Ľudskoprávne garancie určitosti priestupku a pojem schválnosť

Slovenské deliktuálne právo na zákonnej úrovni v zásade pozná rozdelenie protiprávnych činov medzi trestné činy a administratívne delikty – priestupky a iné správne delikty. Text ľudskoprávnych garancií uvedených v Ústave Slovenskej republiky a medzinárodných ľudskoprávnych zmluvách, najmä Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP) naznačuje, napríklad pokiaľ ide o princíp nullum crimen sine lege (niet trestného činu bez zákona), že sa týka výhradne trestných činov, nie priestupkov.

Výklad poskytnutý Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) a Ústavným súdom Slovenskej republiky (Ústavný súd SR) je však širší.

Podľa čl. 6 EDĽP sa právo na spravodlivý proces vzťahuje na rozhodovanie o občianskych právach alebo záväzkoch alebo o trestných obvineniach. Už v roku 1976 konštatoval ESĽP v rozsudku Engel a ostatní proti Holandsku, že pre kvalifikáciu obvinenia za trestné na účel poskytnutia ochrany podľa čl. 6 EDĽP nepostačuje jeho vnútroštátne označenie za trestný čin, ale podstatná je hlavne samotná povaha skutku (ktorú ESĽP vyhodnocuje autonómne od vnútroštátneho práva) vrátane závažnosti možnej sankcie. Medzi kritériá, ktoré ESĽP zhodnocuje pri posúdení povahy skutku ako trestného, je napríklad skutočnosť, či je príslušné pravidlo mierené voči konkrétnej skupine alebo obecne voči všetkým, či má uložená sankcia preventívno-represívnu alebo reparačnú povahu alebo či dané pravidlo chráni všeobecné záujmy spoločnosti. Tieto tzv. Engelovské kritériá sa aplikujú aj na čl. 7 EDĽP, ktorý stanovuje princíp nullum crimen sine lege.

Judikatúra ESĽP sa osobitne vyjadrila aj k slovenskému priestupkovému zákonu. V rozsudku Lauko proti Slovensku ESĽP konštatoval, že rozhodovanie o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu spočívajúcom vo falošnom obvinení z priestupku je trestným obvinením podľa čl. 6 EDĽP, keďže existencia takéhoto priestupok smeruje k ochrane všeobecného pokojného spolunažívania medzi obyvateľmi a teda mieri vo všeobecnosti voči všetkým a chráni spoločnosť a zároveň uložená sankcia má povahu represie.

Aplikácia Engelovských kritérií bola osobitne posudzovaná aj Ústavným súdom SR. V náleze sp. zn. II. ÚS 476/2016 Ústavný súd SR poukázal na názory, podľa ktorých sa aj na konania o priestupkoch a správnych deliktoch môžu vzťahovať princípy trestného konania. V tomto kontexte súd uviedol, že:

„Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd, a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi“.

Na to, či bolo aj v danom prípade potrebné aplikovať princípy trestného konania Ústavný súd SR použil Engelovské kritériá a dospel k záveru, že splnenie Engelovských kritérií vyvoláva okrem použiteľnosti noriem EDĽP aj použiteľnosť noriem Ústavy Slovenskej republiky upravujúcich garancie týkajúce sa trestných činov, v danom prípade išlo o princíp nullum crimen sine lege uvedenom v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky.

Aplikácia princípu nullum crimen sine lege v priestupkovom konaní bola predmetom nedávneho rozhodovania Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (NSS SR). Ten v rozsudku sp. zn. 1 Asan
12/2019 posudzoval, čo znamená pojem „schválnosť“ v priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Podľa NSS SR:

„Je nepochybné, že pojem schválnosť je neurčitý právny pojem, ktorý práve z dôvodu možných
následkov v podobe deliktuálnej zodpovednosti konkrétnej osoby treba vykladať vždy reštriktívne. […] V čom je konkrétne správanie, správaním hrubým a teda schválnosťou, musí konajúci orgán verejnej správy vyhodnotiť a následne zdôvodniť a to pokiaľ ide o povahu, intenzitu a následok takéhoto správania.“.

Aj keď NSS SR vyslovene v uvedenom rozsudku neuvádzal Engelovské kritériá ani aplikabilitu princípu nullum crimen sine lege možno bezpochyby uviesť, že aj tento rozsudok NSS SR je odrazom tohto princípu. Tento princíp totižto neznamená len, že pre trestnosť konania sa vyžaduje prijatie zákona, ale aj to, že takýto zákon musí byť dostatočne určitý (nullum crimen sine lege certa) a nemôže byť príliš všeobecný či neurčitý. Aj keď skutkové podstaty trestných činov, priestupkov či iných správnych deliktov nemôžu byť nadmieru konkrétne, aby vedeli postihnúť rozličné situácie, ktoré pri vzniku právneho predpisu nemožno predvídať, je potrebné chrániť právnu istotu potenciálnych páchateľov. Skutkové podstaty formulované viac všeobecne budú preto aj v kontexte uvedeného rozhodnutia NSS SR klásť vyššie nároky na orgány verejnej moci.

Mgr. Adam Harušinec, LL.M.,
právnik