14.9.2018
ID: 4214upozornenie pre užívateľov
Možnosti aplikácie doložky týkajúcej sa prenechania veci "ako stojí a leží"
V zmluvách obľúbená formulácia „vec sa prenecháva ako stojí a leží“ využívaná v praxi zmluvnými stranami predovšetkým pri príprave kúpnych zmlúv, je v súčasnosti obsiahnutá v § 501 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Hlavným zamýšľaným účelom jej využitia je vylúčenie zodpovednosti predávajúceho za akékoľvek faktické alebo právne vady prevádzanej veci. Je tomu ale v skutočnosti tak?
 |
V prípade gramatického výkladu ustanovenia § 501 OZ a s ohľadom na právny princíp zmluvnej voľnosti umožňujúci zmluvným stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom, je odpoveď zdanlivo jednoduchá. Scudziteľ sa zakomponovaním doložky „ako stojí a leží“ zbavuje zodpovednosti za predávané veci, a to bez ohľadu na to, či ide o vec unikátnu alebo určenú, čo do druhu, množstva a akosti alebo iným spôsobom[1].
Názory súdu a odbornej literatúry
Pri skúmaní právnych účinkov (a platnosti vôbec) doložky „ako stojí a leží“ sa zdá, že gramatický výklady ustanovenia § 501 OZ nepostačuje. V praxi je použitie tejto doložky závislé od povahy veci, ktorá je predmetom prevodu. Nezrovnalosť, ku ktorej dochádzalo (a vzhľadom na súčasnú judikatúru stále dochádza) aplikovaním výlučne gramatického výkladu § 501 OZ, mala byť stabilizovaná nálezom Ústavného súdu SR III. ÚS 48/2012-25. Ústavný súd v ňom konštatoval, že účelom predmetného ustanovenia je regulácia zodpovednosti za vady prenechanej veci vo vzťahu medzi zmluvnými stranami a zásadné vylúčenie zodpovednosti scudziteľa za vady veci, ktorá je prenechaná tak, ako stojí a leží, je dôsledkom právom aprobovaného zámeru jednej zmluvnej strany prenechať druhej zmluvnej strane veci určené úhrnkom (per aversionem). Kúpa per aversionem stanovuje, že kupujúci nadobúda predmet kúpy ako celok, bez rozlíšenia, či ide o individuálne alebo druhovo určené veci.
V súlade s aktuálnou judikatúrou uvádzaná skutočnosť v praxi spôsobuje, že zbavovať sa zodpovednosti za vady veci použitím doložky „ako stojí a leží“ možno len v prípade, ak predmetom kúpnej zmluvy je vec určená úhrne. V danom prípade je predmet kúpy potrebné vymedziť za použitia údajov určených napríklad miestom, kde sa veci v určitom čase nachádzajú. V žiadnom prípade však takýto predmet kúpy nemožno stotožňovať s konkretizáciou (individualizáciou) jednotlivých predávaných vecí.
Formou úhrnného predaja sa prenechávajú najmä hromadné veci, napr. kúpa skladových zásob, vínnej pivnice so súdmi vína a pod.[2] Úhrnný predaj nastáva podľa platnej judikatúry vtedy, ak sa veci ktoré tvoria predmet kúpnej zmluvy, určujú úhrne a nemá význam ich jednotlivo a druhovo určovať, napr. ak sa predáva sad s ovocnými stromami (predmetom kúpnej zmluvy nemusí byť každý ovocný strom, ktorý sa v sade nachádza). V takomto prípade je možné predmet kúpy, resp. vymedzené veci vyjadriť úhrne bez rozlíšenia veci na ich určenie individuálne alebo druhovo.[3] S takto určenými vecami sa zaobchádza ako celkom.
Ako stojí a leží vo vzťahu ku individuálne určenej veci
Podľa odbornej literatúry existuje viacero dôvodov, pre ktorý nemožno formuláciu „ako stojí a leží“ aplikovať na individuálne určené veci. Čisto logickým výkladom je tomu predovšetkým tak z dôvodu, že individuálne určená vec je jednoznačne určiteľná a identifikovateľná na rozdiel od predaja vecí úhrnom, ktoré sú identifikované neurčito, napríklad iba miestom, kde sa nachádzajú. Ak je vec jasne určiteľná, môže byť predmetom obhliadky a presnej identifikácie vád.
Ďalšou veľmi dôležitou skutočnosťou zdôrazňovanou zo strany judikatúry je, že aplikáciou „ako stojí a leží“ by sa predávajúci bez ďalšieho zbavil zodpovednosti za vady. V takomto prípade by sa výrazným spôsobom zasiahlo do spravodlivej rovnováhy účastníkov právnych vzťahov, ktorá musí byť rešpektovaná aj vo sfére záväzkového práva vyznačujúceho sa výrazným prvkom zmluvnej voľnosti. Práve spravodlivá rovnováha predstavuje najdôležitejší determinant ústavnej konformity výkladu ustanovenia § 501 OZ.
Ak sa predávajúci v kúpnej zmluve predsa len rozhodne použiť doložku „ako stojí a leží“ na vec individuálne určenú, napríklad spôsobom odkazu na špecifikáciu predmetu kúpy v prílohe, musí si byť vedomý, že takáto úprava odporuje zmyslu zákonnej zodpovednosti predávajúceho za vady predanej veci a výrazne znevýhodňuje kupujúceho. Ten by si nemohol uplatniť svoj nárok zo zodpovednosti za vady, keby bolo takéto dojednanie vykonané.
Uvedenú dohodu nemožno považovať za nič iné, ako dohodu, ktorou sa strana zmluvy vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti. Takúto sankciu neplatnosti zakazuje ustanovenie § 574 OZ, podľa ktorého „dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná“. V prípade rozhodnutia vydaného zo strany Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 Co/37/2017, súd rozhodol o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Dôvodil, že predmetom kúpy boli veci určené individuálne a druhovo, a to odkazom na špecifikáciu predmetu kúpy, ktorá tvorila prílohu kúpnej zmluvy. Súd konštatoval, že použitie doložky „ako stojí a leží“ je v danom prípade v protiklade s individuálne určenými vecami. Uvádzal, že v kúpnej zmluve absentovala skutočnosť, že vec sa predáva ako celok. Kúpna zmluva totižto neobsahovala žiadne určenie miesta veci, ktoré by zodpovedalo skutočnosti, že bola uzatvorená úhrnková zmluva. Veci uvedené v kúpnej zmluve boli individuálne určené v prílohe zmluvy, teda nie určené úhrne.
Pre jasnosť veci je však potrebné uviesť, že skutočnosť ak veci nie sú určené v kúpnej zmluve individuálne, druhovo či hromadne, ale inými údajmi, napríklad označením miesta, kde sa nachádzajú, nespôsobuje neplatnosť zmluvy z dôvodu, že veci ktoré sú predmetom prevodu sú v zmysle § 37 ods. 1 OZ vymedzené neurčito. Aktuálny stav veci sa pri úhrnných zmluvách z praktických dôvodov nezisťuje. Nadobúdatelia vecí vymedzených v kúpnych zmluvách úhrnkom tieto nadobúdajú v stave, v akom sa veci nachádzajú v čase odovzdania, pričom scudziteľ za ich vady nezodpovedá.[4] Preto možno konštatovať, že občiansky zákonník pri takto uzatváraných kúpnych zmluvách vychádza z premisy, že nadobúdateľ je vopred uzrozumený, že nepôjde o kvalitatívne plnenie. V praxi uvedené znamená, že veci nespĺňajú požiadavky uvedené v § 499 OZ.[5]
Súčasná judikatúra uvádza, že zmyslom a účelom § 501 OZ je spravodlivo rozdeliť riziko plynúce z jeho využitia na účastníkov záväzkovo právneho vzťahu. Na jednej strane síce nadobúdateľ súhrnu vecí zásadne nemôže uplatňovať voči scudziteľovi nároky plynúce zo zodpovednosti za vady, na druhej strane sa však aj scudziteľ vystavuje riziku, že v súhrne vecí prenechávaných ako stoja a ležia sa bude nachádzať aj vec, ktorú prenechať nemá v úmysle. Napriek takýmto rizikám je zmluva využívajúca § 501 OZ legálnym právnym úkonom spôsobilým vyvolať právne následky.[6]
Z aktuálnej dostupnej judikatúry možno vyvodiť záver, že v prípade aplikácie ustanovenia § 501 OZ na veci určené individuálne, bude takéto ustanovenie vo vzťahu ku nemožnosti uplatňovania vád neplatné. V takomto prípade bude kupujúci oprávnený uplatňovať si v súlade s § 499 OZ zákonnú zodpovednosť za vady v lehote šiestich mesiacov plynúcej odo dňa odovzdania, inak zodpovednosť scudziteľa za vady zanikne. [7]
Skutočne možno doložku „ako stojí a leží“ aplikovať výlučne len vo vzťahu ku súhrne určeným veciam?
Všeobecný občianky zákonník rakúsky z roku 1811 (ďalej len „ABGB“) vo svojom ustanovení § 930 výslovne definoval, že odovzdanie vecí ako stoja a ležia je odovzdanie veci úhrnom tzn. bez akéhokoľvek počítania, merania alebo váženia vecí. Rovnako stredný Občiansky zákonník z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.) vo svojom § 228 stanovoval, že „Ak sa prenechajú veci, ako stoja a ležia (úhrnkom), nezodpovedá scudziteľ za ich vady, okrem ak veci nemajú vlastnosť, o ktorej scudziteľ ubezpečil, že ju majú, alebo ktorú si nadobúdateľ výslovne vymienil.“[8]
Je teda možné uzavrieť, že z takto postavených ustanovení jednoznačne vyplývalo, že doložka ako stojí a leží sa mohla viazať len na veci určené úhrnom, nikdy nie na veci určené individuálne.
Aplikáciou historického výkladu možno vyvodiť záver, že zámerom zákonodarcu pri formovaní ABGB ako aj stredného Občianskeho zákonníka bola aplikácia doložky „ako stojí a leží“ na prípady prenechania vecí (v množnom čísle) určených úhrnom. V OZ však zákonodarca vypustil slova úhrnne a termín „vec“ uviedol v jednotnom čísle, čím vyvolal stav právnej neistoty a viaceré možné výklady.
V danom prípade sa tak otvára otázka, aký účel sledoval zákonodarca vypustením slova úhrnne z ustanovenia § 501 OZ. Tu totižto dochádza ku konfliktu aplikácie historického výkladu právnej normy a aplikácie princípu zásady autonómie vôle zmluvných strán, ktorá bola považovaná za jednu z hlavných zásad v rámci rekodifikácie Občianskeho zákonníka z roku 1950. Možno povedať, že najčastejšie býva uplatňovaná práve v občianskom zmluvnom záväzkovom práve s tým, že k jej obmedzeniu dochádza hlavne vo vzťahu ku ochrane slabšej strany t.j. úpravou spotrebiteľskou zmlúv.
Vo všeobecnosti zásada autonómia vôle znamená, že osoba má možnosť vlastnou vôľou ovplyvňovať a určovať svoje postavenie v právnych vzťahoch. Prejavuje sa predovšetkým vo forme slobody určenia obsahu právneho úkonu teda v zásade zmluvnej voľnosti strán.
V zmluve, ktorá je najčastejším právnym úkonom si subjekty slobodne určia obsah právnych vzťahov. Na druhej strane je autonómia vôle závislá na právnom poriadku a právnych normách. Preto zmluvná autonómia nesmie byť v rozpore s kogentnými normami, ktoré určité jednania výslovne zakazujú resp. je obmedzovaná v prípadoch existencie iného základného práva –generálne klauzuly, dobré mravy, zákaz zneužitia práva.
Na tomto mieste je vhodné položiť si otázku, prečo by si subjekty práva pri formovaní obsahu svojho právneho úkonu, nemohli uplatniť doložku „ako stojí a leží vo vzťahu ku individuálne určenej veci?
Ustanovenie § 2 OZ uvádza, že: „Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“
Nakoľko je ustanovenie § 501 OZ radené medzi dispozitívne ustanovenia, máme za to, že subjekty práva majú nárok pri uplatnení princípu zmluvnej voľnosti upraviť si znenie kúpnej zmluvy tak, aby si predávajúci zúžil zodpovednosť za vady prenechávanej veci alebo dokonca sa aplikáciou doložky „ako stojí a leží“ úplne zbavil zodpovednosti za prenechávanú vec.
V danom prípade hovoríme predovšetkým o uzatváraní kúpno-predajných zmlúv medzi podnikateľskými subjektmi u ktorých sa predpokladá určitá miera právneho povedomia a schopnosti rozumieť a predpokladať jednotlivé následky ustanovení obsiahnutých v uzatvorených zmluvách. Je samozrejmé, že takáto argumentácia by nemusela obstáť v prípade uzatvárania zmluvy medzi subjektmi u ktorých existuje prirodzená nerovnosť, čo sa prejavuje predovšetkým v rámci ochrany slabšej strany t.j. vo vzťahu ku spotrebiteľovi.
Uvádzanú argumentáciu zároveň podporuje ústavný princíp, v zmysle ktorého platí, že: „Každý môže činiť, čo nie je zákonom zakázané, a nikto nesmie byť nútený činiť, čo zákon neukladá.“
Tento princíp úzko súvisí so zásadou autonómie vôle, ale sám o sebe nezaručuje slobodu súkromnoprávnym subjektom. V samotnom práve platia dve základné modality „dovolené – nedovolené“, tretia možnosť neexistuje.[9] Subjekty práva nemajú slobodu v zmysle slobody človeka, ale majú zákonom kogentne vymedzenú taxatívnu pôsobnosť. Nakoľko § 501 OZ uvádza „Ak sa vec prenechá ako stojí a leží, nezodpovedá scudziteľ za jej vady, ibaže vec nemá vlastnosť, o ktorej scudziteľ vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si nadobúdateľ výslovne vymienil.“, nemožno zo znenia žiadnym spôsobom jednoznačne deklarovať, že aplikáciou vo vzťahu, ku veci určenej individuálne, dochádza k nedovolenej aplikácii právnej normy a subjekty práva nekonajú v rozpore so zákonom.
Ďalším dôležitým aspektom, ktorý považujeme za nevyhnutné spomenúť, je dispozitívnosť § 501 OZ. Práve táto zásada vytvára priestor pre slobodné rozhodovanie subjektov súkromného práva, teda pre autonómiu vôle zmluvných strán. Dispozitívne právne normy umožňujú ich adresátom, aby si svoje právne pomery upravili samostatne a sú typickým právnym nástrojom individuálneho prejavu vôle subjektov, z ktorých majú najväčší význam zmluvy. Preto pri reštriktívnej aplikácii § 501 OZ sa opätovne dostávame do rozporu s ďalšou zásadou – zásadou dispozitívnosti. Podotýkame, že práve zásady predstavujú nástroje, ktoré vyjadrujú základné všeobecné hodnoty, ktoré musia rešpektovať jednotlivé odvetvia súkromného práva.
Ďalšia veľmi zásadná otázka súvisiaca s aplikáciou ustanovenia § 501 OZ, ktorá sa nám vynára, je skutočnosť absencie definície slova „úhrnne“. Treba pripomenúť, že jednotlivé komentáre k Občianskemu zákonníku ako aj platná judikatúra uvádzajú resp. sa snažia spresniť, čo všetko si subjekt práva pri uzatváraní záväzku pod uvedený pojem môže subsumovať.
V danom prípade je ale vhodné položiť si otázku či je zachovaná zásada právnej istoty a systematickým výkladom zákona možno dospieť ku záveru, že ustanovenie § 501 OZ možno aplikovať len na kúpne zmluvy v ktorých je vec určená úhrnne, keď zákon ani nedefinuje čo možno pod pojem súhrne subsumovať?
Úmyselný odklon alebo zamýšľaná zmena judikatúry?
Princíp právnej istoty je veľmi úzko spojený s požiadavkou predvídateľnosti práva pre jeho adresátov. Podľa princípu deľby práva na území Slovenskej republiky platí, že tvorba práva prislúcha zákonodarcovi, a na súdy je už kladená iba požiadavka objektívneho súdneho rozhodovania.
Dopĺňať výklad právnych noriem môže iba Ústavný súd, vo forme nálezov, pričom všeobecným súdom takáto právomoc neprislúcha. Myslíme si však, že ponechanie voľného priestoru pre ľubovoľné rozhodovanie súdov môže značným spôsobom narušiť princíp právnej istoty, nakoľko ten je veľmi úzko spojený s požiadavkou predvídateľnosti práva pre jeho adresátov. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že napriek vydanému nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 48/2012 zo dňa 28.03.2012, všeobecné súdy pripúšťajú aplikáciu doložky „ako stojí a leží“ aj na veci, ktoré v zmluve nie sú určené úhrne.
Ako príklad možno uviesť rozsudok Krajského súdu v Trnave vydanom pod sp. zn. 26Cdo/99/2017 zo dňa 13.3.2018, kde súd umožnil aplikáciu doložky „ako stojí a leží“ vo vzťahu ku motorovému vozidlu.
Krajský súd v Trnave v predmetnom rozsudku dôvodil, že: „Žalobkyňa aj žalovaný prejavili skutočnú spoločnú vôľu, aby žalobkyňa kúpila vozidlo „v stave, v ktorom sa nachádza ku dňu podpisu zmluvy“ a zároveň prejavili, že žalobkyňa nemá byť oprávnená robiť žalovanému žiadne reklamácie“.
Ďalej Krajský súd v Trnave uviedol, že podľa §501 OZ žalovaný ako predávajúci nezodpovedá za vady na predávanej veci (motorového vozidla), ibaže vec nemá vlastnosť, o ktorej vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si žalobkyňa vymienila. Podľa zisteného skutkového stavu si žalobkyňa nevymienila žiadnu konkrétnu vlastnosť nadobúdaného motorového vozidla a žalovaný nevyhlásil, že by toto motorové vozidlo malo jednu z vlastností, kvôli ktorým žalobkyňa od zmluvy odstúpila.
V uvádzanom prípade sa krajský súd nezaoberal otázkou aplikácie doložky „ako stojí a leží“ výlučne na veci, ktoré sú v zmluve určené súhrnne. Treba však upozorniť na skutočnosť, že obdobne tomu tak bolo aj v prípadoch rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 Cob/349/2011 zo dňa 14.06.2011, alebo rozsudku vydaného zo strany Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 32 Cdo 2066/2007 zo dňa 28.01.2008. Tu vyvstáva otázka či sa v uvádzaných prípadoch jednalo o zmenu výkladu § 501 OZ alebo išlo len o výnimku z rozhodovacej praxe zo strany súdov.
Záver
Vzhľadom na princíp autonómie konania subjektov práva (čl. 2 ods. 3 ústavy SR), ktorý vytvára priestor pre čo najširšie uplatnenie sebarealizácie jednotlivca pri uspokojovaní jeho právom chránených potrieb a zároveň dispozitívnosť ustanovenia § 501 OZ, nie je možné jednoznačným spôsobom predmetné ustanovenie vykladať reštriktívnym spôsobom, podľa ktorého je možné aplikovať doložku „ako stojí a leží“ výlučne vo vzťahu ku veciam určeným úhrnom.
Máme za to, že tak ako je v súčasnosti ustanovenie § 501 OZ upravené sa aplikáciou súdov dostáva do rozporu so zásadou autonómie vôle, zásadou všetko je dovolené, čo nie je výslovne zákonom zakázané a nakoniec zásadou dispozitívnosti súkromného práva. V spojení s jasným a určitým prejavom vôle zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy pri ktorej majú strany slobodne si určiť obsah právneho úkonu, dochádza k narúšaniu právnej istoty účastníkov záväzkovo právneho vzťahu .
Je dôležité, aby si bol kupujúci pri uzatváraní kúpnej zmluvy vedomý toho, že kúpou veci „ako stojí a leží“ úplne akceptuje pri jej nadobúdaní aktuálny kvantitatívny a kvalitatívny stav v momente nadobúdania. V súvislosti s tým platí stará rímska zásada Caveat emptor – nech si dá pozor ten, kto kupuje.
V záujme úplného odstránenia právnej neistoty by však bolo vhodné, aby sa zákonodarca inšpiroval rekodifikáciou českého občianskeho zákonníka, ktorou sa stav právnej neistoty v tejto veci odstránil. V novom občianskom zákonníku (v § 1918 zákona 89/2012 Sb. Občanského zákonníka) naši susedia výslovne zaviedli, že: „Přenechá-li se věc jak stojí a leží (úhrnkem), jdou její vady k tíži nabyvatele“. Výslovnou úpravou tejto otázky do budúcna odstránili stav právnej neistoty. Takáto (výslovná) úprava by v budúcnosti pomohla odstrániť akékoľvek aplikačné problémy a zamedzila by vytváraniu priestoru pre špekulácie v súvislosti s aplikáciou predmetného ustanovenia na veci určené individuálne.
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.
Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava
Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk
_____________________
[1] V § 501 OZ sa vylúčenie zodpovednosti za vady použitím doložky „ako stojí a leží“ neuplatní v prípadoch, ak vec nemá vlastnosť, o ktorej scudziteľ vyhlásil, že ju má, alebo ktorú si nadobúdateľ výslovne vymienil. Nakoľko v týchto prípadoch je zodpovednosť za vady nepochybná, v tomto príspevku sa týmto prípadom nevenujeme.
[2] Fekete, I.: Občiansky zákonník 2. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, s. 1422
[3] Za formu úhrnného predaja však nemožno považovať predaj podniku (§476 OBZ). Zodpovednosť predávajúceho za vady prevádzaných vecí sa v tomto prípade riadi ustanoveniami §484 až 486 Obchodného zákonníka.
[4] V prípade tzv. úhrnkovej kúpy zo stáva zodpovednosť za vady zachovaná, ak by o určitých vlastnostiach veci scudziteľ nadobúdateľa ubezpečil alebo ak kupovaná vec má mať vlastnosti, ktoré si nadobúdateľ vymienil.
[5] Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. Praha : C.H.Beck, 2015, s. 1735.
[6] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 48/2012 zo dňa 28.03.2012
[7] Na preklúziu súdy prihliadajú z úradnej povinnosti. V súlade s ustanovením § 599 ods. 1 OZ upravujúceho kúpnu zmluvu je potrebné vady vytknúť v 24 mesačnej prekluzívnej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa prevzatia veci.
[8]K dispozici >>> tu.
[9] KNAPP, Viktor. Co je dovoleno a co je zakázano. Právník, 1990, č.1 , str. 24.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk