Arbitrážne rozhodnutia a stanoviská CAS v praxi poskytujú usmernenie v neskorších prípadoch, silne ovplyvňujú neskoršie rozhodnutia a často fungujú ako precedens. Posilňovanie a pomáhanie pri vypracúvaní zavedených pravidiel a zásad medzinárodného športového práva zvyšuje získavanie ocenení CAS postupne zdroj tohto súboru právnych predpisov. Tento zdroj sa označuje ako „lex sportiva“. Pojem lex sportiva je obvykle obmedzený na judikatúru CAS[2].

Tradičný názor je, že športové právo nepredstavuje nič iné ako zlúčenie rôznych podstatných oblastí práva, ktoré sú relevantné v športovom kontexte a vzťahujú sa na šport.[3]

Medzinárodný šport je organizovaný prostredníctvom súkromných organizácií - zvyčajne združení, ktoré vládnu nad určitým funkčným alebo územným priestorom športového vesmíru - a CAS je len jedným z mnohých inštitucionálnych hráčov.

V športe je používaných značné množstvo pravidiel. Tými základnými sú pochopiteľne pravidlá hry, ako napríklad rozmery ihriska, veľkosť lopty a tolerované športové správanie. Uvedené pravidlá musia byť univerzálne v každom športe aby boli zabezpečené rovnaké podmienky na celom svete, vychádzajú pritom z potreby nadnárodného usporiadania športu. V skutočnost to bola nevyhnutnosť harmonizácie pravidiel spojená s medzinárodnými súťažami, ktorá vyústila k založeniu monopolistických medzinárodných športových federácií. Ku príkladu FIFA (Fédération Internationale de Football Association) cez zvláštne inštitucionálne zriadenie prijala jednotný súbor pravidiel definujúci futbal. Následne tieto pravidlá boli rýchlo doplnené o iný typ pravidiel, ktorými sa riadi organizácia súťaží/zápasov. V súčasnej dobe dosiahli pravidlá najvyšší stupeň zložitosti. Napríklad, ak krajina chce organizovať FIFA World Cup (Svetový pohár) alebo Olympijské hry zaväzuje sa k splneniu dlhého listu požiadaviek.

Medzinárodné športové právo je možné definovať ako oblasť práva, ktorá zahŕňa všetky normy medzinárodného verejného práva, ktoré sa vzťahujú na právne otázky týkajúce sa športu a podľa ktorých sa subjekty medzinárodného práva verejného priamo alebo nepriamo riadia.

Dňom účinnosti Lisabonskej zmluvy, t.j. od 1.decembra, 2009  je možné hovoriť aj o európskom športovom práve.  Lisabonskou zmluvou bol šport uznaný ako oblasť, do ktorej má Európska únia právomoc zasiahnuť. Tieto nové ustanovenia zmluvy sú formulované opatrne a ich rozsah pôsobnosti je limitovaný. Žiadnym spôsobom však nevyvyšuje postavenie EÚ na akéhosi regulátora športu v Európe. V tejto súvislosti však nemožno opomenúť skutočnosť, že EÚ mala „kontrolu nad športom“ už pred viac ako 40 rokmi. V Rozsudku Európskeho súdneho dvora Wallrave a Koch z roku 1974 bola vyslovená požiadavka podrobenia sa vtedy existujúcemu právu spoločenstva (teraz právo EÚ) pokiaľ šport predstavoval hospodársku činnosť.

Na Slovensku sa úprave športu, osôb v športe ako i právnym vzťahom pri športovej činnosti, pôsobnosti orgánov verejnej moci a orgánov verejnej správy v oblasti športu a opatreniam proti negatívnym javom v športe venuje zákon č. 440/2015 Z. z. o športe. Zatiaľ posledná novela tohto zákona nadobudla účinnosť 1.februára, 2020.

Moreno Vlk & Asociados SK s.r.o.

advokátska kancelária / bufete de abogados

___________________________________________
[1] Robert C.R. Siekmann. „Úvod do medzinárodného a európskeho športového práva
[2] Nafziger JAR (2004b) Lex sportiva. Int Sports Law J 1–2:3–8 (Also included under the title ‘Lex Sportiva and CAS’ in Blackshaw et al. (2006))