Uvedený rozsudok a najmä jeho citovaná časť vyvolala polemiku, či ochrana spotrebiteľa zakotvená v právnom poriadku Slovenskej republiky a predovšetkým zákon 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nepresahujú spravodlivý rámec, ktorý možno od veriteľa požadovať. Požiadavka na členenie každej splátky na istinu, úrok a ďalšie poplatky je expressis verbis stanovená v §4 ods. 1 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. ako aj v § 13 ods. 4 písm. m) zákona č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie. Na ďalšie posúdenie predmetného ustanovenia je potrebné predovšetkým zodpovedať otázku, či je možné zachovať rovnako vysokú ochranu spotrebiteľa i bez uvedeného členenia na splátky. I v súčasnosti sú v ponukách bankových inštitúcií úverové produkty, ktoré neobsahujú delenie splátok na istinu a úrok. Tieto môžu slúžiť ako dôkaz a súčasne ako návod, že existujú efektívne mechanizmy na kontrolu rovnováhy vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom i bez členenia jednotlivých splátok.

Odchýlky od členenia úverov na splátky

V § 1 ods. 3 zákona 129/2010 Z. z sú vymedzené úvery, na ktoré sa tento zákon nevzťahuje. Jedným z takýchto úverov je bezúčelový úver, ktorého výška je viac ako 75.000,00 EUR. Na uvedený úver sa nevzťahuje povinnosť vypracovania amortizačnej tabuľky a to napriek tomu, že tento úver je splácaný pravidelnými mesačnými splátkami, ktoré čiastočne ponižujú istinu a čiastočne sú používané na hradenie úrokov. Je nepochybné, že ochrana zmluvnej strany bude potom zabezpečená inými zákonnými ustanoveniami, ako amortizačnou tabuľkou.

Osobitnú rozsiahlu skupinu predstavujú tzv. revolvingové úvery, ktoré sú uzatvárané na dobu neurčitú. Ide najmä o produkty povolených prečerpaní a kreditných kariet. Tieto úvery sú typické skutočnosťou, že nie sú časovo ohraničené. Veriteľ poskytnutý úver dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Dlžník stále platí, pretože veriteľ mu stále dopĺňa úver pričom časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu. Na počiatku sa uvedená povinnosť splniť ako tak dá, pretože výšku úveru, úroky, poplatky a obdobie úverového vzťahu pochádzajúce z počtu splátok sú zistiteľné. Nie je to však dobre možné v priebehu revolvingu, pretože úver sa čerpá a dopĺňa a tak sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN ako i pre vlastnú výšku splátky. Je pritom výlučne v dispozícii dlžníka, koľko vyčerpá, a je preto výlučne v dispozícii dlžníka, koľko bude povinný zaplatiť. Opätovne tak pôjde o iné mechanizmy, ktoré zabezpečia ochranu spotrebiteľa, ako napr. informačná povinnosť o aktuálnom zostatku či uplatnená výška úrokovej sadzby.

Ďalšou vysoko aktuálnou formou je hypotekárny úver. Hypotekárny úver je úver s lehotou splatnosti najmenej štyri roky a najviac 30 rokov zabezpečený záložným právom k tuzemskej nehnuteľnosti, a to aj rozostavanej, ktorý je financovaný, ak zákon neustanovuje inak, najmenej vo výške 90 % prostredníctvom vydávania a predaja hypotekárnych záložných listov hypotekárnou bankou podľa osobitného predpisu 61) a ktorý poskytuje hypotekárna banka za účelom nadobudnutia, výstavby a údržby nehnuteľností (§ 68 Zákona o bankách). Ide o úver, ktorý stanovuje postupnú amortizáciu istiny. Do 31.12.2016 šlo o formu úveru, pri ktorej nebol veriteľ povinný vypracovať splátkový kalendár s podrobným rozpisom splátok. S účinnosťou od 01.01.2017 bola zavedená povinnosť uvedenia amortizačnej tabuľky zákonom 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie, avšak táto povinnosť je značne limitovaná § 13 ods. 8 tohto zákona, keď v prípadoch, ak úroková sadzba úveru na bývanie nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere na bývanie môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru na bývanie alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere na bývanie.

Možno uzavrieť, že existujú prípady, kde vypracovanie amortizačnej tabuľky pre spotrebiteľa nemá žiadnu výpovednú hodnotu, a rovnako tak sú prípady, kde na takéto vypracovanie nie je veriteľ povinný. Koncepcia ochrany slabšej strany v týchto prípadoch vychádza z kritérií, ktoré možno označiť ako všeobecnejšie v porovnaní s vypracovaním amortizačnej tabuľky, akými sú najmä výška uplatnenej úrokovej sadzby a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.

Úver je povinne odplatný záväzkový vzťah. Výška uplatnenej úrokovej sadzby preto bude predstavovať konštantnú a hlavnú informáciu, o ktorej má byť spotrebiteľ informovaný a dodržiavanie ktorej by malo byť hlavným cieľom ochrany spotrebiteľa. Druhou podstatnou náležitosťou, pri zmluvách uzatvorených na dobu určitú, sú informácie o konečnej splatnosti úveru a celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, t. j. súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Celkovými nákladmi sa rozumejú náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, vrátane poistného a nákladov spojených so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Výsledná suma nákladov predstavuje spoľahlivú a pre spotrebiteľa zrozumiteľnú informáciu o celkových nákladoch.

Smerovanie súdnej praxe

Vzhľadom na rozsah a dynamiku trhu so spotrebiteľskými úvermi je potom nepochybne na súdnej praxi, aby reflektovala zákonné požiadavky kladené na jednotlivé formy spotrebiteľských úverov a súčasne zachovala právo na spravodlivý súdny proces pre všetky zúčastnené strany sporu.

Ústavný súd ČR v náleze spis. zn. I. ÚS 625/03 zo dňa 14.4.2005 uviedol: „Základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Nie je ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, keď všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy, pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“

Citovaný nález by mal predstavovať základ nazerania na sporové konanie, spotrebiteľské spory nevynímajúc. Základnou podmienkou je predovšetkým zhoda (konsenzus) vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy. Zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu (oblát) prijme návrh na uzatvorenie zmluvy. Návrh musí byť prijatý v celosti, a bez výhrad.

Sankcia za porušenie povinnosti na vypracovanie amortizačnej tabuľky spočíva v tom, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Táto predstavuje zásah do prejavenej vôle zmluvných strán, a to i vtedy, ak sa dodávateľ žiadnym spôsobom neobohatil na úkor spotrebiteľa.

Je potrebné poukázať na judikatúrou opakovane prezentovanú doktrínu, podľa ktorej nie je možné aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa uskutočňovať selektívne a spätne. Nie je možné dospieť k záveru, že ochrana spotrebiteľa umožňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia len s odôvodnením, že je pre spotrebiteľa výhodnejšie. Uvedený záver by vnášal do právnych vzťahov značnú neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov(NS ČR sp.zn. 32 Cdo 3337/2010, sp.zn. 32 Cdo 1592/2012, sp.zn. 33Cdo 1069/2014). Je preto otázne, či je takýto zásah do prejavenej vôle je v súlade so zásadou právnej istoty a princípom právneho štátu, alebo sa jedná o ustanovenie, ktoré zaťažuje veriteľa bez náležitého právneho dôvodu.

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Je preto na všetkých zložkách, aby zosúladili právny poriadok a jeho aplikačnú prax so závermi prezentovanými Rozsudkom SD-EÚ C‑42/15, a aby predišli stavu opisovanému odlišným stanoviskom sudcu ústavného súdu Ľalíka vo veci I. ÚS 547/2012, ktorý uviedol: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.“

Právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, a neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie tohto základného práva. Požiadavka na ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany je preto dôvodná len tam, kde prišlo k nezákonnému obohateniu na úkor spotrebiteľa alebo kde boli dojednané plnenia, ktoré značne znevýhodňujú jeho postavenie.

Nerozčlenenie splátok na istinu a úrok nepredstavuje žiadnu z vyššie uvedených kategórií a právny poriadok SR i v súčasnosti rozoznáva mechanizmy, ktoré poskytujú rovnocennú ochranu. Rešpektovanie slobodne prejavenej vôle dlžníka s veriteľom by preto malo predstavovať základné východisko pri posudzovaní zmluvného úverového vzťahu.

Mgr. Peter Lánik,
advokátsky koncipient

Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o.

Apollo Business Center II
Prievozská 4/B
821 09 Bratislava

Tel.: +421 2 321 130 31
Fax: +421 2 321 441 48
email: office@mph-advocates.com

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk