môže spadať pod oprávnené použitie (napr. použitie na účely paródie alebo karikatúry). Existuje však riziko, že príslušné algoritmy nebudú vedieť rozoznať meme alebo tzv. reaction gif od diela, ktoré požíva ochranu podľa autorského práva.
V neposlednom rade sa kritici Smernica obávajú poškodenia konkurenčného prostredia trhu. Technické riešenia, ktoré pravdepodobne budú potrebné na plnenie povinností podľa Smernice sú totiž náročné a nákladné na vývoj. Len veľké a etablované spoločnosti majú prostriedky na ich vývoj a údržbu. Menšie spoločnosti si vývoj a údržbu takýchto systémov nie vždy budú môcť dovoliť, pričom budú odkázané na externých dodávateľov takýchto riešení. Existujú tak obavy, že dominantné internetové spoločnosti si ešte viac posilnia svoju pozíciu na úkor menších spoločností a start-upov. Keďže medzi najväčšími internetovými spoločnosťami dominujú americké spoločnosti, kritici sa obávajú znevýhodnenia prevažne spoločností európskych.
Ďalšie kroky
V pondelok, 15. apríla 2019, bol návrh Smernice schválený aj členskými štátmi EÚ. Za Smernicu hlasovali celkovo 19 členských štátov, Holandsko, Luxembursko, Poľsko, Taliansko, Fínsko a Švédsko boli proti, kým Belgicko, Slovinsko a Estónsko sa zdržali[12]. V najbližších dňoch dôjde k jej publikovaní v Úradnom vestníku EÚ,[13] pričom dvadsať dní od publikácie vo vestníku nadobudne Smernica účinnosť. Odo dňa jej účinnosti začne členským štátom plynúť dvojročná lehota na jej transpozíciu do svojich vnútroštátnych poriadkov.
Vyššie uvedené riziká predstavujú výzvu pre jednotlivé členské štáty, ktoré by mali pri transpozícii Smernice nastaviť vnútroštátne mechanizmy tak, aby nedošlo k zneužitiu, ale ani k znegovaniu cieľov Smernice. Bude preto dôležité, aby odborná aj laická verejnosť sledovala transpozičný proces a konkrétne návrhy a kroky nielen slovenského zákonodarcu, ale aj iných členských štátov a aktívne sa zapájala do verejnej diskusie s cieľom nájsť čo najefektívnejšie a najprijateľnejšie riešenia tejto zložitej úpravy.
Mgr. Lukáš Michálik, LL.M.,
Partner
Associate
Poštová 3,
811 06 Bratislava
Tel.: +421 2 5441 0160
e-mail: office@hkv.sk
__________________
[1] Napr. European Commission – Statement: Copyright reform: the Commission welcomes European Parliament's vote in favour of modernised rules fit for digital age, 2019; dostupné TU.
[2] Napr. The Final Version of the EU's Copyright Directive Is the Worst One Yet, Electronic Frontier Foundation, 2019; dostupné TU.
[3] Dostupné TU.
[4] Dostupné TU.
[5] SEO basics: What is a snippet?, yoast, 2018, dostupné TU.
[6] A ‘Legal’ Snippet in Germany Could Mean… Seven Words, Maximum, DisCo, 2015, dostupné TU.
[7] Bundeskartellamt takes decision in ancillary copyright dispute, 2015, dostupné TU.
[8]Google News says ‘adiós’ to Spain in row over publishing fees, The Guardian, 2014, dostupné TU.
[9] EU Internet Censorship Will Censor the Whole World's Internet, Electronic Frontier Foundation, 2018, dostupné TU.
[10] How Google Fights Piracy, 2018, dostupné TU.
[11] The E.U. Copyright Directive won’t kill the Internet — but it could still cause lasting harm, The Washington Post, 2018, dostupné TU.
[12] Hlasovanie dostupné TU.
[13] Dostupné TU.
[2] Napr. The Final Version of the EU's Copyright Directive Is the Worst One Yet, Electronic Frontier Foundation, 2019; dostupné TU.
[3] Dostupné TU.
[4] Dostupné TU.
[5] SEO basics: What is a snippet?, yoast, 2018, dostupné TU.
[6] A ‘Legal’ Snippet in Germany Could Mean… Seven Words, Maximum, DisCo, 2015, dostupné TU.
[7] Bundeskartellamt takes decision in ancillary copyright dispute, 2015, dostupné TU.
[8]Google News says ‘adiós’ to Spain in row over publishing fees, The Guardian, 2014, dostupné TU.
[9] EU Internet Censorship Will Censor the Whole World's Internet, Electronic Frontier Foundation, 2018, dostupné TU.
[10] How Google Fights Piracy, 2018, dostupné TU.
[11] The E.U. Copyright Directive won’t kill the Internet — but it could still cause lasting harm, The Washington Post, 2018, dostupné TU.
[12] Hlasovanie dostupné TU.
[13] Dostupné TU.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk